OBSAH: Nástup Kapetovcov na francúzsky trón a konsolidácia vlády • Filip II. (1179/80 – 1223) • Ľudovít VIII. (1223 – 1226) a Ľudovít IX. (1226 – 1270) • Filip IV. (1285 – 1314) • Nástup dynastie Valois – Filip VI. (1328 – 1350) • Karol V. (1364 – 1380) a Karol VI. (1380 – 1422) • Ľudovít XI. (1461 – 1483), Karol VIII. (1483 – 1498) a Ľudovít XII. (1498 – 1515) • Spoločnosť, hospodárstvo a kultúra • Odporúčaná literatúra
Nástup Ľudovíta XI. bol veľkou neznámou. Mnohí z kráľovho okolia ho stále vnímali ako rebelujúceho mladíka, ktorý má príliš blízke vzťahy s Burgundskom. Ľudovít ale mal jasnú predstavu o reformách, ktoré začal zavádzať prakticky okamžite po nástupe na trón. Veľmi rýchlo sa mu podarilo proti sebe obrátiť bývalých spojencov aj otcových podporovateľov, pretože sa obklopil ľuďmi, ktorí pochádzali viac z meštianskeho prostredia, ale boli považovaní za odborníkov. Kráľ sa snažil na úkor šľachty posilniť práva koruny. Výsledkom bolo povstanie vedené Ligou za verejné blaho (Ligue du Bien Public) alebo skôr ochranou záujmov aristokracie. Na čele stáli traja vojvodovia. Burgundský (prostredníctvom syna Karola Smelého), bourbonský a bretónsky, ktorým sa na svoju stranu podarilo získať aj následníka trónu, mladšieho Ľudovítovho brata Karola Francúzskeho. Vojenský stret oboch strán v bitke pri Montlhéry v júli 1465 skončil nerozhodne a Ľudovíta zachránilo mesto Paríž.
Obratným rokovaním sa kráľovi podarilo zasiať v nepriateľskom tábore nedôveru a v nasledujúcom období eliminoval jedného nepriateľa za druhým. Karol zomrel, ostaných šľachticov podplatil darmi a privilégiami, až nakoniec zostal jediný nepriateľ, burgundský vojvoda. Karol Smelý, posledný vojvoda z dynastie Valois. Pre Francúzsko predstavovala hrozbu spolupráca Burgunďanov s Anglickom. V roku 1475 po upokojení situácie na Britských ostrovoch sa yorkistický kráľ Eduard IV. rozhodol podporiť ambície svojho švagra, burgundského vojvodu príchodom na kontinent na čele menšej armády. Paradoxne Karol, ktorý celú operáciu zorganizoval, sa nespojil s anglickou armádou. Bol zaujatý bojmi na území ríše s vojvodom lotrinským. Eduard sklamaný konaním burgundského vojvodu sa radšej nechal Ľudovítom IX. podplatiť. V auguste 1475 podpísali obaja králi zmluvu z Picquigny, ktorá uzavrela prímerie na 7 rokov a francúzsky kráľ sa zaviazal každoročne platiť vo forme „penzie“ istú sumu peňazí.
Smrť Karola Smelého v januári 1477 zbavila Ľudovíta IX. problematického suseda a úhlavného nepriateľa a umožnila mu vzniesť nároky na územie, ktoré podľa neho malo zostať súčasťou francúzskeho kráľovstva. Jednou z možností bolo ponúknuť mier dedičke Karola Smelého Márii Burgundskej alebo využiť momentálne oslabenie Burgundska a vyťažiť z neho. Kráľ sa rozhodol zaútočiť, ale nakoniec uzavrel v novembri 1477 s Máriou prímerie. Tá sa medzitým vydala za Maximiliána Habsburského.
V zmluve z Arrasu (1482) sa kráľovstvu oficiálne vrátila Pikardia a Burgundské vojvodstvo. Francúzsky kráľ sa tiež dohodol s vdovcom po Márii Maximiliánom Habsburským o sobáši medzi následníkom trónu Karolom a Maximiliánovou dcérou Margarétou, ktorá do vena dostala grófstvo Artois a burgundské grófstvo (Franche Comté). Dohodnutým sobášom Ľudovít eliminoval ďalší potenciálny politický problém: Ľudovíta, vojvodu Orleánskeho, ktorého oženil so svojou mladšou dcérou Janou. Háčik spočíval v tom, že kráľ predpokladal, že Jana bude neplodná, kvôli malej deformácii chrbtice.
Kráľ Ľudovít XI. na potomstvo nemal šťastie. Jeho jediným mužským dedičom sa stal Karol, ktorý však bol v čase smrti svojho otca príliš mladý, aby samostatne vládol. Ľudovít XI. za regentov určil svoju staršiu dcéru Annu a jej manžela Petra z Beaujeu, brata bourbonského vojvodu, ktorý sa neskôr sám stal vojvoda. S tým sa nechcel zmieriť Ľudovítov druhý zať Ľudovít Orleánsky. Rozhodol sa získať regentstvo pre seba a využil k tomu zasadnutie generálnych stavov v roku 1484. Neuspel, preto sa snažil proti regentskému páru podnietiť vzburu, ktorá vošla do francúzskych dejín pod príznačným názvom Šialená vojna (militia insana, guerre folle). K Ľudovítovi sa pridali aj iní predstavitelia aristokracie, ale ich pokusy boli veľmi rýchlo potlačené a Ľudovítovi Orleánskemu nakoniec nezostalo nič iné, len nájsť útočisko na dvore bretónskeho vojvodu.
