OBSAH: Nástup Kapetovcov na francúzsky trón a konsolidácia vlády • Filip II. (1179/80 – 1223) • Ľudovít VIII. (1223 – 1226) a Ľudovít IX. (1226 – 1270) • Filip IV. (1285 – 1314) • Nástup dynastie Valois – Filip VI. (1328 – 1350) • Karol V. (1364 – 1380) a Karol VI. (1380 – 1422) • Ľudovít XI. (1461 – 1483), Karol VIII. (1483 – 1498) a Ľudovít XII. (1498 – 1451) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra • Odporúčaná literatúra
Počas krátkej vlády Ľudovít VIII. využil dočasné oslabenie anglického kráľa mladého Henricha III. a obsadil oblasti pod anglickou správou Poitou, Périgord a Limousin, ale nezískal pod kontrolu Gaskonsko. Na naliehanie pápeža Honoria III. v roku 1226 zorganizoval výpravu proti katarom, čím zabezpečil vplyv Kapetovcov v oblasti a vytvoril predpoklady na definitívnu integráciu juhofrancúzskych oblastí do kapetovských dŕžav. Novozískané územia už neboli začleňované do kráľovskej domény, ale udeľovali sa vo forme apanáže mladším členom kráľovskej rodiny. Z vojenského ťaženie z juhu Francúzska sa už živý nevrátil a na trón nastúpil jeho 12-ročný syn Ľudovít IX. (Svätý, 1226 – 1270).
Vládu za maloletého panovníka sa Ľudovít VIII. na smrteľnej posteli rozhodol prekvapivo ponechať v rukách svojej manželky Blanky Kastílskej, pravdepodobne z obavy pred ambicióznou šľachtou, ktorá sa počas prvých rokov Blankinho regentstva snažila presadiť vlastné politické ciele. S neomylnou schopnosťou vybrať si vhodných spojencov sa regentke podarilo odraziť útoky šľachty bez toho, aby sa musela spoliehať na výlučnú podporu jedného rodu. Kombináciou rokovaní, ponukami na sobáš a vojenskými zásahmi Blanka Kastílska zvládla dostať situáciu v Champagne, Vermandois a v Bretónsku pod kontrolu, čo pomohlo urýchliť vyriešenie problémov na juhu a formálne ukončiť albigénske výpravy. V roku 1229 zmluva z Meaux a Paríža uzavrela konflikty kapetovských kráľov s grófmi z Toulouse, ktorí sa už dlhšie snažili posilniť svoju pozíciu aj otvorenými sympatiami ku katarom. Regentka potvrdila Raimunda VII. v pozícii toulouského grófa a zároveň ho pripútala ku kráľovskej rodine sobášom jeho dcéry so svojím synom Alfonzom. Francúzi získali pod svoju správu oblasti Beaucaire a Carcassonne a aj vzbúrená opozícia v Languedocu musela uznať svoju porážku.
Blanka preukázala cit aj vo vzťahu k susedom francúzskeho kráľovstva. Anglicko a jeho záujmy udržala vo vymedzených hraniciach a vo vzťahu k ríši a pápežovi sa jej darilo vystupovať neutrálne. Keď Ľudovít IX. dosiahol dospelosť, jeho matka sa postupne stiahla do úzadia. Keď sa kráľ v roku 1248 rozhodol podniknúť križiacku výpravu, zveril správu nad krajinou práve Blanke Kastílskej, na ktorú sa mohol spoľahnúť, že udrží právo a poriadok. So svojím synom sa už nestretla. Kráľ, zajatý v Egypte, sa domov vrátil až dva roky po matkinej smrti v roku 1254, pričom nedokončil svoje plány v Svätej zemi.
Na križiackej výprave sa s kráľom zúčastnil Ján z Joinvillu, ktorý nám poskytol o kráľovi najviac informácii spísaním svojich spomienok (Le Livre des saintes paroles et des bon faits de notre roi saint Louis – Kniha posvätných slov a dobrých skutkov nášho kráľa Ľudovíta Svätého alebo Život Ľudovíta Svätého). Jeho svedectvo bolo použité aj pri kanonizačnom procese, ktorý v roku 1297 dokončil pápež Bonifác VIII. v Orviete vyhlásením kráľa za svätého.
