OBSAH: Nástup Kapetovcov na francúzsky trón a konsolidácia vlády • Filip II. (1179/80 – 1223) • Ľudovít VIII. (1223 – 1226) a Ľudovít IX. (1226 – 1270) • Filip IV. (1285 – 1314) • Nástup dynastie Valois – Filip VI. (1328 – 1350) • Karol V. (1364 – 1380) a Karol VI. (1380 – 1422) • Ľudovít XI. (1461 – 1483), Karol VIII. (1483 – 1498) a Ľudovít XII. (1498 – 1451) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra • Odporúčaná literatúra
Filip II. musel krátko po nástupe na trón spacifikovať svojich odbojných príbuzných grófov zo Champagne a Flámska, ktorí sa vo svoj prospech snažili využiť mladosť a nedostatok skúseností panovníka. Kráľ kombináciou uzavretých sobášov a spojenectiev rozšíril kráľovskú doménu o Artois , Amiens a časť Vermandois, za čo si od kronikára Rigorda vyslúžil prídomok Augustus (používaný aj rímskymi cisármi) odvodený od latinského slovesa augere – zväčšovať.
Francúzky kráľ pokračoval v úspešnej stratégii rozohrávať proti sebe členov anglickej kráľovskej rodiny. Nielenže sa synovia sporili s Henrichom II., ale bratia mali spory aj medzi sebou a ich matka, anglická kráľovná Eleonóra žijúca v nezhodách s manželom, pri vhodnej príležitosti prilievala olej do ohňa. Keď sa novým anglickým kráľom stal Richard, spojenectvo s Filipom sa zmenilo na otvorené nepriateľstvo a rivalitu. Francúzsky kráľ využil svoj zdravotný stav, aby predčasne opustil križiacku výpravu, na ktorú sa obaja rivali vydali spoločne a v roku 1191 sa vrátil späť do Francúzska.
Filip sa počas Richardovej neprítomnosti usiloval upevniť svojej pozície v Normandii. Nadviazal spojenectvo i s najmladším Henrichovým synom Jánom a využijúc Richardovo zajatie sa pokúsil Jána dosadiť do pozície vojvodu. Ján mu dokonca v 1193 zložil vazalský sľub, ale ďalšie plány Filipovi prekazil návrat anglického kráľa zo zajatia. Richard podnikol všetko, aby Francúzov z Normandie vytlačil silou a Filipovi II. nezostalo nič iné, ako sa zo získaných pozícií v Normandii stiahnuť a súhlasiť so sobášom následníka trónu Ľudovíta s neterou anglického kráľa Blankou Kastílskou. Pred väčšími ústupkami francúzskeho kráľa zachránila smrť Richarda Levie srdce.
Filip II. nemal možnosť podniknúť nejaké rozhodnejšie kroky proti novému anglickému kráľovi Jánovi, pretože sa skomplikovala jeho rodinná situácia. Rovnako ako jeho menovec sa aj Filip II. dostal do problémov s cirkvou kvôli manželke, dánskej princeznej Ingeborg. Sobáš uzavretý kvôli spojenectvu s dánskym kráľom Knutom VI. (1182 – 1202) nemal dlhého trvania a francúzsky kráľ žiadal o anulovanie svojho manželstva z dôvodu príbuzenského vzťahu nevesty s prvou kráľovou manželkou. Francúzsky kráľ ignoroval skutočnosť, že sa pápež a verejnosť prikláňali skôr na stranu Ingeborg a oženil sa s Agnešou Meránskou, sestrou Gertrúdy Meránskej, ktorá sa o niečo neskôr stala manželkou uhorského kráľa Ondreja II. Nový pápež Innocent III. žiadal, aby francúzsky kráľ vzal svoju dánsku manželku späť, k čomu sa pridala aj väčšina francúzskeho duchovenstva. Po kráľovom odmietnutí pápež uvalil na Francúzsko interdikt. Keďže Agneša medzitým zomrela pri pôrode, Filip oficiálne povolal Ingeborg späť na kráľovský dvor, ale naďalej s ňou odmietal manželské súžitie. Pápež potom nielenže zrušil interdikt, ale uznal aj legitímnosť ostatných detí, ktoré mal kráľ s Agnešou Meránskou.
Do podobnej komplikovanej situácie sa v súvislosti s manželkou dostal aj anglický panovník Ján Bezzemok. To Filip využil na získanie kontroly nad Normandiou, ktorú si podmanil v roku 1204. Provincii síce ponechal pôvodnú administratívu, ale začlenil ju priamo do kráľovskej domény bez vymenovania nového vojvodu. Nevyjasnená smrť synovca anglického kráľa Artúra Bretónskeho pomohla Filipovi získať vplyv aj v Bretónsku, posilnený sobášom svojho bratranca s dedičkou bretónskych dŕžav Alix. Rozpad anjouvsko-plantagenetovského impéria na kontinente zavŕšil francúzsky kráľ dôležitým víťazstvom nad spojencami anglického kráľa cisárom Otom IV. a grófmi z Boulogne a Flámska v bitke pri Bouvines roku 1214.