Vojvoda František II. bol posledný z mužskej línie Montfortovcov, mal len dve dcéry. Podľa zmluvy z Guerande z roku 1365, ktorá ukončila vojny o bretónske dedičstvo, mal titul bretónskeho vojvodu prejsť na dedičov rodu Pentièvre, v tomto prípade francúzskych kráľov. Keď sa francúzske vojská stretli s bretónskymi v bitke pri Saint Aubin du Cormière (28. 7. 1488), prehra neznamenala len zajatie vojvodu orleánskeho, ale predznamenala aj koniec bretónskeho vojvodu. Zakrátko na to zomrel.
Na podporu mladej vojvodkyne Anny prišiel Maximilián Habsburský, ktorý si ju dokonca v zastúpení vzal za manželku. Francúzsky tlak na bretónske vojvodstvo sa znásobilo do takej miery, že bolo pre Annu lepšie svoj nenaplnený zväzok s Maximiliánom ignorovať a vziať si za manžela francúzskeho kráľa Karola VIII. A neodradila ho od toho ani taká „drobnosť“ ako zasnúbenie s Maximiliánovou dcérou Margarétou Rakúskou, s rukou ktorej malo Francúzsko získať bohaté veno.
Keď sa Karol VIII. ujal samostatnej vlády, prepustil svojho bratranca Ľudovíta Orleánskeho na slobodu a snažil sa zjednotiť francúzsku šľachtu okolo trónu. Karol mal ambície mimo územie vlastného kráľovstva a obrátil pozornosť na Apeninský polostrov, konkrétne na Neapolské kráľovstvo. Po zosadení neapolského kráľa Ferdinanda si mohol Karol VIII. v roli dediča rodu Anjou nárokovať na neapolský trón. Skôr než sa vybral na výpravu, musel si byť istý, že kráľovstvo nebude napadnuté. Rozhodol sa pre diplomatické riešenie a v priebehu niekoľkých mesiacov uzavrel zmluvy s potenciálnymi nepriateľmi – zmluva v Etaples s Henrichom VII. (november 1492), v Barcelone s Ferdinandom Aragónskym (január 1493) a v Senlis s Maximiliánom Habsburským (máj 1493). Nie všetky možno považovať za výhodné pre Francúzsko, ale poskytli Karolovi dostatočný manévrovací priestor.
Potom, čo v roku 1494 Ferdinand I. Neapolský zomrel, vydal sa Karol VIII. na Apeninský polostrov. Francúzsky kráľ síce do Neapola dorazil, ale nepodarilo sa mu natrvalo získať neapolský trón, pretože sa do Neapola vrátil dedič Ferdinand II. Komplikovaná politická situácia na Apeninskom polostrove a rýchlo sa meniace priority miestnych vládcov, vrátane pápeža Alexandra VI. sťažili Francúzom cestu domov. Výprava skončila pre Francúzov neúspechom. Francúzske posádky ponechané bez pomoci a trápené chorobami (vrátane syfilisu) kapitulovali pod sústredeným neapolsko-španielským útokom do konca roku 1496.
V apríli 1498 Karol VIII. podľahol následkom úrazu a na francúzsky trón nastúpil jeho švagor Ľudovít Orleánsky, keďže žiadne z detí Karola a Anny Bretónskej neprežilo. Aby si poistil Bretónsko, oženil sa Ľudovít XII. s vdovou po svojom predchodcovi Annou. Okrem manželky si kráľ osvojil aj jeho zahraničnú politiku voči Apeninskému polostrovu. Okrem neapolského kráľovstva, mal Ľudovít Orleánsky záujem o milánske vojvodstvo ako dedičstvo po svojej starej mame Valentíne z rodu Visconti. Ale podobne ako Karol VIII. ani Ľudovít XII. nedosiahol v svojej politike na Apeninskom polostrove trvalejších úspechov. V roku 1500 sa síce francúzskemu kráľovi podarilo poraziť a zajať Lodovica Sforzu, ktorý dožil vo francúzskom zajatí a ovládol Milánsko. O Neapolské kráľovstvo definitívne prišiel v roku 1504.
Ľudovít si od spojenia staršej dcéry Klaudie s Karolom, vnukom cisára Maximiliána I. sľuboval najmä potvrdenie držby milánskeho vojvodstva cisárom. Na strane druhej zvažoval vydať Klaudiu za Františka z Angoulême, dediča francúzskej koruny, keďže z manželstva s Annou Bretónskou mal zatiaľ len dcéry. V zmluve z Blois z roku 1504 sa priklonil k variante spojenia s Habsburgovcami. Toto spojenie podporovala aj francúzska kráľovná, ktorá titul bretónskej vojvodkyne plánovala zveriť svojej staršej dcére a spojenie s Karolom Habsburským by Bretónsku zaručilo relatívnu nezávislosť. Pre francúzske stavy však bolo lepším riešením spojenie s Františkom, o čom v roku 1506 presvedčili aj francúzskeho kráľa.
Kráľ sa v 1509 znova zamiešal do politiky na Apeninskom polostrove proti Benátkam, ale podobne ako Karol VIII. aj Ľudovítova angažovanosť ho v konečnom dôsledku stála územie, ktoré získal. Na jar 1512 sa museli francúzske posádky stiahnuť z Milánska a napriek opakovanému pokusu sa Ľudovítovi nepodarilo ho získať späť. Smrť manželky Anny v roku 1514, navyše vo vysokom štádiu tehotenstva, kráľa veľmi zasiahla. Keďže dospelosti sa dožili len ich dve dcéry, odhodlal sa kráľ oženiť znova. Za manželku si zobral mladučkú Máriu, sestru anglického panovníka Henricha VIII. Manželstvo vydržalo len niekoľko mesiacov, pretože Ľudovít XII. zomrel v januári 1515. Na francúzsky trón nastúpil Ľudovítov zať František I. (1515 – 1547).