OBSAH: Nástup Kapetovcov na francúzsky trón a konsolidácia vlády • Filip II. (1179/80 – 1223) • Ľudovít VIII. (1223 – 1226) a Ľudovít IX. (1226 – 1270) • Filip IV. (1285 – 1314) • Nástup dynastie Valois – Filip VI. (1328 – 1350) • Karol V. (1364 – 1380) a Karol VI. (1380 – 1422) • Ľudovít XI. (1461 – 1483), Karol VIII. (1483 – 1498) a Ľudovít XII. (1498 – 1451) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra • Odporúčaná literatúra
Prvé náznaky, že sa schyľuje k dynastickej kríze sa objavili v roku 1314, keď následník trónu Ľudovít a jeho najmladší brat Karol zistili, že ich manželky podvádzajú. Dcéra burgundského vojvodu a budúca francúzska kráľovná Margaréta bola odsúdená za cudzoložstvo a vo väzení v Château-Gaillard zomrela. Jej nevera ohrozila legitímnosť jej jediného dieťaťa, dcéry Jany. Ľudovít X. sa znovu oženil a druhá manželka čakala dieťa, keď kráľ náhle v roku 1316 zomrel. Narodil sa síce chlapec, ale prežil len niekoľko dní a za nového francúzskeho kráľa sa dal korunovať Ľudovítov mladší brat Filip, ktorý bol pôvodne menovaný za regenta do dospelosti Ľudovítovho dediča. Keď Filip V. v roku 1322 zomrel, zanechal po sebe iba dcéry a na jeho miesto nastúpil ďalší brat Karol IV., ktorý z predchádzajúcich manželstiev nemal žiadneho potomka. V roku 1328 bola kráľova tretia manželka Jana z Evreux tehotná, keď kráľ vo februári nečakane zomrel. Aj tento raz bolo treba počkať, či sa narodí mužský následník na trón a potom prípadne určiť regenta. Dva mesiace po kráľovej smrti sa kráľovnej vdove narodila dcéra a Francúzsko sa po prvý raz od nástupu Huga Kapeta na trón ocitlo v situácii, keď nemalo žiadneho mužského potomka v priamej dedičnej línii Kapetovcov, ktorý by mohol nastúpiť na trón.
Na zhromaždení v Paríži krátko po kráľovej smrti vybrali pre nenarodeného potomka regenta Filipa z Valois, synovca kráľa Filipa IV. Pekného s odôvodnením, že ako bratranec je najbližší prvorodený mužský príbuzný zomrelého Karola IV. Toto rozhodnutie bolo kľúčové, pretože si všetci zúčastnení uvedomovali, že vybraný regent sa stane kráľom v prípade, že sa kráľovnej vdove narodí dievča. Okrem Filipa však existoval ešte vhodnejší kandidát. Anglický kráľ Eduard III. bol vnukom Filipa IV. a synovcom Karola IV. ale po matke Izabele Francúzskej. Otázka ženského následníctva na trón a možnosť zdediť korunu po žene bola niečo, čomu sa Francúzi chceli vyhnúť, pretože by sa tým okrem iného otvoril problém dedičstva dcér posledných troch kapetovských panovníkov. V neprospech Eduarda hrala aj skutočnosť, že v roku 1328 bolo len veľmi krátko po zosadení anglického kráľa Eduarda II. z trónu a reálnu politickú moc v krajine mali v rukách kráľovná Izabela a Roger Mortimer, gróf z Marches. Eduarda považovali za príliš mladého samostatne vládnuť, mal necelých šestnásť rokov. A nezanedbateľným faktom bolo, že v očiach Francúzov bol Eduard považovaný za cudzinca.
V apríli prišlo na svet dievča a Filip bol v máji v Remeši korunovaný za francúzskeho kráľa Filipa VI. (1328 – 1350). Slávnosť korunovácie využil flámsky gróf Ľudovít de Nevers, aby požiadal nového kráľa o pomoc proti vzbúreným flámskym mestám na čele s Bruggami. Kráľovské vojsko pod velením Filipa VI. v bitke pri Casseli zvíťazilo a kráľ tým nepriamo potvrdil, že si francúzska šľachta vybrala správneho kandidáta. Anglický kráľ z obavy, aby neprišiel o Akvitániu v júni 1329 v Amiens oficiálne uznal Filipa za francúzskeho kráľa a na jeho žiadosť sa o dva roky neskôr zaviazal kráľovi lénnou prísahou ako korunný vazal. Zdalo sa, že sa všetko upokojilo, keby opäť nevypukli problémy v Akvitánii. Parížska zmluva z roku 1259 síce potvrdzovala postavenie anglického kráľa ako vazala francúzskeho kráľa, ale neurčovala presne hranice vojvodstva ani vzájomné kompetencie kráľových a vojvodových úradníkov. Anglická strana sa snažila s francúzskou dohodnúť, ale situáciu zhoršil príchod zosadeného škótskeho kráľa Dávida, ktorý hľadal na francúzskom dvore útočisko. Filip VI. sa rozhodol do pripravovanej anglicko-francúzskej zmluvy nečakane zaradiť aj otázku návratu Dávida Brucea späť na škótsky trón. Angličania sa o škótskych záležitostiach odmietli s Francúzmi baviť. V máji 1337 francúzsky kráľ nariadil konfiškáciu Akvitánie.
