OBSAH: Dejiny • Dubrovník • Cirkevné pomery
Keď začali v druhej polovici 6. storočia prenikať k severnému a východnému dalmátskemu pobrežiu Jadranského mora Slovania, zrejme žiadny smrteľník v tom čase netušil, čo tento migračný proces rozdúcha. V roku 614 slovanské oddiely pomohli nespútaným Avarom dobyť Salonu (Salonae, dnes Split v Chorvátsku), hlavné mesto bývalej rímskej provincie Dalmácia a najdôležitejší prístav adriatického pobrežia. Vážnosť tohto kroku umocňuje skutočnosť, že Salona sa v minulosti honosila rozsiahlym a podmanivým palácom, vybudovaným už na prelome 3. a 4. storočia samotným rímskym cisárom Diokleciánom (asi 243 – asi 313). Avarsko-slovanský nájazd zo začiatku 7. storočia zapríčinil spustošenie nielen prístavu, ale aj zvyšku Dalmácie. Slovania tento moment rozhodne využili a následne sa tu usadili. Vtedajšiemu byzantskému cisárovi Herakleiovi (okolo 575 – 641, cisár 610) nezostalo nič iné, ako od dvadsiatych rokoch 7. storočia podporovať vo vyľudnenej oblasti usadzovanie sa ďalších Slovanov, medzi nimi i Chorvátov.
Pôvod Chorvátov zostáva neobjasnený. Môžeme však pripustiť viacero možností, ktoré argumentačne potvrdzujú názory mnohých odborníkov a umocňujú súčasný polemický stav historiografie. Jedna z teórií hovorí, že chorvátski Slovania prišli z východu proti toku Dunaja. Najpravdepodobnejšia sa však javí mienka, že vlasť Chorvátov ležala pravdepodobne v oblasti severne od Karpát. Anglosaský kráľ Alfréd Veľký (871 – 899/901) sa zmieňuje v preklade svetových dejín od hispánskeho autora Pavla Orosia, že Chorváti (Horigti, Horoti) sídlili severovýchodne od Čechov. Arabský spisovateľ al-Mascúdi koncom prvej polovice 10. storočia spomínav diele Správa o Slovanoch medzi kmeňmi Moravanov a germánskych Sasov aj existenciu kmeňa Chorvátov (H.r.watin). Aj iný prameň, Legenda o sv. Václavovi uvádza zvlášť Čechy a Chorvátsko. Na území dnešných Čiech sa v ďalších zachovaných stredovekých dokumentoch tiež uvádza výskyt Chorvátov. V Nestorovom letopise z 12. Storočia sa však píše, že Chorváti žili na začiatku 10. storočia pri rieke Dnester.
Pripomeňme, že územie, ktoré v ranom stredoveku obývali Chorváti (v historiografii často označované ako ranostredoveký štátny útvar Chorvátov) sa v polovici 10. storočia označovali Chrobatia, Chroatia. Termín „zem Chorvátov“ (Chroatorum terra) sa objavuje najprv v roku 928. Pre nástup chorvátskych dejín sú typické aj pomenovania obsahujúce termín kráľovstvo. „Kráľovstvo Chorvátov“ (regnum Chroatorum) bolo použité po prvýkrát v roku 852, názov „kráľovstvo Chorvátska“ (regnum Chroatiae) sa vyskytol okolo roku 1000, „kráľovstvo Chorvátov a Dalmatíncov“ (Chroatorum Dalmatinorumque regnum) v roku 1076.