Francúzsky kráľovský dvor sa inšpiroval usporiadaním dvora franských panovníkov. Medzi vysokých dvorských úradníkov (grands officiers du roi) patrili sénechal (dapifer) a conetable (comes stabuli) zodpovední za armádu, chambrier (camerarius), ktorý mal na starosti kráľovskú pokladnicu a kontroloval prístup ku kráľovi, bouteiller (buticularius) zabezpečoval zásobovanie dvora a správu kráľovskej domény a chancelier (cancelarius), zvyčajne vysoký cirkevný hodnostár, ktorý mal na starosti najskôr správu kráľovskej kaplnky, potom aj kanceláriu s archívom a kráľovskou pečaťou. Do týchto funkcií boli pôvodne nominovaní kasteláni hradov kráľovskej domény. Neskôr sa šľachta snažila zabezpečiť si dvorský úrad do dedičnej držby, čím chcela posilniť svoj politický vplyv, pričom si kráľ pre seba nárokoval právo menovať kandidátov do týchto pozícii a postupne ich meniť na čestné tituly za účelom reprezentácie, pretože pre aktívnu službu bolo treba mať odborné znalosti. Tak sa štátna správa a priamy politický vplyv začali pomaly rozchádzať.
Ešte Filip I. zriadil funkciu prévôt, úradníka, ktorý na lokálnej úrovni spravoval majetky kráľovskej domény a vyberal dane. O storočie neskôr Filip II. zreorganizoval štátnu správu. Pred zástupcami vysokej šľachty, ktorí nezriedka prejavovali nebezpečné odstredivé tendencie, Filip uprednostňoval najmä úradníkov nešľachtického pôvodu, ktorí za svoju pozíciu vďačili predovšetkým panovníkovi. Kapetovskí králi pri začleňovaní veľkých lén pod svoju správu, zachovali ich pôvodné inštitúcie, ak pracovali efektívne. Senešali, ktorí pôvodne na začlenených územiach vykonávali v neprítomnosti svojho lénneho pána všetky činnosti spojené s financiami, obranou alebo súdnictvom, sa tak stali úradníkmi menovanými kráľom. Na týchto územiach, zvyčajne na juhozápade Francúzska, pokračovali vo vykonávaní administratívnej činnosti a územie v ich správe dostalo pomenovanie sénéchaussées. Ich právomoci sa dali porovnať s kráľovskými úradníkmi baillis na severe kráľovstva. Územnosprávne jednotky v ich kompetencii dostali podľa nich pomenovanie bailliages. Činnosť týchto úradníkov bola natoľko efektívna, že kráľ nemusel prenášať súdnu právomoc na lokálnu šľachtu. Filip tiež zmenil svoj kráľovský titul z pôvodného rex Francorum na rex Franciae. Vyjadroval tým, že kráľovská autorita mala teritoriálny základ zahŕňajúci celé územie kráľovstva a nebola obmedzená len na osobné spojenie kráľa s vazalmi.
V tomto období sa do popredia dostala aj osobitná skupina svetských a cirkevných vazalov kráľa (pairs de France). Vychádzajúc ešte z karolovskej tradície, bolo pôvodne šesť duchovných (remešský arcibiskup, biskupi z Beauvais, Noyonu, Langres, Laonu a Châlons-sur-Marne) a šesť svetských pairs: vojvodovia z Normandie, Burgundska a Akvitánie a grófi z Toulouse, Champagne a Flámska. Mali isté privilegované postavenie napríklad počas kráľovej korunovácie a mohli byť súdení na kráľovskom dvore len ostatnými pairs. Snaha získať z tohto postavenia nejaké väčšie výhody však bola obmedzená, pretože na zasadnutí tribunálu Cour des pairs boli prítomní aj kráľovskí súdni úradníci. Neskôr sa počet pairs de France zvyšoval a menil podľa toho, akú dôležitosť kráľ prikladal príslušnému lénu alebo konkrétnemu vazalovi.
Kráľovský dvor (curia regis) nemal zatiaľ žiadne trvalé sídlo a kráľ sa väčšinou zdržiaval na hradoch v rámci kráľovskej domény. Rozšírenie politických, súdnych a finančných kráľovských úradov si vyžadovalo ich trvalé umiestnenie v najnavštevovanejšej kráľovskej rezidencii, v Paríži. Za Filipovej vlády sa Paríž stáva skutočným hlavným mestom kráľovstva. Aby mesto chránil, medzi rokmi 1189 a 1190 ho kráľ prikázal obohnať silnou hradbou. Predstaviteľ najsilnejšieho cechu obchodníkov a lodiarov v meste, podporovaný panovníkom, sa aktívne podieľal aj na správe mesta. Po strate kráľovského archívu v bitke pri Fréteval roku 1194 Filip II. zriadil novú kráľovskú kanceláriu a archív umiestnil do novej pevnosti Louvre, ktorá kontrolovala rieku Seinu a vstup do Paríža zo západu. Archív okrem originálov listín spravoval aj register, do ktorého sa zapisovali všetky vydané listiny. Ten sa používal nielen na evidenciu, ale aj pre potreby kráľovskej kancelárie a súdne účely.
Poslednou výzvou Filipa II. bol boj proti radikálnemu náboženskému hnutie na juhu Francúzska. Keďže sa kráľ viac sústredil na porážku Plantagenetovcov, zveril boj proti heretickému hnutiu katarov (albigéncov) na území toulouského grófstva Šimonovi z Montfortu. Keď ten v roku 1218 padol, Filip síce v roku 1222 vyslal na juh vojsko, ale dokončenie boja proti albigencom už pripadlo jeho synovi Ľudovítovi VIII. (1223 – 1226). Ľudovít VIII. sa stal prvým kapetovským kráľom, ktorý nebol korunovaný za života svojho predchodcu. Filip II. si bol natoľko istý svojou kráľovskou autoritou, že sa pri nástupe na trón pri jeho dedičovi prirodzene uplatnilo dedičné právo prvorodeného kráľovského syna na korunu.