OBSAH: Nástup Kapetovcov na francúzsky trón a konsolidácia vlády • Filip II. (1179/80 – 1223) • Ľudovít VIII. (1223 – 1226) a Ľudovít IX. (1226 – 1270) • Filip IV. (1285 – 1314) • Nástup dynastie Valois – Filip VI. (1328 – 1350) • Karol V. (1364 – 1380) a Karol VI. (1380 – 1422) • Ľudovít XI. (1461 – 1483), Karol VIII. (1483 – 1498) a Ľudovít XII. (1498 – 1451) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra • Odporúčaná literatúra
Vzhľadom na slabú centrálnu moc prebiehali niektoré procesy súčasne alebo oneskorene v rozličných oblastiach Francúzska. V 11. storočí došlo k významným plošným ekonomickým a demografickým zmenám. Vďaka vnútornej kolonizácii sa zvýšil dopyt po poľnohospodárky obrábateľnej pôde, ktorú obyvatelia mohli získať klčovaním lesov a vysúšaním močiarov. Rozšíreniu poľnohospodársky využiteľnej pôdy napomohlo aj budovanie kláštorov, okolo ktorých sa pomaly začalo budovať hospodárske centrum. Kvalitnejšie pracovné nástroje zabezpečili hlbšiu orbu na väčšej ploche a zvýšené využitie vodných mlynov umožnilo spracovanie vyššieho výnosu obilia.
Z pôvodne vidieckych trhov, kde sa tovar vymieňal za tovar, sa vznikali centrá, ktoré sa začali venovať nadregionálnemu, niekde dokonca aj medzinárodnému obchodu. Medzi najznámejšie stredoveké trhy s početným medzinárodným zastúpením patrili trhy v Champagne, ktoré vznikli predovšetkým na spojnici medzi flámskymi mestami a obchodnými strediskami na Apeninskom polostrove. Zo stredomorského prostredia po riekach prúdil luxusný tovar z Orientu, ktorý sa stretával s kvalitnými výrobkami flámskych súkenníkov a remeselníkov a s tovarom, ktorý prichádzal z baltskej oblasti. Ďalšie významné trhy sa konali v Normandii, Anjou, Touraine a Bretónsku. Od konca 11. storočia sa obchodníci z Apeninského polostrova začali pravidelne zastavovať aj na júnových trhoch v Saint-Denis neďaleko Paríža. Koncom 14. storočia sa trhy v Chalon-sur-Saone sústredili na predaj flámskeho súkna. V 15. storočí sa champanské trhy dostali do úzadia na úkor Ženevy, čo sa francúzsky kráľ Ľudovít XI, snažil zmeniť založením špeciálnych trhov v Lyone (1463). Lyonské trhy lákali medzinárodných obchodníkov na tovar z Antverp ešte v 16. storočí.
Južne od rieky Loiry bolo možné pozorovať istú kontinuitu so sídlami ešte z rímskeho obdobia. Prežili predovšetkým ako cirkevné centrá a v niektorých prípadoch aj ako administratívne strediská či centrá obchodu. Na sever od Loiry sa sídelnými centrami najskôr stávali opevnené hrady, pri ktorých sa kvôli ochrane usadzovali obchodníci a remeselníci produkujúci špecializované výrobky. V obľube mali tiež križovatky ciest, sútoky riek, prípadne dobre chránené prístavy. Pred morovou epidémiou a vypuknutí Storočnej vojny sa v niektorých mestách skokovo znásobil počet obyvateľstva, ale tri štvrtiny miest na území francúzskeho kráľovstva malo menej ako 2 000 obyvateľov. Paríž mal v 14. storočí 200 000 obyvateľov, okolo 30 000 mali Bordaeux, Marseille, Montpelier, Lyon a okolo 10 000 obyvateľov mali mestá Remeš, Rouen, Troyes, Bourges, Dijon, Toulouse, Narbornne, Bézier. Morová epidémia zabila približne polovicu mestskej populácie, ale prílev z vidieka časť z nich nahradil. Napriek tomu si rozvoj miest musel počkať na ukončenie Storočnej vojny. Dôležitým podporovateľom rozvoja miest ako dôležitej ekonomickej základne bol kráľ Ľudovít XI.