V našich končinách notoricky známy spis De administrando imperio (O spravovaní ríše) od byzantského cisára Konštantína VII. Porfyrogeneta (905/906 – 959, spoluvládca od 908, cisár 913, samostatná vláda 945) poskytuje mimoriadne vzácne informácie nielen o Veľkej Morave, ale aj o krajinách a národoch susediacich s Byzantskou ríšou, teda aj o raných dejinách Chorvátov. V tomto diele sa uvádza, že Chorváti prišli do bývalej rímskej provincie Dalmácia z Veľkého alebo tiež z Bieleho Chorvátska, ktoré sa údajne nachádzalo na severe v susedstve Franskej ríše. Odtiaľto sa mali dať do pohybu niekedy v 20. rokoch 7. storočia pod vedením siedmich rodových či kmeňových predstaviteľov. Malo ísť o päť bratov (Klukas, Lovelos, Kosentzes, Muchlo a Chrobatos – v chorvátčine: Kluk, Lobel, Kosenc, Muhlo, Hrvat) a dve sestry (Tuga a Buga). Títo mali osídliť okolie Záhrebu a dalmatínske pobrežie, pričom posledný z bratov, Chorvát, dal tomuto územiu aj meno. Vedecké dôkazy poukazujú na to, že sa tak malo stať údajne niekedy medzi rokmi 623 – 641, teda v dobe posledných slovansko-avarských útokov na Solún (Thessaloniki) a Konštantínopol. Podľa Konštantína VII. Porfyrogeneta žili na území, na ktoré prišli Chorváti, v prameňoch nešpecifikovaní Slovania a Avari, ktorých pod vedením kniežaťa Porga (v chorvátčine – Porin) vyhnali, pričom im potom Porga vládol. Počet siedmych kmeňov potvrdzujú údaje z Dukljanskej kroniky, ktorá vznikla okolo polovice 12. storočia. Chorváti ovládli územie bývalých rímskych provincií Dalmácia, Savia, východné časti provincie Venetia et Histria a západné časti Pannonie secundy. O tieto kraje, v ktorých žili zvyšky románskeho a ilýrskeho obyvateľstva, neprestajne zápolili o mocenský dosah vtedajšie veľmoci Byzancia a Franská ríša. Na základe mieru, uzavretého v roku 812 v Aachene medzi byzantským cisárom Michalom I. Rangabom (okolo 770 – 844, cisár 811 – 813) a franským cisárom Karolom Veľkým (742/747 – 814, kráľ od roku 768, cisár od roku 800), zostali Benátky a dalmátske mestá pod politickým vplyvom Byzancie, Franská ríša sa mohla zhostiť správy Istrie s vnútrozemskou časťou Dalmácie.
Ako prezrádzajú pramene, na začiatku 9. storočia sa na území dnešného Chorvátska rozprestieralo panstvo troch kniežatstiev. Územie v juhovýchodnej časti bývalej rímskej provincie Dalmácia medzi ústiami riek Cetinje a Neretva spolu s niekoľkými ostrovmi pri pobreží na tomto úseku Jadranského mora ako Brač, Hvar, Korčula, Vis, Mljet (dnes Chorvátsko, Bosna a Hercegovina) bolo nazývané Pagania alebo Zem bojovných Neretvanov (Narentanes – Narantani, Pagani, Mariani). Neretvani boli námorníci a živili sa aj pirátstvom. Bojovali v častých roztržkách proti Chorvátom, no odvážili sa aj k samostatným prestížnym výpadom na obchodnú veľmoc Jadranu, na Benátky.
V severnej Dalmácii vládol Borna (približne 802 – 821/828) – vojvoda Dalmácie a Liburnie (dux Dalmatiae et Liburniae). Borna zaiste netušil, že krajina, ktorej vládol, sa o sto rokov neskôr stane základom chorvátskeho stredovekého štátu. Bornove žezlo prebral najprv jeho synovec alebo vnuk Vladislav (821 – 835), po ňom Mislav (835 – 845). Chýrečnými sa stali najmä Mislavove útoky proti Benátkam, ktoré prinútili samotného benátskeho dóžu v roku 839 uzavrieť s Chorvátmi mier. Za vlády Mislava sa politickým centrom jeho krajiny stal Kliš pri Splite. Až ďalší vládca tejto oblasti Trpimir I. (približne 845 – 864) sa uvádza v listine datovanej do roku 862 ako vojvoda Chorvátov (dux Chroatorum). K počinom, ktoré menili cirkevný vývoj Chorvátska a bezprostredne ho viedli do područia cirkvi pod rímskou jurisdikciou, nepochybne patrilo pozvanie benediktínov z kláštora Monte Cassino, ktorí okolo roku 852 založili prvý kláštor na súčasnom chorvátskom teritóriu, a to pri Kliši na mieste zvanom Rižnice. Na trón postupne zasadli Domagoj (približne 864 – 876), Ilko (876 – 878) a Zdeslav (878 – 879).
