OBSAH: Dejiny • Dubrovník • Cirkevné pomery
V Chorvátsku sa vytvorila svojrázna duchovná kultúra, ktorá vychádzala z prieniku dvoch tradícií, dosluhujúcej pohanskej a neustále dominantnejšej kresťanskej tradície. Christianizáciu Chorvátov spomína vo svojich textoch už Konštantín VII. Porfyrogenetos. Cisár píše, že už jeho niekdajší predchodca Herakleios im na začiatku 7. storočia poslal kňazov. Keď v roku 614 po avarsko-slovanskom útoku bolo byzantské mesto Salona zničené, tak tunajšie sídlo biskupa, povýšeného na arcibiskupa sa presunulo do Splitu, neďalekého nového mesta, ktoré bolo založené na mieste bývalého Diokleciánovho paláca. Pod cirkevnú správu splitského arcibiskupstva od tých čias patrila rozsiahla časť územia Chorvátska, no severozápadná oblasť spadala pod patriarcháty v Aquileji, Grade a Cividale. Christianizácia Chorvátov, presnejšie rozmach cirkevných inštitúcií pokračoval v 9. storočí. V roku 864 vzniklo biskupstvo v Nine pod priamou správou Svätej stolice. Spod priameho kuriálneho riadenia Ninská diecéza neskôr prešla do administrácie arcibiskupstva v Splite.
Po smrti moravského arcibiskupa Metoda v roku 885 sa časť jeho učeníkov, ktorí nedobrovoľne museli opustiť veľkomoravské kraje, dostala do Chorvátska. Súčasníci si zaiste nemohli uvedomiť, aký význam bude mať tento pohyb na vieru a kultúrny rozvoj ďalších národov, medzi nimi i Chorvátov. Vyhnanci sa uchýlili práve do Ninu, kde dostali možnosť rozvíjať hlaholské písomníctvo. Niet sa čo čudovať, že bohoslužby slúžili v slovanskom jazyku, zrozumiteľnom pre široké vrstvy obyvateľov. Stále nevyjasnená otázka používania slovanskej liturgie, ako aj cirkevnej organizácie Chorvátska sa mala vyriešiť na cirkevnom sneme v Splite, ktorý sa konal roku 925. Ninské biskupstvo malo byť podľa výsledkov snemu podriadené arcibiskupstvu v Splite a čo sa týka ďalšieho neuralgického bodu, snem uctievanie Boha vo vlastnom jazyku, teda slúženie liturgie slovanským jazykom obmedzil. Keďže sa ninský biskup Grgur postavil proti aplikovaniu rezultátov cirkevného zasadnutia, v roku 928 sa musela zísť ďalšia splitská synoda. Riskantný experiment episkopa Grgura mal ďalekosiahle následky, ktoré pri svojom odpore nemohol predpokladať – cirkevní hodnostári rozhodli o úplnom zrušení Ninskej diecézy. Od tohto obdobia Chorvátsko spolu s ďalšími dalmátskymi mestami cirkevno-právne podliehalo Splitu.
V roku 1042 bolo za vlády Štefana I. (1030 – 1058) založené biskupstvo v Knine (Biskupija). V tomto období vyústila kríza medzi Konštantínopolom a Rímom do konečného rozkolu, čo sa patrične odzrkadlilo aj v dejinách Chorvátska. V roku 1060 sa cirkevná synoda v Splite pokúsila obmedziť byzantské náboženské zvyklosti – napríklad cirkevné úrady mohli zastávať len ľudia ovládajúci latinčinu, klerici nesmeli uzatvárať manželstvá. Hoci medzi duchovenstvom vyvolali tieto ustanovenia veľký, no neúspešný odpor, Chorvátsko sa tým definitívne zaradilo medzi krajiny s latinskou liturgiou. Nariadenia zároveň potvrdili zákaz slúženia liturgie v slovanskom jazyku. Je preto značným paradoxom, že z tohto obdobia sa zachovali prvé hlaholské rukopisy ako napríklad Codex Clozianus zo začiatku 11. storočia. Časť duchovenstva, najmä mnísi slovanského obradu, však určitý čas za podpory miestnych veľmožov naďalej používala hlaholiku a slovanský jazyk v liturgii. V 13. až 15. storočí nastáva rozkvet chorvátskeho hlaholského písomníctva.
Významné sakrálne pamiatky z 9. – 11. storočia sa zachovali v Nine na dalmátskom pobreží, kde bolo samostatné chorvátske biskupstvo. Okrem Kostola sv. Kríža, ktorý sa po novom datuje do začiatku 11. storočia, sa treba zmieniť aj o krstiteľnici z prvej polovice 9. storočia. V Zadare doteraz stojí Kostol sv. Donata zo začiatku 9. storočia, starobylý je aj Kostol sv. Barbory v Trogine. Z 10. storočia pochádza Kostol sv. Petra v Omiši, z 9. či najneskôr z 10. storočia Kostol Spasiteľa v Cetinji, z 9. – 11. storočia Kostol sv. Donata na ostrove Krk, z druhej polovice 10. storočia alebo zo začiatku 11. storočia Kostol sv. Juraja v Raduni, z 10. – 11. storočia Kostol Sv. Trojice v Splite atď.