OBSAH: Nástup Kapetovcov na francúzsky trón a konsolidácia vlády • Filip II. (1179/80 – 1223) • Ľudovít VIII. (1223 – 1226) a Ľudovít IX. (1226 – 1270) • Filip IV. (1285 – 1314) • Nástup dynastie Valois – Filip VI. (1328 – 1350) • Karol V. (1364 – 1380) a Karol VI. (1380 – 1422) • Ľudovít XI. (1461 – 1483), Karol VIII. (1483 – 1498) a Ľudovít XII. (1498 – 1451) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra • Odporúčaná literatúra
Napriek konsolidácii kráľovskej domény Kapetovci stále zápasili s držiteľmi veľkých lén, ktorí sa s vazalským postavením voči francúzskemu kráľovi nechceli zmieriť. V rokoch 1294 – 1297 sa opäť rozpútal konflikt s anglickým kráľom Eduardom, ktorý Filip IV. využil na konfiškáciu Gaskonska. S cieľom využiť Eduardove dobyvačné plány proti nemu francúzsky kráľ podporil Škótov v boji proti anglickej okupácii podpisom zmluvy o vzájomnej vojenskej spolupráci proti Anglicku (Auld Alliance) v roku 1295.
Ďalším vzdorujúcim vazalom Francúzov bolo bohaté Flámsko, od ktorého prosperujúcich hospodárskych centier francúzsky kráľ očakával isté finančné dávky. Flámsky gróf, ktorý sa diktátu Filipa IV. nechcel podriadiť, mal zároveň problém s anglickým kráľom, ktorý pod hrozbou hospodárskeho embarga od neho očakával spoluprácu proti Francúzsku. Podpis anglicko-francúzskeho prímeria v roku 1297 a následné mierové rokovania nechali Flámsko bez anglickej ochrany vydané na milosť a nemilosť Francúzov. Flámsky gróf Guy de Dampierre bol zajatý a grófstvo prešlo pod správu francúzskych kráľovských úradníkov. S tým sa však nezmierili flámske mestá. V Bruggách a Gente vypukli nepokoje, pri ktorých boli zabití francúzski vojaci. Trestná výprava na čele s Róbertom II. z Artois skončila katastrofou. Výkvet francúzskych rytierov bol v júli 1302 pri Kortrijku (Courtrai) rozdrvený dobre ozbrojeným kontingentom pešiakov v službách flámskych miest, ktorí si ako trofeje z bojiska odniesli pozlátené ostrohy francúzskych rytierov. Táto tzv. bitka zlatých ostrôh poznačila aj rokovania francúzskeho kráľa s anglickým, ktoré ukončil podpis mieru v roku 1303. Nezlepšila ale situáciu Flámska. Francúzska armáda sa aj s kráľom Filipom o rok neskôr vrátila a po víťazstve pri Mons-en-Pévèste Francúzi v zmluve z Athis (1305) donútili flámske mestá zaplatiť vysoké reparácie. Navyše získali do správy bohaté textilné centrá Lille, Douvaine a Béthune.
V rovnakom období musel francúzsky kráľ čeliť vážnemu problému s cirkvou. Filip IV. potreboval financie na vedenie vojny a bez súhlasu prelátov sa rozhodol zdaniť cirkevné inštitúcie. Proti tomu sa jednoznačne ohradil pápež Bonifác VIII. (1294 – 1303) a svoj odmietavý názor vyjadril v dokumente Clericis laicos z roku 1296. Napätie sa ďalej stupňovalo, najmä po vydaní buly Unam sanctam roku 1302, v ktorej Bonifác odvážne formuloval nadradenosť pápeža nad všetkými cirkevnými a svetskými záležitosťami a pohrozil Filipovi IV. exkomunikáciou. Žiadna zo strán nechcela ustúpiť. Po intenzívnej výmene názorov v podobe korešpondencie sa francúzsky kráľ rozhodol zaútočiť; no nie na Svätú stolicu, ale priamo na Bonifáca, ktorého obvinil z herézy a nemorálnosti. Filipov radca Viliam z Nogaretu ako vyslanec francúzskeho dvora chcel dať pápeža predviesť na koncil, kde sa mal zodpovedať zo vznesených obvinení. Ozbrojenci z jeho sprievodu sa v Agnani stretli s ozbrojencami istého Sciarra Colonu, ktorého rodina mala s Bonifácom nevyrovnané účty. V noci, 6. septembra 1303, obe ozbrojené skupiny napadli pápeža v jeho paláci (tzv. atentát v Anagni) a Bonifác krátko nato cestou do Ríma zomrel.
Filipovu vládu sprevádzali aj iné kontroverzné rozhodnutia. Patrí medzi ne vyhnanie Židov z Francúzska a konfiškácia ich majetkov roku 1306. Aj pri tom zohral dôležitú úlohu Filipov radca a podkutý právnik Viliam z Nogaretu, ktorý nechal pod falošnou zámienkou zatknúť všetkých Židov bez ohľadu na to, či boli pod ochranou kráľa, alebo miestnych zemepánov. Ich majetky vrátane dlžných úpisov boli skonfiškované a predali ich na dražbe. Vyháňanie Židov bývalo bežnou praxou aj v ostatných európskych krajinách, ale predpokladá sa, že z Francúzska muselo v tom čase odísť okolo 100 000 Židov. Rovnaký osud postihol v roku 1311 aj lombardských bankárov a peňažníkov.