V osobe Domagoja získal franský cisár Ľudovít II. (850 – 875) nezanedbateľnú podporu vo svojom boji o italské mesto Bari, avšak Domagojova podpora západným spojencom netrvala dlho – už v roku 876 poráža vojská Karolmana (829/830 – 880, kráľ v Bavorsku od 876, italský kráľ od 877). Za jeho vlády Chorváti sa dokázali spojiť o so svojim odvekými rivalmi Neretvanmi, s ktorými podnikali útoky na Benátske teritórium. Až jeho nástupca Ilko tieto výboje utlmil. V nasledujúcej krátkej epizóde je neprehliadnuteľná súčinnosť Zdeslava s byzantským dvorom. Byzantský cisár Basileios I. (812 – 886, cisár od toku 867), ktorý zriadil na ostrovoch a prímorských mestách s centrom v Zadare byzantské thema – správnu jednotku – s názvom Dalmatia, súčasne nariadil, aby tieto byzantské mestá platili Zdeslavovi daň – otázka, prečo sa tak udialo, zostáva pre súčasníka len v polohe otvorených domnienok. Zdeslav udržiaval dobré vzťahy aj s pápežom Jánom VIII. (872 – 882). Proti panovníkovi však vypuklo domáce povstanie, ktoré vynieslo na vladársky stolec Branimira (879 – 892).
V bezprostrednom susedstve, v Dolnej Panónii (dnešnom chorvátskom Slavónsku), panoval v rokoch 810 – 823 vojvoda Ljudevit (dux Pannoniae inferioris). Jeho sídlom sa stala Siscia (dnes Sisak). Samotné susedstvo s Franskou ríšou, ktoré viedlo nevyhnutne k rozporom, ako aj snaha Ljudevita o upevnenie si moci po smrti Karola Veľkého ho priviedli k otvorenej konfrontácii. Stál na čele povstania proti nadvláde Frankov a bojoval aj proti Bornovi. Boj na dvoch vojnových frontoch sa mu stal osudným, cisár Ľudovít Pobožný (778 – 840, cisár od roku 816) ho za pomoci Borna nakoniec porazil. Neskôr, v krajoch medzi Drávou a Sávou sa ako vládcovia spomínajú Ratimír (829 – 838) a Braslav (približne 880 –897). Braslav sa v prameňoch uvádza už ako vládca „kráľovstva“ (regnum), ležiaceho medzi Drávou a Sávou, pod ktorého právomoc roku 896 (po smrti najmocnejšieho veľkomoravského panovníka Svätopluka) prislúchalo aj územie okolo Blatenského jazera. Oblasť Slavónie sa v nasledujúcom vývoji stáva súčasťou stredovekého chorvátskeho štátu, no od druhej polovice 10. storočia sa zrejme dostáva pod vplyv uhorských vládcov.
V severnej Dalmácii napredoval Branimir v konsolidovaní svojej moci a zhromažďovaní mocenských prostriedkov. Postupne prišlo k dokonalejšiemu prebudovaniu opevňovacieho systému, vzrástla stavebná činnosť a remeselná výroba, dochádzalo k hospodárskym a spoločenským premenám, ktoré vytvorili spoľahlivú základňu pre posilneniu panovníka i krajiny na európskej scéne. Pozíciu Branimira – rovnako, ako jeho predchodcov – pomohla umocniť priama ochrana pápeža, ktorá zaručovala jeho krajine samostatnosť. O jeho silnejúcej suverenite svedčia aj ďalšie skutočnosti – v tej dobe vyberal jeho dvor poplatok nielen od byzantských miest a ostrovov, ale za povolenie slobodnej plavby a obchodu v Dalmácii aj od Benátčanov. Po Branimirovi vládol Mutimir (888/892 – 910), no do historických análov sa zapísal predovšetkým jeho nástupca.
