OBSAH: Nástup Kapetovcov na francúzsky trón a konsolidácia vlády • Filip II. (1179/80 – 1223) • Ľudovít VIII. (1223 – 1226) a Ľudovít IX. (1226 – 1270) • Filip IV. (1285 – 1314) • Nástup dynastie Valois – Filip VI. (1328 – 1350) • Karol V. (1364 – 1380) a Karol VI. (1380 – 1422) • Ľudovít XI. (1461 – 1483), Karol VIII. (1483 – 1498) a Ľudovít XII. (1498 – 1451) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra • Odporúčaná literatúra
Mier v Brétigny oficiálne ukončil prvú bojovú fázu Storočnej vojny. Ale v časti severného, stredného a juhozápadného Francúzka sa stále pohybovali potulné vojenské skupiny (routiers), ktoré najmä plienili a terorizovali svoje okolie, dokonca ohrozovali aj pápeža, sídliaceho v tom čase v Avignone. V snahe zbaviť krajinu nebezpečenstva, využil Karol V. konflikt na Pyrenejskom polostrove, aby nevyužité vojenské sily zamestnal sporom o nástupníctvo na kastílsky trón. Francúzska armáda pod vedením skúseného veliteľa du Guesclina sa vo viacerých bitkách stretla s anglickou armádou pod vedením Eduarda, Čierneho princa. Nakoniec sa na kastílsky trón podarilo dosadiť Francúzmi podporovaného kandidáta Henricha. Anglické vojská sa museli vrátiť späť bez toho, aby za poskytnuté služby dostali dostatočne zaplatené.
Práve nedostatok financií donútil akvitánskeho vojvodu Eduarda vyrubiť mimoriadnu daň z kozubov (fouage). Niekoľko gaskoňských šľachticov odmietli zaplatiť a obrátili sa so sťažnosťou do Paríža k svojmu lénnemu pánovi, francúzskemu kráľovi. Keďže podmienky zmluvy v Brétigny neboli splnené, Akvitánia bola formálne stále súčasťou francúzskeho kráľovstva. Karol V. preto pred parížsky parlament predvolal akvitánskeho vojvodu, aby sa v predmetnej veci bránil. Keď to vojvoda Eduard odmietol, Karol V. v novembri 1369 nariadil konfiškáciu Akvitánie. A znova sa začala vojna.
Angličania do tejto fázy vstúpili bez spojencov z Bretónska, pretože sa francúzskemu kráľovi podarilo dohodnúť s Jánom z Montfortu, že ho uzná za nového bretónskeho vojvodu, keď sa mu tento zaviaže vazalskou prísahou. V zmluve z Guerande (1365) bolo tiež stanovené, že keď vymrie rod Monfortovcov po meči, titul vojvodu prejde na dedičov rodu Pethièvre. Vojvodský titul síce získal Angličanmi podporovaný kandidát, ale vojnu o bretónske dedičstvo vyhral francúzsky kráľ.
Karol V. si pri dobýjaní územia počínal iným spôsobom ako jeho predchodcovia. Menšie, dobre organizované jednotky do roku 1374 získali prakticky všetky anglické dŕžavy na kontinente s výnimkou Calais a územia okolo Bordeaux. V marci 1375 bolo v Bruggách uzavreté prímerie. Na anglický trón potom nastúpil maloletý vnuk kráľa Eduarda III. Richard.
Aj na francúzsky trón v roku 1380 nastúpil nedospelý panovník. Hoci Karol V. stanovil legálny vek samostatného vládnutia na 14 rokov, strýkovia Karola VI. (1380 – 1422) držali nad synovcom ochrannú ruku až do jeho 20 rokov. Dominantnou osobnosťou v regentskej rade sa stal Filip Smelý Burgundský, ktorému sa výhodným sobášom s dedičkou flámskeho grófa podarilo rozšíriť svoje panstvo na sever od francúzskeho kráľovstva. Filipovi sa podarilo nájsť pre Karola aj vhodnú nevestu, dcéru bavorského vojvodu Štefana, Izabelu. Samostatnej vlády si mladý kráľ veľa neužil. Regentská rada sa na francúzsku politickú scénu vrátila potom, ako sa v roku 1392 začali u kráľa prejavovať prvé príznaky šialenstva. Dominantnou osobnosťou zostal naďalej Filip Burgundský, ale do popredia sa začali predierať aj politické ambície mladšieho kráľovho brata Ľudovíta Orleánskeho. Keď v roku 1404 Filip Smelý zomrel Ľudovít Orleánsky sa svojho bratranca, nového burgundského vojvodu Jána nebojácneho pokúsil odstaviť od moci.