Nedostatok finančných prostriedkov na financovanie vojenských ťažení sa koruna pokúsila riešiť znížením obsahu zlata v minciach. Zámer nevyšiel a kráľ potreboval odvrátiť kritickú finančnú situáciu. Rozhodol sa peniaze získať z pokladnice templárskeho rádu, no nemal ich v úmysle vrátiť Kapetovskí králi členov rádu často využívali pri správe svojich financií a pravidelne ich poverovali vyúčtovaním a prepravou veľkých súm peňazí. Privilegované postavenie rytierov vzbudzovalo nevôľu a závisť. Kráľovi sa podarilo využiť povery o závažných previneniach templárov vo svoj prospech. Roku 1307 sa začalo systematické zatýkanie a vypočúvanie rytierov rádu, ktorí boli internovaní na hrade Chinon. Dobre pripravený plán Filipa IV. a jeho právnikov, v ktorom využili aj inkvizíciu, nedokázal zvrátiť ani pápež Klement V. (1305 – 1314), ktorý pôvodne s vyšetrovaním súhlasil. Obvinenia z kacírstva a iných závažných porušení nakoniec donútili pápeža, aby vyhovel francúzskym požiadavkám a na koncile vo Vienne roku 1312 ohlásil zrušenie templárskeho rádu. Lenže osud popredných predstaviteľov rádu zostal nedoriešený. Francúzsky kráľ, z obavy, že by mohli byť nakoniec prepustení, nechal uniesť veľmajstra rádu Jacquesa de Molay i preceptora Normandie Geoffreyho de Charney a obaja skončili v roku 1314 na hranici. Keď v novembri 1314 Filip IV. Pekný zomieral, netušil, že kráľom z kapetovskej dynastie zostávajú necelé desaťročia vlády.
Pápež Klement sa už do Ríma nevrátil. V roku 1309 sa usídlil v dominikánskom kláštore v Avignone, v meste, ktoré síce oficiálne patrilo provensalským grófom, verným prívržencom pápežstva, ale obklopovalo ho francúzske územie. Mesto potom kúpili od provensalskej grófky Jany, ktorá bola tiež neapolskou kráľovnou a švagrinou uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého z Anjou. Prestavali ho na honosné pontifikálne sídlo, v ktorom nasledujúci pápeži sídlili až do roku 1378.
Filip prebudoval kráľovskú radu na skutočný poradný orgán, v ktorom uprednostňoval odborníkov z praxe – právnikov, sudcov, finančníkov alebo kráľovských úradníkov s praxou pred príslušníkmi aristokracie a vysokého duchovenstva. Dôležité však bolo aj prepojenie miestnych reprezentantov na centrálne inštitúcie, preto sa medzi kráľovskými úradníkmi nachádzal zvýšený počet zástupcov z týchto oblastí. Zaviedol aj niekoľko dôležitých inštitucionálnych reforiem. Medzi ne patrí zvolanie zástupcov šľachty, duchovenstva a miest na spoločné stretnutie do Paríža v roku 1302, kde v katedrále Nôtre-Dame mali s kráľom prerokovať dôležité záležitosti, v tomto prípade spor s pápežom Bonifácom VIII. Toto zhromaždenie stavov kráľovstva dalo podnet k vzniku novej inštitúcie, tzv. generálnych stavov (États généraux), celo krajinského zhromaždenia zástupcov všetkých troch stavov kráľovstva – duchovenstva, šľachty a mešťanov. Za vlády Filipa IV. sa vybraní zástupcovia stretli ešte niekoľkokrát, pričom sa mali vyjadriť k procesu s templármi, k výberu daní alebo k vedeniu vojny proti Flámsku. Pomerne dlhé obdobie sa stavy stretávali podľa geografického rozdelenia na oblasti, tzv. langue d´oc (juh) a na langue d´oïle (sever). Taktiež mohli byť na zhromaždenie pozvaní len vybraní reprezentanti stavov alebo profesií. Panovníci začali pravidelnejšie zvolávať generálne stavy od 40. rokov 14. storočia po vypuknutí storočnej vojny s cieľom schváliť napríklad mimoriadne dane alebo ako reakciu na mimoriadne situácie, napr. zajatie panovníka.
Významnými zmenami prešiel aj Parížsky parlament. Veľká ordonancia z roku 1278 určila za stále sídlo parlamentu kráľovský palác v Paríži na Île-de-la-Cité. Kvôli zvýšeniu efektivity práce sa parížsky parlament rozdelil na niekoľko častí: veľkú alebo súdnu komoru (Grand chambre), vyšetrovaciu komoru (Chambre d´enquête) a komoru odvolacieho súdu (Chambre d´requête). Územná pôsobnosť Parížskeho parlamentu sa rozšírila prakticky na celé územie kráľovstva. Ďalšie parlamenty s regionálnou územnou pôsobnosťou začali vznikať neskôr, od prvej polovice 15. storočia. Keď kráľovskí úradníci od templárov prevzali správu kráľovských financií, vzrástol význam účtovnej komory (Chambre des comptes), pre potreby ktorej boli v kráľovskom paláci Palais de la Cité vyhradené zvláštne miestnosti.