OBSAH: Počiatky Bulharov • Bulhari v 9. a 10. storočí • Obnovené Bulharské cárstvo • Druhé bulharské cárstvo
Na konci 90. rokov 12. storočia krehký bulharský štát dočasne podlomili nepokoje a vzbury bojarov, v priebehu ktorých násilne zahynuli hlavní protagonisti protibyzantského povstania Asen a Peter. Ich najmladší súrodenec Kalojan nakoniec dokázal poraziť konkurenčných oligarchov a zabezpečil si podporu väčšiny z nich pre ďalšiu expanzívnu politiku proti krízou zmietanej Byzancii. Cisár Alexios III. musel na Balkáne čeliť viacerým revoltám a tak nakoniec na prelome rokov 1201/1202 uzavrel s Kalojanom mier, v ktorom definitívne rezignoval na územie medzi Dunajom a Starou Planinou, čím de facto uznal samostatnosť obnoveného Bulharského cárstva. V snahe o zabezpečenie si jeho severnej hranice sa Kalojan dostal do konfliktu s Uhorskom a získal pod kontrolu strategické oblasti Belehradu a Braničeva.
Vďaka slabnúcej byzantskej moci a zvýšenému vplyvu Uhorska sa niektorí noví vládcovia na Balkáne – medzi nimi i Kalojan – začali uchádzať o podporu rímskej kúrie. Aj pápež Innocent zamýšľal vo svojich ďalekosiahlych plánoch obnoviť katolícky vplyv v Bulharsku, o aký sa naposledy pokúšali jeho predchodcovia ešte za čias chána Borisa (852–889). Rímsky pontifik v prvej fáze uznal Kalojanovu legitimitu a napokon v marci roku 1204, teda v čase prebiehajúcej štvrtej križiackej výpravy, poslal do Bulharska svojho legáta. Ten napriek obštrukciám zo strany uhorského kráľa Imricha nakoniec dorazil do Trnova a o niekoľko mesiacov neskôr slávnostne povýšil miestneho biskupa Vasilija za prímasa bulharskej cirkvi. V novembri toho istého roku napokon slávnostne korunoval Kalojana za kráľa Bulharov a Valachov.
Súdobé latinské pramene a napokon aj Kalojanov oficiálny titul odkazujú na podiel posledne menovaného etnika na protibyzantskej vzbure i následnom budovaní štátu. Sám Kalojan sa ale v neskorších dokumentoch tituloval už iba ako cár Bulharov. V liste pápežovi zdôvodňoval nároky na cársku korunu práve tradíciou Bulharského cárstva. Od čias cára Ivana Asena (1218–1241) sa pomenovanie Valach, Valasi z prameňov úplne vytratilo. Termín Bulharsko a Bulhari sa začal vzťahovať v politickom zmysle na všetkých obyvateľov tohoto štátu bez ohľadu na etnickú príslušnosť. Oficiálnym jazykom bola cirkevná slovančina.
Kalojan pristúpil na úniu s katolíckou cirkvou a uznal pápeža za hlavu cirkevnej organizácie v Bulharsku. Vo vodcoch štvrtej križiackej výpravy preto spočiatku videl prirodzených spojencov, no situácia sa zmenila s definitívnym pádom Konštantínopola a vznikom Latinského cisárstva. Tamojší baróni zamýšľali obsadiť všetky oblasti, ktoré pred rokom 1204 náležali Byzancii a tak sa Kalojan radšej spojil s mocnými byzantskými aristokratmi v Trácii. S podporou tradičných spojencov Kumánov sa s križiakmi stretol v apríli roku 1205 pri Adrianopole a dosiahol veľkolepé víťazstvo. Do zajatia odviedol aj prvého latinského cisára Balduina z Flámska, ktorý o rok neskôr zomrel vo väzení v Trnove. Napriek tomuto víťazstvu Kalojan čoskoro stratil podporu byzantskej aristokracie i miestneho gréckeho obyvateľstva. Po víťazstve nad latinským cisárom sa jeho najväčším protivníkom stal ďalší bývalý vodca križiakov – Bonifác z Montferratu. Kalojan dočasne využil jeho zaneprázdnenosť dobývaním Peloponézu a nakrátko obsadil Solún. Mesto sa však ocitlo opäť v moci Latinov a pri novom pokuse o jeho dobytie roku 1207 Kalojan zahynul. Nečakaná smrť bulharského cára viedla okamžite k oslabeniu nepevných štruktúr štátu. K moci sa dostal jediný plnoletý predstaviteľ Asenovcov, Kalojanov synovec Boril (1207–1218).