Anglický kráľ odvolal vazalskú prísahu Filipovi VI., už ho nepovažoval za svojho lénneho pána a začal sa pripravovať na vojnu. Angličania využili hospodárske väzby s flámskymi mestami, aby ich podnietili k spojenectvu. Okrem hrozby zavedenia embarga hrala v prospech Eduarda III. aj skutočnosť, že flámske mestá neboli spokojné s flámskym grófom, ktorý si na pomoc proti nim pozval francúzskeho kráľa s armádou. Okrem flámskych miest anglická strana získala aj vojvodu z Brabantu, Eduardovho svokra grófa z Henegau (Hainault) a podporu cisára Ľudovíta Bavorského.
Aj francúzsky kráľ získal spojencov. Na jeho strane stáli Ján Luxemburský, Savojsko a podarilo sa mu zabezpečiť aj katalánske lode od kráľa Alfonza XI. Tie však v lete 1340 utrpeli porážku v ústí rieky Zwyn v Sluys (Ecluse). Filip stavil na taktiku vyhýbať sa priamemu stretu s nepriateľom, čo spôsobilo Eduardovi nemalé finančné straty a prišiel aj o väčšinu svojich spojencov.
Spory o bretónske vojvodstvo poskytli Angličanom možnosť posilniť svoju vojenskú prítomnosť na kontinente a získať tým popri Akvitánii a flámskych mestách ďalší dôležitý oporný bod pre vojenské akcie na kontinente. Spor medzi oboma protivníkmi – predstaviteľmi rodu Montfort (nevlastný brat vojvodu Ján) a Pentièvre (Jana, neter vojvodu) nepriniesol žiadne rozhodujúce víťazstvo a Eduard III. uzavrel v roku 1343 s Francúzmi trojročné prímerie v Malestroit. Aj francúzska strana zápasila s nedostatkom financií. Filip sa aj napriek prímeriu snažil presvedčiť generálne stavy, aby mu umožnili výber mimoriadnych daní. Dosiahol povolenie výberu dane zo soli (gabelle), ktorá sa napriek počiatočným protestom a odmietaniu neskôr stala trvalým príjmom do kráľovskej pokladnice.
Koncom roka 1345 Angličania porušili prímerie, vylodili sa v Gaskoňsku a pustošili juh Francúzska. Francúzske jednotky vedené vojvodom z Normandie, budúcim kráľom Jánom, sa neúspešne pokúšali o protiútok. Hlavný anglický útok sa sústredil na Normandiu, kde Eduardove vojská plienením ničili hospodárstvo krajiny. Anglická armáda sa vyhla Parížu a pokračovali na sever. Filip VI. ich s početnou armádou prenasledoval, až sa obe vojská stretli v bitke pri Kresčaku (26. 8.), kde francúzska jazda precenila svoje schopnosti a anglickí pešiaci a lukostrelci slávili víťazstvo. Eduard III. sa potom stiahol až ku Calais, kde strávil 11 mesiacov obliehaním mesta, ktoré sa mu nakoniec vzdalo. Hoci sa Francúzi opakovane pokúšali prístav získať späť, mesto zostalo v anglických rukách až do polovice 16. storočia.
V novembri 1347 dorazila do Marseille na obchodných lodiach zo strednej Ázie Čierna smrť. Vojenské operácie na oboch stranách prerušilo vypuknutie smrtiacej morovej epidémie. Na jar a v lete 1348 sa nákaza rýchlo rozšírila po celom území Francúzska, v auguste sa dostala do Paríža, ktorý stratil skoro polovicu obyvateľstva. Odhaduje sa, že Francúzsko prišlo o 30 – 40% obyvateľstva a na úroveň počtu obyvateľov z konca 13. storočia sa vrátilo až v polovici 17. storočia. Pre šíriacu sa epidémiu obe bojujúce strany uzavreli v 1348 v Calais prímerie. Francúzsko sa stále nedokázalo spamätať z porážky pri Kresčaku. Veľký problém predstavoval najmä nedostatok financií, pričom morová epidémia situáciu ešte viac zhoršila.
Napriek tomu sa na sklonku Filipovej vlády podarilo dosiahnuť úspech. V roku 1349 Francúzi uzavreli kúpno-predajnú zmluvu s posledným grófom z Viennois Humbertom II., ktorý nemal žiadnych dedičov a titul s územím Dauphiné, ktoré pôvodne patrilo Rímsko-nemeckej ríši, odovzdal Jánovmu synovi Karolovi. Ten sa stal prvým francúzskym dauphinom a tento titul sa potom udeľoval každému nasledujúcemu následníkovi na francúzsky trón. Keď Filip VI. v roku 1350 zomrel, nástup nového kráľa Jána II. (1350 – 1364) nesprevádzali žiadne problémy.
