OBSAH: Dejiny • Dubrovník • Cirkevné pomery
Významné autonómne postavenie na Balkáne dlhodobo zastávali dalmátske pobrežné mestá, najmä Dubrovník (Ragusa), ktorý si dokázal svoju neutralitu uhájiť aj proti mocnému námornému konkurentovi – Benátkam. Dubrovník vznikol neďaleko antického mesta Epidaurus. Pôvodne spadal pod zvrchovanosť Byzantskej ríše a po roku 1000 na čas Benátok. Na začiatku 12. storočia tu bolo zriadené arcibiskupstvo. V tomto storočí prebiehal boj o mesto medzi Byzanciou, Benátkami a aj Srbskom. Po páde Konštantínopola v roku 1204 sa Dubrovník dostal pod správu Benátok, ktorá tu dosadzovala najvyššieho správcu (kneze), ale ostatných úradníkov nechala z radov obyvateľov mesta. Postupne mesto získalo chorvátsky ráz a vytváralo si samostatnú správu. V roku 1358 podľa mieru zo Zadaru patrilo pod zvrchovanosť Ľudovíta I. Anjou (1342 – 1382). Po vyhnaní posledného benátskeho správcu boli ďalší predstavení mesta volení z radov mešťanov a dotvorili sa inštitúcie republiky. Dubrovník získal privilégiá na obchod s Egyptom a Sýriou. V bojoch s bosniankými a srbskými vládcami získal pod svoju moc územie od Kotorského zálivu až po polostrov Pelješac. Od 15. storočia platil ročný tribút osmanskému sultánovi. Turci sa stali po zisku Bosny v roku 1482 priamym susedom Dubrovníka.