V Bulharsku sa v tomto čase opäť objavili zmienky o heretickej sekte bogomilov, ale ich faktický vplyv na tamojšiu spoločnosť zrejme nebol príliš veľký. Roku 1211 sa i napriek tomu zišiel v Trnove veľký snem, na ktorý cár pozval čelných predstaviteľov tejto sekty. Keďže bogomilskí kazatelia odmietli svoje učenie zavrhnúť, cár proti nim použil silu a nechal časť z nich usmrtiť a zvyšok uvrhnúť do väzenia.
Boril nebol schopný vladár a jeho problémy napokon využil syn niekdajšieho cára Asena I. Ivan, ktorý sa vrátil z exilu v Haličskej Rusi. Roku 1218 energicky prevzal moc a vyhnal aj uhorskú armádu, ktorá prišla Borilovi na pomoc. V zahraničnej politike spočiatku uprednostňoval spojenectvo s epirským vládcom Theodorom, ktorý sa roku 1230 rozhodol zaútočiť na centrum Latinského cisárstva – Konštantínopol. V poslednom momente však neočakávane zmenil svoje rozhodnutie a namiesto toho napadol Bulharov, ktorých snáď podozrieval, že sa tajne kontaktujú s Latinmi. V bitke pri Klokotnici však Ivan Asen porazil epirského vládcu na hlavu a Bulharsko sa stalo nakrátko najsilnejším politickým hráčom na Balkáne. Čoraz silnejší cár definitívne zavrhol úniu s pápežskou kúriou a nadviazal spojenectvo s Nikaiou. Výmenou za to ho tamojší vládca Ioannes Vatatzes uznal za cára a rovnako tak priznal hlave bulharskej cirkvi Joakimovi štatút patriarchu. Toto rozhodnutie potvrdil aj exilový konštantínopolský patriarcha Germanos, ktorého zasa v Bulharsku uznali za vrchného predstaviteľa všetkých ortodoxných kresťanov. Nikaia i Bulharsko následne spečatili nový dynasticky zväzok, pretože Asenova dcéra Theodora sa vydala za syna nikaiskeho cisára Theodora II. Laskarida (1254 – 1258). Táto dohoda bola namierená nielen proti nárokom Epiru, ale hlavne Latinského cisárstva. V rokoch 1235 a 1236 obľahlo bulharsko-nikaiske vojsko Konštantínopol, no nedokázalo ho dobyť, okrem iného aj pre vzrastajúce vzájomné nezhody oboch spojencov.
Ivan Asen stabilizoval Bulharsko vďaka silnej autorite a priaznivej zahraničnopolitickej situácii. Táto krehká stabilita sa však začala okamžite rozplývať po jeho smrti roku 1241, pretože vládu po ňom formálne prevzal jeho neplnoletý syn Koloman (Kaliman), ktorý bol bábkou v rukách regentskej rady. Práve v čase, kedy Bulharsko potrebovalo silného muža na tróne, do krajiny vpadli Mongoli a kruto ju spustošili. Ešte horšia situácia nastala, keď sa časť z nich osamostatnila od zvyšku mongolskej ríše a v čiernomorských stepiach vytvorila chanát Zlatú hordu.
Bulharsko sa začalo zmietať v nekonečných súpereniach medzi jednotlivými členmi cárskej rodiny. Roku 1257 zomreli poslední dvaja mužskí potomkovia vládnucej dynastie a k moci sa dostal vplyvný bojar Konštantín Tich. Proti nemu však vystúpili ďalší kandidáti – mačviansky bán Rastislav a bojar Mico. Konštantín Tich sa napokon proti nim dokázal presadiť, ale krajina trpela neustálymi vnútornými rozbrojmi, ktoré využívali vo svoj prospech najmä Uhorsko a Zlatá horda.