Ich vzájomné súperenie vyvrcholilo zorganizovaním vraždy Ľudovíta Orleánskeho (1407) na objednávku Jána Burgundského. To uvrhlo krajinu do občianskej vojny. Na obhajobu záujmov strany Orleánskych vystúpil Bertrand, gróf z Armagnacu, svokor syna zavraždeného, podľa ktorého sa táto frakcia začala nazývať Armagnakovci. Tí mali v rukách Paríž a na svojej strane aj následníka trónu Ľudovíta z Gyuenne. Burgunďania sa pokúsili získať Paríž násilím a v roku 1413 podporovali v meste vypuknutie vzbury pod vedením Simona Cabocha. Násilnosti v meste sa vymkli spod kontroly a obe znepriatelené strany sa museli spojiť v snahe upokojiť situáciu. Burgunďania mesto nezískali. Príliš zamestnaní vzájomným bojom o moc si vo Francúzsku skoro nevšimli, že medzitým nastúpil na anglický trón nový panovník Henrich V.
Angličanom sa darilo rokovaním s oboma tábormi udržiavať Francúzov v neistote, zatiaľ čo v Anglicku prebiehali intenzívne prípravy na vojenské ťaženie. To v auguste 1415 skočilo katastrofálnou porážkou francúzskej armády v bitke pri Azincourte (25. 10. 1415). Francúzsko bolo po Azincourte paralyzované a nebolo schopné primerane reagovať na postup Henricha v Normandii. V máji 1418 sa burgundský vojvoda chopil príležitosti a zmocnil sa Paríža. Väčšina Armagnakovcov bola povraždená, ale mladému dauphinovi Karolovi, poslednému synovi Karola VI. a Izabely Bavorskej, sa podarilo z mesta utiecť. V snahe nájsť kompromisné riešenie a spojiť svoje sily proti spoločnému nepriateľovi, Angličanom, navrhol Ján Nebojácny v septembri 1419 stretnutie v Monterau, kde bol zavraždený.
Z túžby po pomste sa nový burgundský vojvoda Filip pridal na stranu anglického kráľa. Henrichovi V. sa podarilo dosiahnuť podpis zmluvy z Troyes v 1420, ktorá fakticky vydedila francúzskeho následníka na trón. Dôvodom však nebola otázka jeho nelegitímnosti, ako sa často uvádza. Ale svojím podielom na zavraždení Jána Nebojácneho stratil morálne právo na francúzsku korunu. Z Henricha sa stal zať Karola VI. s právami syna-dediča, lebo si vzal za manželku francúzsku princeznú Katarínu z Valois. V máji 1420 burgundský a bretónsky vojvoda prisahali vernosť lancasterskému následníkovi na francúzsky trón.
Keď v rozpätí niekoľkých mesiacov v roku 1422 zomrel najskôr Henrich V. a potom Karol VI., bola vytvorená duálna anglická a francúzska monarchia s malým, niekoľkomesačným synom Henricha V. na čele. Vysoká francúzska šľachta i nižšie postavení páni pochopili, že môžu získať pre seba výhody rozohraním svojej podpory jednej alebo druhej strane. Majstrom v tejto hre bol burgundský vojvoda Filip. Do anglického tábora ho priviedla túžba pomstiť vraždu svojho otca. Vojvoda z Bedfordu však nepočúvol radu svojho umierajúceho brata Henricha V., aby zveril francúzske regentstvo Filipovi Burgundskému, to si nechal pre seba. Anglický kráľ si uvedomoval, že Burgunďania budú na ich strane len dovtedy, pokiaľ to bude pre nich výhodné. Vojvoda z Bedfordu si preto poistil spoluprácu s Filipom sobášom s jeho sestrou Annou a podpisom spojeneckého paktu v Amiens v roku 1423. V Amiens sa k nim pridal aj bretónsky vojvoda Ján IV.