Rozvíjajúce sa mestské aglomerácie potrebovali vzájomné prepojenie, čo podnietilo rozšírenie cestnej siete, ktorá už nekopírovala len staré rímske cesty, ale zahusťovala sa vďaka spojeniu nových administratívnych, cirkevných a hospodárskych centier. Zvýšená frekvencia na cestách bola zdrojom pravidelných príjmov pre všetkých, ktorí vo významných dopravných uzloch začali vyberať mýto, prípadne iné poplatky. Zároveň sa vo väčšej miere využívali prirodzené spojnice – vodné toky. Hlavný riečny systém tvorený riekami Seina, Loira, Garonne, Rhôna a ďalšie menšie toky ako Saôna tvorili tepny francúzskeho obchodu. Obchod s Anglickom bol dôležitý pre pobrežie Bretónska a Normandie. Mestá ako Calais, Boulogne a Montreuil sur Mer sa sústredili na obchod s Pobaltím a na Hanzovné mestá. Pre prístup do stredného a južného Francúzska boli kľúčové horské priechody cez Juru a Vogézy. Na Pyrenejský polostrov sa pred prechodom cez Pyreneje uprednostňovalo spojenie po Stredozemnom mori.
V priamej závislosti od rozvoja miest sa rozvíjala i mestská vzdelanosť, ktorá vo viacerých centrách dosiahla vskutku mimoriadnu úroveň. Katedrálne školy v Chartres, Laone, Angers, Tours, Orléans, Le Mans či Paríži sa tešili medzinárodnej reputácii a v porovnaní s predchádzajúcim obdobím koncom 11. storočia významne zvýšili kvalitu intelektuálneho života. Na úspech niektorých katedrálnych škôl nadviazali studium generale teda univerzity. Presná chronológia vzniku univerzít sa nie vždy dá určiť, pretože kráľovské a pápežské privilégiá zvyčajne už len potvrdzovali existujúci status quo. Za druhú najstaršiu univerzitu v Európe sa všeobecne považuje Parížska univerzita. Výsady jej potvrdil kráľ Filip II. ediktom roku 1200 a roku 1215 ho nasledoval aj pápež Innocent III. V rámci univerzity fungovali tzv. kolégiá, fundácie určené pre podporu chudobných študentov. Medzi najstaršie v Paríži patrí v roku 1257kolégium zriadené pre študentov teológie kaplánom kráľa Ľudovíta IX. Roberta de Sorbon. V prvej polovici 13. storočia na území Francúzska vznikli univerzity v Toulouse, Montpelier , Avignon, Orleans a Grenoble Angers či Montpellieri. Najmä pôda Parížskej univerzity sa na niekoľko desaťročí stala prominentnou scénou pre teologické, ideologické a filozofické dišputy významných mysliteľov svojej doby.
Za ďalšie centrá vzdelanosti možno považovať i kláštory. Okrem vedenia napr. kláštorných škôl mnísi zaznamenávali aj udalosti, ktoré sa netýkali bezprostredne len histórie ich kláštora, ale venovali pozornosť aj dianiu v kráľovstve či dokonca aj za jeho hranicami. V kláštoroch ako Saint-Denis v Paríži, Flavigny, Fleury alebo Prémotré vznikali početné klenoty francúzskej kronikárskej spisby. Medzi významných autorov tohto obdobia patria napríklad Ordericus Vitalis (Historia ecclesiastica – Cirkevné dejiny), opát kláštora St. Evroul, Róbert Torigny (Gesta Normannorum ducum – Skutky normandských vojvodov), opát kláštora Mont-Saint-Michel, Sigebert z Gembloux (Chronica universalis – Univerzálna kronika) či opát kláštora Saint-Denis Suger (Gesta Ludovici regis/Vita Ludovici Grossi – Skutky kráľa Ľudovíta/Život Ľudovíta Tučného). Od roku 1285 sa v tomto benediktínskom opátstve začali po francúzsky zaznamenávať dôležité udalosti z období vlád francúzskych kráľov, takže ich možno považovať za oficiálnych historiografov francúzskej koruny. Cyklus Grands Chroniques de France (Veľké francúzske kroniky) mapoval udalosti v kráľovstve až do polovice 15. storočia.
V priebehu 12. a 13. storočia sa postupne presadzovalo používanie ľudového jazyka. V rámci francúzskeho kráľovstva existovali dve veľké jazykové oblasti: oblasť langue d´oïle, ktorá zahŕňala kapetovskú doménu a Normandiu, a oblasť južne od Loiry, kde prevažoval langue d´oc (okcitánčina/provensalčina), ktorý sa viac podobal na ľudovú latinčinu.
Na juhu Francúzska, najmä v Provensalsku, sa aj pod vplyvom arabskej poézie zo susedného Pyrenejského polostrova na konci 11. storočia zrodil nový a originálny literárny žáner – trubadúrska lyrická ľúbostná poézia. Za jej tvorcu sa pokladá akvitánsky vojvoda Viliam IX. (Guillaume de Poitiers). Významnou podporovateľkou tejto poézie bola aj anglická kráľovná Eleonóra Akvitánska. Trubadúri vytvorili nové chápanie dvorskej lásky, ktoré sa zameriava najmä na platonickú, nenaplnenú, a tým v podstate tragickú lásku k vydatej žene.