Okolo roku 1275 sa cár vážne zranil pádom z koňa a moc v krajine uchopila jeho energická manželka Mária, neter byzantského cisára Michala VIII. Palaiologa (1259 – 1282). Z obavy o svoju pozíciu odstránila vplyvného despotu a niekdajšieho uhorského vazala Jakuba Svetoslava a krvavo zúčtovala s bojarskou opozíciou v hlavnom meste Trnove. Najväčšou ranou pre krajinu sa stávali časté nájazdy Mongolov (Tatárov) zo Zlatej hordy. V Bulharsku vzrastala čoraz viac nespokojnosť s vládou neschopnej cárovnej a jej fyzicky nespôsobilého manžela Konštantína. Keď roku 1277 mongolské hordy uskutočnili ďalší zo svojich lúpežných vpádov, v krajine vypuklo veľké ľudové povstanie. Do jeho čela sa postavil obyčajný pastier svíň menom Ivajlo. Najskôr nečakane porazil Mongolov a potom aj vojsko starnúceho a ochrnutého cára Konštantína, ktorý sám zahynul na bojovom poli. Byzantský cisár Michal VIII. Palaiologos uvítal oslabenie Bulharska a najskôr pokúsil dohodnúť s Ivajlom, no neskôr zmenil stratégiu a rozhodol sa presadiť na trón bojara Ivana Mica, spríbuzneného s Asenovcami, ktorý našiel politicky azyl v Byzancii. Spolu s vojskom ho následne poslal do Bulharska, aby prevzal mocZa tejto situácie Ivajlo pritiahol k hradbám hlavného mesta Trnova a Mária sa rozhodla kapitulovať. Hoci pochádzala z Byzancie, v zložitej situácii radšej uprednostnila pastiera svíň pred záujmami vlastného strýka – cisára Michala, ktorý sa rozhodol na bulharský trón dosadiť svojho kandidáta. Mária predostrela Ivajlovi ponuku na sobáš a s ňou spojenú cársku korunu. Na začiatku roku 1278 jeho vzbúrenci triumfálne a bez boja obsadili bulharskú metropolu. Pastier svíň sa stal novým cárom a zároveň spoluvládcom Máriinho syna Michala III. Čoskoro nato však k Trnovu pritiahlo byzantské vojsko a v jeho radách probyzantský kandidát Ivan Mico. Ivajlo síce stihol z Trnova uniknúť, ale keď sa rozšírila falošná správa o jeho smrti, mešťania otvorili Byzantíncom brány a prijali za nového cára ich kandidáta. Ivajlo neskôr zozbieral oddaných stúpencov a v dvoch bitkách porazil byzantské vojsko. Ivan Mico (vládol pod menom Ivan Asen III.) radšej ušiel do Konštantínopola. V Trnove sa napokon k moci dostal energický veľmož Georgij Terter, sám pôvodom Kumán, ktorého si bojarská rada, ale aj vplyvní mešťania zvolili za nového cára. S tým sa však nemienil zmieriť Ivajlo a pokúsil sa vrátiť na trón s pomocou mongolského veľmoža Nogaja. S tou istou žiadosťou sa na jeho dvore nakoniec ocitol aj probyzantský Ivan Mico. Nogaj najskôr nechal oboch rivalov márne čakať na odpoveď a potom nariadil pastierskeho cára na jednej z hostín úkladne zavraždiť.