Francúzsku politickú scénu zamiešal nový aktér, navarský kráľ Karol Zlý. Vnuk Ľudovíta X. mal pocit, že ho pripravili nielen o francúzsky trón, ale jeho matka Jana Navarská prišla aj o výnosné dedičstvo grófstvo Champagne. Karol Zlý bol vďaka majetkom, ktoré vlastnil v Normandii, zaujímavý aj pre anglickú stranu ako potenciálny spojenec. Najmä keď v roku 1355 Angličania útokom na juhu Francúzska a neskôr aj v Normandii obnovili vojenské operácie. Francúzska armáda sa pod vedením Jána II. snažila zabrániť stretnutiu oboch anglických armád. Jednotkami pod vedením anglického následníka na trón Eduarda sa stretli neďaleko Poitiers (19. 9. 1356). Bitka sa skončila francúzskou porážkou a zajatím kráľa Jána II. a jeho najmladšieho syna Filipa. Vláda v krajine sa ocitla v rukách mladého následníka na trón Karola.
Z iniciatívy kráľovskej rady boli ešte v októbri 1356 do Paríža zvolané generálne stavy. Namiesto rokovaní o riešenie komplikovanej politickej situácie sa časť zhromaždených snažila využiť Karolovu ťažkú pozíciu a žiadala reformy a prepustenie neschopných radcov. To Karol odmietol. Situácia sa skomplikovala, keď v Paríži vypuklo povstanie pod vedením predstaviteľa lodiarskej gildy (prévôt de marchand) Etienna Marcela. Navyše na francúzskom vidieku vypukla vzbura roľníckeho obyvateľstva Jacquerie. Vzbúrenci nemali žiadne konkrétne politické požiadavky, skôr išlo o reakciu na zhoršenie postavenia roľníkov v dôsledku pustošenia krajiny vojnou a dozvuky morovej epidémie. Osobitným cieľom útokov sa stala šľachta, pričom veľa šľachtických sídel bolo vyplienených a ich majitelia krutým spôsobom zavraždení. V kritickom momente sa na čelo kráľovského vojska postavil Karol Navarský a postupne zlikvidoval vzbúrencov na vidieku. Po zavraždení Etienna Marcela sa upokojilo aj v hlavné mesto.
Keď sa na konci leta 1358 podarilo dostať situáciu pod kontrolu, boli Francúzi konečne pripravení na rokovanie s Angličanmi. Francúzsky kráľ spolu s ostatnými zajatcami strávil zimu v Londýne, kde vznikol aj prvý návrh zmluvy. Angličania požadovali výkupné (4 milióny écu) a držbu približne 1/3 francúzskeho územia. Francúzi s návrhom prekvapivo súhlasili. Eduard III. sa preto rozhodol podpis zmluvy oddialiť a zvýšil požiadavky. V novom návrhu požadoval polovicu francúzskeho kráľovstva. Angličania však vo svojich požiadavkách zašli priďaleko a Francúzi prerušili rokovania.
Neúspešná zimná výprava anglického kráľa na prelome rokov 1359 – 60 donútila Eduarda III. obnoviť rokovania. V máji 1360 uzavretý mier v Brétigny zaručoval Angličanom v plnej suverenite územia Akvitánie, Ponthieu a Calais a za výkupné vo výške 3 milióny écu splatné v dávkach mal byť Ján II. prepustený na slobodu. V zmluve bol malý, ale dosť významný dodatok. Do novembra 1361 sa mal Eduard III. vzdať používania titulu francúzskeho kráľa a Ján II. mal uznať plnú anglickú suverenitu odstúpených území. Ani jedna strana svoju časť dohody nedodržala.
V októbri 1360 sa Ján II. vrátil späť do svojho kráľovstva. V roku 1361 zomrel kráľov nevlastný syn, posledný burgundský vojvoda z rodu Kapetovcov Filip de Rouvre bez potomkov. Francúzsky kráľ si na vojvodstvo mohol robiť nárok po svojej matke Jane Burgundskej. O titul vojvodu sa prihlásil aj Karol Navarský, ktorý vzniesol nároky po svojej starej mame Margaréte Burgundskej, sestre kráľovej matky Jany. V dedičnom spore zvíťazil Ján II. a v roku 1363 zveril správu vojvodstva svojmu najmladšiemu synovi Filipovi, ktorý s ním strávil mesiace v anglickom zajatí. Strata burgundského vojvodstva podnietila Karola Zlého vystúpiť proti francúzskemu kráľovi so zbraňou v ruke, ale v bitke pri Cocherel (16. 5. 1364) bol porazený a pre nového francúzskeho kráľa Karola V. už nepredstavoval žiadnu vážnu hrozbu.