Pôvodná kapetovská korunná doména – Île de France, Champagne a Pikardia bola oficiálne v rukách anglicko-burgundskej koalície. V skutočnosti bola spolu s hlavným mestom Paríž pod burgundskou kontrolou vďaka bohatej vrstve parížskych obchodníkov, ktorí boli hospodársky napojení na burgundské nizozemské dŕžavy. Filip sa viac sústredil na posilnenie vlastnej pozície a rozšírenie území pod jeho správou, než na podporu svojich anglických spojencov. Vojvoda z Bedfordu spravoval z Rouenu územie Normandie. Dauphinova moc sa sústredila v oblasti južne od rieky Loiry – Berry, Poitou, Lanquedoc a Auvergne. Údolie rieky Loiry sa stalo baštou Karolovej moci tzv. royaume de Bourges, pričom svoj čas trávil na hradoch v Bourges, Poitiers, Amboise, Chinon a v Tours.
Smrť Henricha V. vážne ohrozila lancasterovské panstvo vo Francúzsku. Aj keď sa vojenskú dominanciu Angličanov darilo udržať ešte v nasledujúcom období, bolo zrejmé, že na dokončenie ovládnutia celej krajiny bude treba dobyť územia na juh od Loiry. V ceste im stál Orleans. Bez jednoznačnej burgundskej pomoci nemali Angličania šancu uspieť pri obliehaní mesta, ktoré začali v októbri 1429. Objavenie sa Jany z Arku v Chinone, čo by posolkyne Božej, posunula úroveň boja a propagandy na dovtedy nevídanú úroveň.
Cieľ jej misie bol tak ideologický ako symbolický. Korunovácia dauphina Karola v katedrále v Remeši (17. 7. 1429) vysoko prekonala vojenské úspechy Janinej krátkej kariéry. Ukončenie obliehania Orleáns v máji 1429 a následná séria víťazstiev (Jargeau, Meung, Baugency, Patay) bolo skôr zásluhovou Karolových kapitánov, ale zabezpečiť vydedenému dauphinovi postavenie korunovaného a pomazaného panovníka vážne narušilo morálne nároky Lancasterovcov na francúzsku korunu. Narýchlo pripravená korunovácia Henricha VI. v katedrále Nôtre Dame v Paríži v roku 1431 znásobila fakt, že predstaviteľ dynastie Valois bol korunovaný na tradičnom mieste a tradičným spôsobom v katedrále v Remeši. Táto propaganda zohrala dôležitú úlohu v postupnom procese získavania si zdráhajúcich sa prívržencov.
Udalosti rokov 1430 – 31 však dokázali, že Jana už nebola viac pre Karola užitočná a kráľove okolie bolo pripravené odmietnuť podporu jej ďalších krokov, ako dobytie Paríža. Keď bola Burgunďanmi zajatá v Compiègne v máji 1430 a následne ju za slušnú sumu peňazí predali Angličanom, ktorí ju vydali do rúk inkvizícii, Karol VII. nepodnikol nič na jej záchranu. Proces sa konal v Rouene, kde tribunál s predsedom Pierrom Cauchonom, biskupom z Baeuvais, Janu odsúdil ako opakovaného heretika na smrť na hranici 30. mája 1431. Hoci mal proces všetky prvky inkvizičného súdu, v skutočnosti išlo o politicky motivovaný proces s anglickým mocenským pozadím. Aby smrť odsúdenej kacírky nepoškvrnila povesť francúzskeho kráľa, v roku 1450 bol na žiadosť rektora parížskej univerzity iniciovaný rehabilitačný proces. V roku 1455 boli všetky obvinenia proti Jane vyvrátené. Veď francúzsky kráľ predsa nemohol vďačiť za svoju korunu čarodejnici a diablovmu pomáhačovi.