V severofrancúzskej jazykovej oblasti kultivovali dvorskú (kurtoáznu) poéziu podľa juhofrancúzskych inšpirácií básnici zvaní truvéri (trubadúri). V ich prostredí vzniká ďalší originálny stredoveký literárny žáner – veršovaný dvorský román. Za jeho najvýznamnejšieho tvorcu sa považuje Chrétien de Troyes, ktorý pôsobil na dvore champanských grófov a ktorý svojimi dielami Yvain ou Le Chevalier au Lion (Yvain alebo rytier s levom), Lancelot ou Le Chevalier à la charrete (Lancelot alebo rytier s károu) a Perceval ou Conte du Saint Graal (Percival alebo príbeh Svätého grálu) preniesol z bretónsko-keltských povestí do umeleckej literatúry tému mýtického kráľa Artuša a jeho rytierov okrúhleho stola.
Na severe Francúzska sa rozvíjal aj hrdinský epos s vojenskou tematikou – chanson du geste (pieseň o skutkoch), ktorý síce mohol mať historické jadro, ale niekedy v dielach dochádzalo k zámene historických osobností alebo nemali vôbec žiadny reálny historický základ. Básnické cykly ospevovali napríklad Karola Veľkého v Piesni o Rolandovi (Chanson de Roland) alebo boje proti Saracénom v Akvitánii v Piesni o Viliamovi (Chanson de Guillaume). Najpopulárnejším titulom stredovekej francúzskej literatúry bol však bezpochyby alegorický Román o ruži (Roman de la rose) z 13. storočia, ktorého vyše 20 000 veršov napísali Guillaume de Lorris a Jean de Meun. K významným predstaviteľom francúzskej poézie patrí aj Karol Orleánsky, ktorý počas svojho 25 ročného zajatia v Londýne po bitke pri Azincourte písal balady. Výnimočnou osobnosťou 2. polovice 15. storočia bola Christine Pizanová, ktorá sa okrem životopisu francúzskeho kráľa Karola V. (Le livre des faits et bonnes moers du roi Charles V. le Sage) a Jane z Arku (Ditié de Jeanne d´Arc) venovala aj opisom stredovekého života zo ženskej perspektívy (La Cité des Damme). Život v mestskom a univerzitnom prostredí zase opísal básnik François Villon v zbierke balád (Le Testament).
Francúzsko, presnejšie Île de France, je kolískou gotickej architektúry. Za prvú stavbu v novom štýle sa považuje zrekonštruovaný chór baziliky v St. Denis medzi rokmi 1140 – 1144. Nový štýl podporoval vertikalizmus a dostatok svetla prenikajúceho dovnútra cez vitrážne okná s výjavmi zo života svätých, neskôr aj patrónov, ktorí stavbu spolufinancovali. Stavba katedrál mohla trvať aj pomerne dlhé obdobie. Medzi ranogotické stavby patrí katedrála v Paríži a Laone. Ale katedrála v Chartres, ktorá bola postavená za necelých 22 rokov predstavuje jedinečnú ukážku klasického obdobia. Pri budovaní katedrály v Chartres sa vychádzalo z pôvodných základov a tak stavitelia kreatívnym spôsobom využili oporné prvky na odľahčenie klenby. Podobným štýlom boli postavané aj katedrály v Remeši, Soisson, Amiens a Beauvais. Za vrchol gotickej architektúry sa považuje stavba Sainte-Chapelle v Paríži, postavená pre vzácne relikvie – časť Kristovho kríža a tŕňovej koruny, ktoré kráľ Ľudovít IX, prikladajúc veľký význam uctievaniu ostatkov svätých, zakúpil. Pozoruhodné gotické stavby vznikali aj v Normandii – katedrála v Rouene a Bayuex alebo kláštorný komplex Mont-Saint-Michel na hraniciach s Bretónskom.
Gotika sa vo svojich začiatkoch sústredila predovšetkým na sakrálnu architektúru, neskôr jej vizuálne prostriedky pre svoje účely začali využívať aj panovníci, šľachta a bohatí mešťania. Medzi peknú ukážku hradného staviteľstva patrí prestavba Louvru a stavba zámku vo Vincennes z iniciatívy kráľa Karola V. alebo pápežský palác v Avignone či opevnené mesto Carcassone. Za najväčšiu gotickú sálu vo Francúzsku sa považujú priestory v Palais dela Cité v Paríži.