OBSAH: Úvod • Svätá ríša rímska, Veľká schizma, boj o investitúru • Počiatky križiackych výprav • Pápežský štát v 12. a 13. storočí • Pápeži v Avignone • Západná schizma • Pápeži v 15. storočí • Odporúčaná literatúra
V druhej polovici 11. storočia sa zhoršila situácia v Palestíne v dôsledku bojov seldžuckých Turkov s egyptskými Fátimovcami. Z tohto dôvodu sa pápež Gregor VII. (1073 – 1085) pokúsil v roku 1074 zorganizovať vojenské ťaženie s cieľom oslobodiť Jeruzalem, ktoré sa ale napokon neuskutočnilo. Byzantská ríša postupne slabla a stratila aj územie malej Ázie. Jej cisár Alexios I. Komnenos (1081 – 1118) požiadal priamo pápeža Urbana II. (1088 – 1099) o pomoc v boji proti moslimom. Roku 1095 sa jeho poslovia zúčastnili cirkevného snemu v italskej Piacenze, kde oficiálne požiadali hlavu rímskej cirkvi o pomoc. Urban II. v tom istom roku na koncile v Clermonte vyzval prítomných rytierov a šľachticov k oslobodeniu východných kresťanov a Jeruzalem spod moslimskej nadvlády. Zato im sľúbil odpustenie pozemských hriechov. Prví križiaci sa smerom k Byzancii presúvali už na jar 1096. Nakoniec sa im podarilo obsadiť Palestínu a dobyť Jeruzalem. Prvá križiacka výprava bola z tohto pohľadu veľmi úspešná. Vznikli štyri nové križiacke panstvá – Jeruzalemské kráľovstvo, Antiochijské kniežatstvo, Tripolské a Edesské grófstvo. Od tohto momentu sa križiacke výpravy stali nástrojom boja s moslimami, heretikmi, schizmatikmi alebo politickými odporcami pápežskej kúrie. V 15. a 16. storočí sa vyhlasovali proti osmanským Turkom. Križiackych výprav sa v stredoveku uskutočnilo niekoľko a priamo sa ich zúčastnili všetky vrstvy kresťanskej spoločnosti. Postupne však stratili svoje opodstatnenie.