Hoci boli anglické vojenské pozície v Normandii na začiatku 30. rokov 14. storočia zabezpečené, to isté sa nedalo povedať o anglicko-burgundskom spojenectve. Jeho ukončenie zasadilo smrteľnú ranu lancasterovskému panstvu vo Francúzsku. V prvom rade Filipovi právnici prišli na to, ako skoncovať s prísahou vernosti Henrichovi V. podľa zmluvy z Troyes. Bola to otázka načasovania. Smrť Henricha V. predchádzala smrti francúzskeho kráľa Karola VI. a podľa tejto logiky mŕtvy anglický kráľ nemohol zdediť kráľovský titul. Teda burgundský vojvoda nebol legálne vazalom Henricha VI. Na kongrese v Arrase v 1435, ktorý oficiálne zorganizoval burgundský vojvoda z pozície sprostredkovateľa sa znormalizovali vzťahy medzi burgundským vojvodom a francúzskym kráľom uzavretím mieru (21.9.1435). Filip si mohol ponechať pod svojou správou všetky územia, ktoré spravoval počas anglického spojenectva okrem grófstva Champagne. Na zádušnej omši na výročie smrti Jána Nebojácneho odznelo oficiálne kráľovské ospravedlnenie.
O niekoľko mesiacov neskôr, v apríli 1436 Karol VII. slávnostne vstúpil do Paríža. Karolovi VII. sa podarilo v exile vytvoriť funkčnú štátnu správu a vládu. V Bourges boli zriadené samostatné kráľovské úrady vrátane parlamentu, chambre de compte, kráľovskej kancelárie a správy kráľovskej domácnosti. V úradoch pôsobili kvalifikovaní odborníci nie nutne len zo šľachtického stavu, ktorí ale postupne prijímali aristokratický spôsob života. Ich kontinuitu nenarušilo ani spojenie s pôvodnými úradmi v hlavnom meste. Sám kráľ v Paríži nesídlil, uprednostňoval svoje sídla v údolí rieky Loiry.
Príkladom samostatného Karolovho konania je aj francúzska cirkevná politika. Na pozadí koncilu v Bazileji (1431 – 1449) francúzsky kráľ podnikol prvé kroky k tomu, aby sa francúzska cirkev po stránke finančnej, organizačnej a najmä personálnej dostala viac pod kráľovu kontrolu. V roku 1438 bola schválená pragmatická sankcia z Bourges, ktorá položila základ galikánskej cirkvi modifikáciou niektorých bazilejských dekrétov. Na ďalšie radikálnejšie kroky v intenciách koncilu sa už Karol neodvážil a podarilo sa mu tak vyhnúť otvorenému konfliktu s pápežom.
Do roku 1439 sa Francúzom podarilo dostať pod kontrolu Île de France a podnikli výpady do Normandie a Guyenne. Ale na dokončenie víťazného ťaženia kráľovstvo potrebovalo zásadné zmeny. Najdôležitejšou bola reorganizácia francúzskej armády vytvorením platených jednotiek (compagnie de gens d´armes) na základe kráľovského rozhodnutia z 1439. Finančné zabezpečenie vojenskej reformy kráľ získal zmenou v daňových odvodoch, najmä vytvorením vojenskej dane (taille royale) a efektívnejšieho využitia ďalších odvodov aides a gabelle. Vedľajším a nezanedbateľným efektom vojenskej reformy bolo sťaženie podmienok na vytváranie šľachtického vojska a zároveň pripútanie francúzskej šľachty viac ku kráľovskému vojsku. Tieto zmeny ale nevyhovovali časti francúzskej šľachty, ku ktorej sa pridal aj dauphin Ľudovít, ktorý si otcom veľmi nerozumel. V povstaní Praguerie (1440) v skutočnosti príslušníci aristokracie chceli posilniť vlastné záujmy na úkor kráľových, a preto sa príliš nehrnuli zbaviť Francúzsko anglického nebezpečenstva. Oslabená pozícia panovníka im vyhovovala viac. Kráľovi sa síce nebezpečenstvo vzbury podarilo zažehnať, ale získať na svoju stranu šľachtu nebolo jednoduché. Z povstania sa poučil aj mladý Ľudovít, keď pochopil, že ho šľachta nezahrnula do mierových rokovaní s kráľom. Len to prehĺbilo jeho nedôveru k aristokracii a utvrdilo ho v tom, že jej príslušníci vždy sledujú svoje vlastné ciele. Lekcia, ktorú Ľudovít neskôr zužitkuje pri svojej vláde.
