OBSAH: Počiatky Bulharov • Bulhari v 9. a 10. storočí • Obnovené Bulharské cárstvo • Druhé bulharské cárstvo
Na konci 12. storočia obnovilo svoju štátnosť Bulharsko na čele s novou dynastiou Asenovcov. Roku 1185 pripravoval byzantský cisár Isaakios Angelos (1185 – 1195) pompéznu svadbu s dcérou uhorského kráľa Margarétou. Pri tejto príležitosti vypísal špeciálnu daň, ktorá mala dopadnúť predovšetkým na plecia pastierskeho obyvateľstva v oblasti bulharského pohoria Stará planina. V tom istom čase Isaakios kvôli normanskej hrozbe horlivo verboval nových vojakov, ktorým udeľoval do držby vojenské léna (prónie). V čase keď už nových mužov nepotreboval, prišli za ním dvaja bojari Theodor a Asen, ktorých majetky sa nachádzali v oblasti dnešného bulharského mesta Veliko Tarnovo (Trnovo). Isaakios spupne odmietol ich požiadavky a vykázal bojarov z dvora. Obaja bratia sa po svojom návrate domov pokúsili podnietiť proti Isaakiovi vzburu, pričom vyrukovali so silnou ideologickou zbraňou. Rozhlásili, že na ich strane stojí svätý Demetrios, preslávený patrón Solúna, ktorý vraj svoje mesto opustil roku 1183 a vydal napospas Normanom. V Trnove sa objavili Demetriove ikony, ktoré mali naznačovať, že svätec si práve toto miesto zvolil za svoj nový domov. Theodor a Asen nechali postaviť pre zázračné obrazy novú kaplnku a s podporou nebeského patróna presvedčili váhavcov o úspechu celej akcie. Do rozsiahleho povstania sa zapojili nielen Bulhari, ale aj Valasi a kočovní Kumáni, ktorí žili po oboch stranách rieky Dunaj. Byzantské i latinské pramene hovoria v tejto súvislosti dokonca o tom, že vzburu vyvolali Valasi a nie Bulhari, avšak nie je isté, do akej miery uvedený termín odrážal etnický pôvod či sociálny stav. Veľká časť bulharských historikov usudzuje, že hlavní protagonisti vzbury Theodor a Asen boli bulharsko-kumánskeho pôvodu, zatiaľ čo ich rumunskí kolegovia ich považujú za Valachov. Faktom však je, že termín Valach preferovali spočiatku aj samotní predstavitelia novozaloženej Asenovskej dynastie. Pri vypuknutí tejto vzbury však akiste nezohrávala úlohu etnická príslušnosť, nakoľko jej bezprostrednou príčinou boli nenaplnené ambície jej čelných protagonistov, ekonomický útlak Byzancie a spoločné záujmy časti zmiešanej populácie Bulharov, Valachov a Kumánov, ktorá žila medzi Dunajom a pohorím Stará Planina. Dôležitú úlohu takisto zohrala tradícia samostatného bulharského štátu, ktorá žila v povedomí miestneho obyvateľstva. V súlade s ňou si Theodor slávnostne navliekol purpurové čižmy a nechal sa prehlásiť za bulharského cára. Pri tejto príležitosti prijal meno Peter podľa vzoru svojho dávneho predchodcu z 10. storočia. Povstalci sa dokonca neúspešne pokúsili obsadiť niekdajšie centrum Bulharska Preslav, no napokon sa ich novým sídlom stala rodová doména – Trnovo.
Byzantský cisár Isaakios zasiahol proti vzbúrencom osobne až roku 1186. Po prechode Balkánu vytlačil sily nového cára Petra i jeho brata Asena za Dunaj. Obaja súrodenci však naverbovali veľké množstvo Kumánov a čoskoro získali stratené pozície. O rok neskôr Isaakios svoj vpád zopakoval, no opäť bez hmatateľnejšieho výsledku. Bulhari spolu s Kumánmi a Valachmi zjavne uprednostňovali gerilovú vojnu a vyhýbali sa otvorenej zrážke s byzantskými silami. Nový cár Peter medzičasom nominoval na post biskupa v Trnove mnícha Vasilija a podriadil jeho autorite všetky oblasti nového štátu. Keďže Trnovo cirkevne podliehalo Ochridskému arcibiskupstvu, byzantská strana takýto krok pochopiteľne neuznala.
Roku 1187 podnikol Isaakios proti vzbúrencom ďalšiu výpravu, ale okrem drobných úspechov nedosiahol nič podstatné. Tento letopočet sa tradične, hoci nie celkom odôvodnene, považuje za počiatok obnovenia bulharského cárstva, hoci treba povedať, že boje pokračovali s nezmenšenou intenzitou a byzantský cisár nehodlal rezignovať na niekdajšie ríšske územie medzi Dunajom a Starou Planinou.
V ďalšom období Peter a Asen zjavne profitovali z byzantských problémov počas prechodu tretej križiackej výpravy. O niečo neskôr došlo v Bulharsku za nie celkom jasných okolností k zmene vlády. Novým cárom sa stal Asen, zatiaľ čo Peter prevzal správcovstvo severovýchodnej časti krajiny a usadil sa v Preslavi.
Byzantský cisár Isaakios obnovil vojnu s Asenovcami až po prechode vojsk Fridricha Barbarossu do Malej Ázie a pokračoval v nej až do svojej násilnej smrti roku 1195. Ešte predtým však Asen dobyl Sardiku (Sofiu), ktorá natrvalo zostala súčasťou Bulharského štátu a slávnostne z nej nechal do Trnova previesť ostatky významného bulharského svätca Ivana Rilského. Nový byzantský vládca Alexios III. Angelos (1195 – 1203) nedokázal zabrániť ďalším územným stratám na úkor protivníka.