Tomislavovi (približne 910 – 928/929, kráľ od 924/925) sa počas vládnutia podarilo nielen rozšíriť územie svojho panstva, ale i nadobudnúť nebývalú pozíciu na piedestáli moci. Svojim nástupcom, Trpimirovi II. (asi 928 – 935), Krešimirovi I. (935 – 945) a Miroslavovi (945 – 949) zanechal krajinu zväčšenú o susedné panónske Chorvátsko a od byzantského cisára získal titul rímskeho prokonzula. Pri jeho oslovení použil honosný titul taktiež rímsky pontifik Ján X. (914 – 928), a to titul rex, a aj keď mu kráľovské insígnie nezaslal, vládcovia Chorvátska sa od tohto momentu titulovali ako králi. Tomislav symbolicky odkázal svojim dedičom zrejme priveľké sústo, keďže v dôsledku vojny s Pribinom, správcom (bánom) troch žúp na dnešnom chorvátsko-bosnianskom pomedzí, sa krajina ocitla v politickom úpadku, hoc len na krátke obdobie.
Michal Krešimir II. (949 – 969) opäť začal profitovať z expanzívnych opatrení a okolo roku 960 pripojil k Chorvátsku aj Bosnu. Po ňom vládol Chorvátom schopný Štefan Držislav (969/970 – 997/998), ktorý bol podľa byzantského ceremoniálu ako prvý z chorvátskych panovníkov korunovaný v Biograde splitským arcibiskupom za kráľa Dalmácie a Chorvátska (rex Dalmatiae et Chroatiae). Ako spojenec Byzancie v boji proti Bulharskej ríši získal na dôvažok od konštantínopolského cisára okolo roku 990 čestný titul patrikios (najvyšší šľachtický titul v Byzancii) i titul exarchos (miestodržiteľ v byzantských mestách v Dalmácii). Na sklonku vlády sa Štefan Držislav dostal do vážnej roztržky so vzmáhajúcou sa Benátskou republikou. Konflikt s Orseolovcami ovplyvnil i panovanie jeho nástupcov a nezvrátiteľný úpadok spôsobil, že sa územie ocitlo pod zvrchovanosťou Byzancie.
Ďalší vývoj Chorvátska bol pestrý. Do veľkej politiky Chorvátsko ráznejšie začleňuje až Peter Krešimir IV. (1058 – 1074), ktorému sa podarilo v dôsledku strastí Byzancie s novým faktorom – Normanmi, obnoviť územnú celistvosť štátu vrátane Bosny a Dalmácie. V roku 1075 opanoval chorvátsky trón za pomoci uhorského kráľa, svojho švagra, niekdajší slavónsky bán Demeter Zvonimir (1075 – 1089). Keďže bol jeho nárok na trón problematický, hľadal pomoc pre svoje nároky v Ríme. Príhodná chvíľa sa ponúkla sama – do jeho plánov zasiahol prebiehajúci spor o investitúru medzi rímskym pápežom Gregorom VII. (1020 – 1085, 1073 pápež) a rímsko-nemeckým cisárom Henrichom IV. (1050 – 1106, 1156 rímsky kráľ, 1084 cisár). Jeho angažovanie na strane hlavy západnej cirkvi dosiahlo svoj účel – v roku 1075 bol pápežským legátom Gebizonom korunovaný za kráľa. Za centrum svojej moci si vybral Knin, kam preniesol svoj dvor. Fasádu kráľovstva sa Demeter Zvonimir rozhodol reštaurovať smerom dovnútra – upevňovaním lénnych vzťahov, i smerom k okoliu – dôrazne pripojil časť Slavónska, kde v minulosti zastával úrad bána pod uhorským poručníctvom, opäť k Chorvátsku do jedného štátu.