Na dokončenie reformy francúzsky kráľ potreboval čas. Ten mu poskytlo prímerie, ktoré dohodli v Tours v máji roku 1444. Angličania znovu predložili požiadavky na plnú anglickú suverenitu v Normandii a Akvitánii, ale už bez nárokov na francúzsku korunu pre Henricha VI. Taktiež žiadali o ruku dcéry Karola VII. pre anglického kráľa. Francúzi však už mali dosť sobášov francúzskych princezien s anglickými kráľmi. Veď práve tieto zväzky znásobili komplikácie vo vzájomných francúzsko-anglických vzťahoch. Namiesto kráľovej dcéry ale ponúkli ruku kráľovej netere Margaréty z Anjou a vypýtali si k tomu aj grófstvo Maine. Prímerie bolo predĺžené až do roku 1449, keď boli Francúzi pripravení zaútočiť.
Spúšťačom vojenských operácii v Normandii bolo nešťastné rozhodnutie anglických vojakov v marci 1449 prepadnúť Fougères, jednu z pohraničných pevností na bretónsko-normandských hraniciach. Bretónsky vojvoda sa obrátil so žiadosťou o pomoc na francúzskeho kráľa Karola VII., ktorému v roku 1446 zložil vazalskú prísahu. To poskytlo Francúzom zámienku na obnovenie vojenských operácií a v júli 1449 sa pustili do dobytia Normandie. Rady obávaných anglických lukostrelcov a pešiakov rozstrieľali delostrelecké salvy bratov Bureaových. Francúzi systematicky získavali strategicky dôležité mestá (Rouen, Caen), zlikvidovali posily z Anglicka v bitke pri Formigny (14/15. 4. 1450), až v auguste 1450 padla posledná pevnosť Cherbourg.
Podobný úspech zaznamenali francúzske vojská aj na juhu, kde sa v júni 1451 podarilo získať Bordeaux. Ale časť obyvateľov previazaná najmä ekonomicky s Anglickom sa rozhodla vzbúriť, napriek tomu, že sa kráľ zaručil za dodržanie gaskonských slobôd a privilégií. Do mesta dorazila anglická vojenská pomoc. Francúzi sa museli vrátiť späť a poraziť anglické vojsko v poslednej bitke Storočnej vojny pri Castillone (17. 7. 1453). Francúzi začali s niekoľkomesačným obliehaním Bordeaux, ktoré bolo donútené nakoniec otvoriť svoje brány 19. októbra 1453. Teraz už kráľ nemusel byť veľkorysý. Na juhu bol zavedený francúzsky daňový systém, zriadenie prisľúbeného parlamentu bolo odložené a ekonomické privilégia, ktoré podporovali rozvoj obchodu s vínom boli zrušené. Víťazstvo bolo trochu zatienené úlohou, ktorú zohral následník trónu Ľudovít. Ten nielenže opustil kráľovský dvor, aby sa usídlil v Dauphiné od roku 1446, kde intrigoval proti svojmu otcovi. Keď v roku 1456 stroskotal ďalší pokus o zmierenie, dauphin našiel útočisko na dvore burgundského vojvodu Filipa. Burgundsko sa aktívne nezúčastnilo na francúzskych vojenských ťaženiach v Normandii ani v Akvitánii. Keď v roku 1461 Karol zomrel, francúzske územie okrem Calais bolo dobyté späť. Začlenenie bohatých provincií (Normandia, Gyuenne, Maine) pod správu koruny prinieslo aj ekonomické zisky.