Po Ivajlovej smrti sa novým bulharským cárom stal definitívne Georgij Terter (1279 – 1292), pretože probyzantský kandidát Ivan Mico napokon v horde nedokázal získať Nogajovu podporu. Za vlády novej dynastie Terterovcov sa okrajové časti Bulharska čoraz viac dostávali pod vplyv silných bojarských rodín. Severnú časť krajiny s pevnosťou Vidin spravovala vplyvná rodina Šišmanovcov, ktorá sa v 14. storočí stala poslednou vládnucou dynastiou v Trnove. Mongoli i naďalej fakticky rozhodovali o politickej orientácii Bulharska a roku 1299 Nogaj dokonca presadil za nového cára vlastného syna Čaku. Jeho vláda však bola len epizodická a po Nogajovej smrti roku 1299 sa na bulharský trón dostal syn Georgija Tertera Theodor Svetoslav (1300 – 1321). Nový cár zúčtoval s bojarskou opozíciou a stabilizoval vzťahy so Zlatou hordou.
V administratívnej štruktúre a dvorskej hierarchii Bulharské cárstvo čoraz viac napodobňovalo Byzanciu. Na čele štátu stál cár, ktorý mal svoju hlavnú rezidenciu v Trnove. Jeho moc bola prinajmenšom v teórii autokratická. Bol najvyššou zákonodarnou, súdnou a výkonnou inštanciou a vrchným veliteľom vojska. Cára obklopovali dvorskí úradníci, nad ktorými vykonával kontrolu predstavený cárskej kancelárie – veľký logotet. Poradným orgánom cára bol synklit (z gr. synkletos – senát), teda zhromaždenie popredných cárových dvorných hodnostárov, vyššej šľachty a duchovenstva. Krajina bola podľa byzantského vzoru administratívne rozdelená na oblasti (chorai), ktorých centrami boli dôležité mestá na čele so správcami (sevast – z gr. sebastos vznešený, kefalija – z gr. kefale – hlava). Hoci cár bol v teórii zvrchovaným vlastníkom všetkej pôdy v krajine, v skutočnosti bola majetkom koruny iba jej časť.
Veľký vplyv v štáte zastávali predstavitelia nobility – bojari. V praxi sa podobne ako inde rozdeľovali podľa vlastníctva na nižšiu a vyššiu šľachtu. Veľkými pozemkovými vlastníkmi sa stávali predovšetkým príbuzní cára a jeho stúpenci, ktorí od neho dostávali apanáže spojené so správcovstvom určitých oblastí. Okrem cára a bojarov disponovali rozsiahlym majetkom a pôdou veľké kláštory. K najvýznamnejším z nich patrili Rilský a Bačkovský a v neskoršom období za cára Ivana Alexandra sa k ním priradili kláštory v okolí hlavného mesta Trnova nazývané podľa vzoru Athosu – Sveta gora (Svätá hora). Z pohľadu šírenia byzantskej vzdelanosti do Bulharska zohral dôležitú úlohu athoský kláštor Zografu, ktorý v 13. storočí prešiel do vlastníctva bulharských mníchov.
Bojari, vysoké duchovenstvo a predstavitelia kláštorov dostávali pozemky do vlastníctva formou donácie, ktorá im zaručovala dedičnú držbu pôdy. Mnohé privilegované osoby získali nad svojimi poddanými úplnú kontrolu a mohli im svojvoľne stanovovať rozsah vykonávaných prác i výšku odvádzanej renty. Rovnako mali nad nimi aj súdnu právomoc, voči ktorej sa nebolo možné odvolať ani k cárovi. Takýto systém znamenal podobne ako v iných častiach juhovýchodnej Európy vysoký stupeň decentralizácie, ktorá sa v čase slabej vlády menila na feudálnu anarchiu.
Veľká časť bojarov sídlila podobne ako v Byzancii v mestách. Okrem centra štátu Trnova patrili k významným metropolám čiernomorské pobrežné mestá na čele s Mesembriou (bul. Nesebar), o ktoré Bulharsko dlhodobo bojovalo s Byzanciou. Tradične významnými vnútrozemskými mestami boli Sardika (bul. Sredec, od konca 13. storočia známa pod súčasným názvom Sofia) a Filippopolis (bul. Plovdiv). V tomto čase zastávali tiež významné postavenie mestá na dolnom Dunaji na čele s Vidinom, ktorý sa stal od druhej polovice 13. storočia centrom samostatného kniežatstva (despotátu).