K Ľudovítovmu menu sa viaže veľa prívlastkov, ktoré charakterizujú nielen jeho osobnosť ale aj spôsob vládnutia, ktoré mu malo byť zverené Bohom. V súlade so zabezpečením pax et iustitia (mier a spravodlivosť) bol skôr zástanca mierových riešení problémov. Ľudovít sa usiloval potlačiť rôzne miestne a regionálne tradície a zvyklosti (coutumes), ktoré mali byť nahradené centrálnym consuetudo generalis a podriadené jurisdikcii kráľovského dvora, z ktorého sa oddelila časť zaoberajúca sa výkonom spravodlivosti. Okolo roku 1250 začal fungovať Parížsky parlament (Parlement de Paris), ku ktorému sa mohli odvolať všetky súdy nižších inštancií. Ľudovít zefektívnil administratívny aparát. Roku 1261 kráľ vydal aj jedno z prvých nariadení (Ordonnances de l´Hôtel) so zoznamom úradníkov a hodnostárov tzv. kráľovskej domácnosti (Hôtel du Roi) s povinnosťami a platom za vykonanú službu. Zmysel pre spravodlivosť sa uplatnil aj pri dôslednom preverovaní činnosti kráľovských úradníkov a trestaní ich prípadných pochybení. Kráľova povesť spravodlivého arbitra prekročila aj hranice kráľovstva a so žiadosťou o rozhodnutie v sporných otázkach sa naňho obracali z Flámska, Hollandu či dokonca z anglického kráľovstva. Ústretovosť sa prejavila aj v zahraničnej politike, keď uzavrel kompromisnú dohodu z Corbeil (1258) s aragónskym kráľom Jakubom I. ohľadom sporných pohraničných území na juhu a zároveň dohodol sobáš Jakubovej dcéry s francúzskym následníkom na trón. V Parížskej zmluve ratifikovanej v roku 1259 dosiahol, že sa anglický kráľ Henrich III. vzdal plantagenetovských dŕžav vrátane Normandie. Akvitániu bola zverená anglickým kráľom ako léno od francúzskeho kráľa, za ktorú mu Henrich III. v decembri 1259 v Paríži aj zložil vazalskú prísahu.
Zmena situácie vo Svätej zemi podnietila francúzskeho kráľa zorganizovať ďalšiu krížovú výpravu, na ktorú mu prisľúbili účasť aj ďalší európski panovníci. V júli 1270 francúzska výprava odplávala na severné pobrežie Afriky, kde však kráľ podľahol epidémii.
Jeho syn a nástupca Filip III. (1270 – 1285) síce nezdedil zbožnosť a prezieravosť svojho otca, ale podarilo sa mu pokračovať v rozširovaní kráľovskej domény bez použitia vojenskej sily. Najskôr po smrti svojho bezdetného strýka Alfonza pričlenil toulouske grófstvo. Potom dedením, kúpou alebo úspešnou sobášnou politikou rozšíril kráľovskú doménu o grófstvo Poitou, Chartres a Alençon. Pripojené územia boli začlenené do štruktúry štátnej správy s kráľovskými úradníkmi. V snahe nestratiť územia už raz začlenené do kráľovskej domény vydal Filip III. roku 1284 počas zasadnutia Parížskeho parlamentu nariadenie, v ktorom požadoval navrátiť léna korune, ak nemali žiadneho priameho dediča. Toto nariadenie v roku 1316 rozšíril jeho syn Filip IV. s tým, že územia udelené princom z kráľovskej krvi ako apanáž, by sa mali vrátiť späť korune v prípade, že neexistoval žiaden mužský dedič.
Výhodný sobáš dediča trónu, budúceho Filipa IV. Pekného s Janou, dedičkou Navarského kráľovstva a grófov zo Champagne a Brie, posilnil vplyv kráľovskej dynastie na juhu a francúzskym kráľom na istý čas priniesol aj druhý kráľovský titul, keďže navarské kráľovstvo bolo s francúzskym prepojené personálnou úniou. Dobré vzťahy s Aragónskom narušilo zhoršenie situácie na Sicílii, kde kráľov strýko Karol z Anjou stratil vládu nad ostrovom v prospech aragónskeho kráľa Petra III., ktorý v roku 1282 vojensky pomohol vzbúreným Sicílčanom. V marci 1282 nespokojnosť domáceho obyvateľstva vyústilo do krviprelievania známeho aj ako Sicílske nešpory, pri ktorom zahynulo niekoľko tisíc Francúzov. Napriek varovaniam svojich radcov Filip III. v roku 1285 zorganizoval za podpory pápeža výpravu proti aragónskemu kráľovi Petrovi III. s cieľom dosadiť na trón Filipovho mladšieho syna Karola. Výprava sa skončila katastrofálne. Nielenže Francúzi prehrali niekoľko bitiek, ale väčšia časť armády sa nakazila dyzentériou, ktorej nakoniec podľahol aj sám kráľ Filip III.. Jeho najstarší syn Filip IV. Pekný (1285 – 1314) konflikt s aragónskym kráľom ihneď po nástupe na trón ukončil.