Po nejasnej smrti Demetera Zvonimira prebiehali v krajine boje o nástupníctvo. Nedlhý čas vládol Štefan II. z pôvodnej dynastie Trpimirovcov. Vo chvíli, keď aj on opustil pozemský svet, do mocenského zápasu sa energicky zapojili aj uhorskí králi, ktorí svoje pretenzie na chorvátsky trón, resp. na chorvátske teritóriá obhajovali skutočnosťou, že manželkou zosnulého Demetera Zvonimira nebol nik iný ako Helena, sestra Ladislava I. (1077 – 1095). Práve za pomoci vdovy, chorvátskej kráľovnej Heleny, si jej brat naklonil na svoju stranu časť veľmožov a dalmátskych miest. Uhorskému vladárovi sa s najväčšou pravdepodobnosťou podarilo ovládnuť časť Slavónska, ktoré dostal do správy jeho synovec Álmoš (1091 – 1097). Ladislav I. však čoskoro narazil na odpor pri obsadzovaní Chorvátska zo strany byzantského cisára Alexia I. Komnena (1081 – 1118), ako aj pápeža Urbana II. (1088 – 1099), pápež od roku Urbana II. popudil najmä fakt, že v Záhrebe bolo v roku 1094 zriadené biskupstvo, administratívne pridelené arcibiskupstvu v Kaloči, čím chcel Álmoš vymaniť ním ovládanú časť z právomocí splitského arcibiskupstva, no schválil ho Urbanov konkurent, protipápež Kliment III. (1080 – 1100). Časť chorvátskej šľachty pod záštitou konštantínopolského cisára sa za týchto okolností postavila proti Arpádovcom a v ovzduší zákulisných intríg si zvolila za kráľa Petra z rodu Svačićov (1093 – 1097). Nový uhorský kráľ Koloman (1095 – 1116) sa v krízovej situácii priklonil v roku 1097 k vojenskému ťaženiu do Chorvátska. Vzhľadom na skutočnosť, že Petrovi nedokázal podať v pravý čas pomocnú ruku cisár Alexios, ktorého zaneprázdnilo riešenie vnútropolitickej situácie, jeho vojsko bolo rozdrvené a rozhodujúca bitka na severnom pomedzí Gvozdu zakončila i cestu životom samotného Petra. Uhorské vojsko napokon obsadilo sídelné mesto Knin i korunovačné sídlo Biograd. O päť rokov neskôr, keď Koloman potvrdil svoju pozíciu v Chorvátsku ďalším ťažením, ho uznali za chorvátskeho kráľa aj dalmátske mestá, ktoré mu za zachovanie určitej autonómie museli povinne odvádzať tribút a na vôľu nového mocipána boli odkázaní pri formálnom potvrdení svojich úradov miestni biskupi. V kontexte týchto udalostí sa Chorvátsko, Slavónsko a Dalmácia stali súčasťou titulatúry uhorských kráľov. Práva a moc chorvátskej nobility zostali po roku 1102 zachované. Na rozdiel od Slavónska, ktoré sa vďaka cirkevnej organizácie a komitátneho zriadenia stalo pevnou súčasťou Uhorska, chorvátskym veľmožom zostala väčšina pôdy i právomoci spojené s vyberaním daní. V Slavónsku sa čoskoro začala objavovať cudzia šľachta a kolonisti pochádzajúci najmä z územia dnešného Nemecka. Naproti tomu v Chorvátsku sa usadzovalo len veľmi málo uhorskej šľachty. Na čele týchto území stál zvláštny miestodržiteľ – bán, ktorého neskôr kráľ Belo IV. nahradil vojvodom s titulom dux totius Sclavoniae, Croatiae et Dalmatiae. Chorvátsko a Slavónsko však i naďalej predstavovali dva rozdielne politické útvary pod správou vlastných bánov a domácich snemov.
Od 14. storočia sa predstavitelia vyvolených rodov chorvátskej šľachty považovali za výhradných reprezentantov chorvátskeho politického národa (natio Chroatorum). Keď sa po smrti kráľa Ľudovíta II. Jagelovského (1516 – 1526) zišiel roku 1527 chorvátsky snem, konštatovali jeho účastníci, že na základe dohody akceptujú voľbu Ferdinanda I. Habsburského ( (1526 – 1564) za chorvátskeho kráľa. V tomto prehlásení sa odvolávali na všeobecné presvedčenie, že ich predkovia sa po smrti kráľa Demetria Zvonimíra dobrovoľne pripojili k uhorskej korune.