V prvej polovici 14. storočia sa chanát Zlatá horda ocitol v rozklade a nadobro prestal zasahovať do vnútorných záležitostí Bulharska. Od roku 1322 sa ujala moci nová dynastia Šišmanovcov, ktorá vládla krajine až do dobytia hlavného mesta Trnova osmanskými Turkami. Jej zakladateľ Michal Šišman (1323 – 1330) pôvodne vládol nezávislému despotátu Vidin v severnej časti dnešného Bulharska.
Na konci vlády Michal odvrhol dynastické spojenectva so Srbskom, ktoré napokon pre Bulharsko znamenalo stratu mocenského postavenia. V bitke pri Velbužde srbské vojsko nakoniec jednoznačne zvíťazilo. Sám bulharský cár pritom zomrel na následky ťažkých zranení. Bulharsko sa ocitlo bez panovníka a hrozilo, že krajina sa stane srbským protektorátom, pretože víťazný srbský kráľ Štefan III. Dečanský presadil na bulharský trón svojho kandidáta Ivana Štefana (1330 – 1331). Nová zmena na tróne síce zásadným spôsobom menila pomer síl v regióne, no netrvala dlho, nakoľko bábkový prosrbský kandidát nemal dostatočnú podporu bojarov. V Trnove prebehlo sprisahanie a na trón zasadol Michalov synovec Ivan Alexander (1331 – 1371), ktorý predtým vládol v meste Loveč ako despot. Túto zmenu nakoniec akceptoval aj nový srbský kráľ Štefan Dušan, ktorý pojal za ženu sestru bulharského cára Helenu.
Za vlády Ivana Alexandra Bulharsko začali mocní veľmoži pretvárať svoje veľké domény na prakticky samostatné dŕžavy. Parcelácii krajiny sčasti prispel aj sám cár, keď svojmu synovi z prvého manželstva Ivanovi Stracimirovi prenechal despotát vo Vidine. Roku 1365 však uhorské vojsko dobylo Vidin a pretvorilo ho na pohraničný banát. Ivan Stracimir padol do zajatia a Karol Róbert z Anjou povolal na obsadené územie františkánov, ktorí masovo prekrsťovali ortodoxné obyvateľstvo krajiny. O päť rokov neskôr však Ivan Stracimir opätovne ovládol Vidin a ujal sa v ňom vlády. V severovýchodnej časti Bulharska vytvoril prakticky samostatný despotát bojar Balik a po ňom prevzal moc jeho brat Dobrotica, po ktorom dostala názov dnešná oblasť Dobrudže v dunajskej delte. Na sklonku života cára Ivana Alexandra Bulharsko definitívne stratilo aj dôležité prístavy v Čiernom mori Mesembriu a Sozopolis, o ktoré viedlo dlhodobý boj s Byzanciou.
Za vlády jeho nástupcu Ivana Šišmana (1371 – 1395) sa Bulharsko stalo vazalom Osmanov. Stratilo väčšinu územia a cár musel súhlasiť s rozmiestnením osmanských posádok na svojom území. Ivan Šišman však začal pripravovať boj proti Turkom a spoliehal sa na pomoc Žigmunda Luxemburského, ktorý plánoval križiacku výpravu proti Turkom. Osmanský sultán Bajazid (1389 – 1402) však reagoval veľmi rýchlo a roku 1393 obkľúčil hlavné mesto Bulharska Trnovo. Po troch mesiacoch obliehania ho napokon dobyl. Veľkú väčšinu bulharských bojarov nechal fyzicky zlikvidovať, zatiaľ čo zvyšnú časť presídlil do Malej Ázie. Napokon zajal aj samotného bulharského cára, ktorý zahynul vo väzení. V tom istom roku si Bajazid podrobil samostatný bulharský despotát v Dobrudži. Väčšinu Bulharska Turci začlenili priamo do svojej administratívnej štruktúry. Posledný nezávislý vládca Ivan Stracimir, vládnuci v Podunajsku z pevnosti Vidin, musel uznať suverenitu osmanského sultána.