OBSAH: Úvod • Svätá ríša rímska, Veľká schizma, boj o investitúru • Počiatky križiackych výprav • Pápežský štát v 12. a 13. storočí • Pápeži v Avignone • Západná schizma • Pápeži v 15. storočí • Odporúčaná literatúra
Situácia sa zmenila po nástupe Jána XII. (955 – 964). Tento hľadal oporu pri konfliktoch v Itálii u Ota I. (936 – 973), ktorého v roku 962 korunoval za cisára. Panovník potvrdil práva pontifika na územie pápežského štátu, ktoré zobral pod svoju ochranu. Zároveň však nariadil, aby ešte pred vysvätením zvolený pápež zložil prísahu vernosti cisárovi. Ján XII. bol nakoniec zbavený hodnosti, pretože sa spojil s Otovými nepriateľmi. Po ňom na krátky čas nastúpilo do úradu niekoľko pápežov, ktorí boli dosadzovaní z vôle cisára. Oto I. do správnych funkcií vo svojej ríši vyberal cirkevných hodnostárov, ktorí pôsobili aj ako radcovia a vyslanci. Cirkev bola teda úzko spätá s osobou panovníka. Cisár sa snažil aj z tohto dôvodu presadzovať do cirkevných úradov oddané osoby a na kánonickú voľbu klerikov sa neprihliadalo. Oto III. (983 – 1002) napríklad na pápežský stolec dosadil svojich kandidátov, a to najskôr bratranca Bruna ako Gregora V. (996 – 999) a následne svojho učiteľa a najvýznamnejšieho učenca tých čias Gerberta z Aurillacu ako Silvestra II. (999 – 1003). Tento pápež sa výrazne angažoval v priestore strednej Európy v Poľskom a Uhorskom kráľovstve. Oto III. sa pokladal nielen za držiteľa svetskej, ale i duchovnej moci a úlohu pápeža stotožňoval s postavením pripomínajúcim konštantinopolského patriarchu v Byzantskej ríši. Nástupcom Ota III. sa stal Henrich II. (1002 – 1024), ktorý bol pôvodne vychovávaný pre cirkevnú kariéru. Nový cisár zasahoval aktívne do volieb pápežov. V tomto období prebiehali boje o tento post medzi rodmi Crescentiovcov a Tuskulovcov. Henrich II. úzko spolupracoval pri cirkevných reformách s pápežom Benediktom VIII. (1012 – 1024) z rodu Tuskulov. Benedikt VIII. podporoval reformu benediktínov vychádzajúcu z kláštora Cluny. Nasledujúci pápeži pokračovali v týchto reformách, ktoré mali cirkev posilniť a oslobodiť od svetských zásahov. Išlo predovšetkým o vnútornú obnovu cirkevného a duchovného života. Pápež musel čeliť v tomto období útokom Arabov na južnú Itáliu. Odrazil ich za pomoci Normanov, ktorý sa tu následne usadili a začali priamo ohrozovať územie pápežského štátu. V roku 1049 nastúpil významný predstaviteľ reformného pápežstva Lev IX. (1049 – 1054). Hneď pri svojom nástupe zorganizoval v Ríme synodu, ktorá odsúdila simóniu a nikolaitismus. Simónia znamenala predávanie a kupovanie cirkevných funkcií a nikolaitismus kritizoval manželstvá kňazov. Lev IX. ešte uznával zasahovanie cisára Svätej ríše rímskej do cirkevných záležitostí a aj jeho právo dosadzovať biskupov. Okrem cirkevných záležitostí sa pápež snažil proti Normanom zorganizovať veľkú koalíciu za účasti Longobardov a byzantského cisára Konštantína Monomacha, ale neúspešne. V roku 1053 sa Lev IX. dokonca dostal do zajatia. Napriek tejto situácii v januári roku 1054 poslal svojich vyslancov na čele s kardinálom Humbertom do Konštantínopola, kde mali uzavrieť spojenectvo s byzantským cisárom proti Normanom. Výsledkom však bol spor s patriarchom Michalom Keruláriom, ktorý do dejín vošiel pod názvom Veľká schizma. Došlo k vzájomnej exkomunikácii oboch strán. Tento rozkol bol pôvodne osobný spor patriarchu s kardinálom Humbertom a súvisel v rozdielnom chápaní cirkevnej autority. Východné cirkvi dlhodobo priznávali pápežovi len čestné prvenstvo, západní latinskí reformisti trvali na ich bezpodmienečnom podriadení rímskemu stolcu v akejkoľvek spornej teologickej či disciplinárnej otázke. Okrem toho išlo predovšetkým o rozdielne liturgické a disciplinárne praktiky, ako napríklad používanie kvaseného či nekvaseného chleba v liturgii. Pápež Mikuláš II. (1059 – 1061) sa nakoniec dohodol s Normanmi a roku 1059 priznal ich vodcovi Róbertovi Guiscardovi (1015 – 1085) nárok na oblasti Apúlie, Kalábrie a Sicílie. V tomto roku vznikol dekrét In nomine Domini o pápežských voľbách, ktorý stanovil, že v budúcnosti majú nového rímskeho biskupa voliť iba kardináli. Pre zvolenie bolo potrebné získať dve tretiny hlasov. Čoskoro došlo k sporu s cisárom, ktorý je známy ako boj o investitúru. V roku 1065 sa ujal vlády Henrich IV., ktorý sa na miesto milánskeho arcibiskupa snažil presadiť svojho kandidáta. Toto vyvolalo nevôľu pápeža Gregora VII. (1073 – 1085) a na synode v roku 1075 vyhlásil všeobecný zákaz laickej investitúry. Exkomunikoval kráľovských radcov, ktorí boli príčinou konfliktu v Miláne. Napriek tomu Henrich IV. naďalej dosadzoval cirkevných hodnostárov. Gregor VII. na konci roka napísal Henrichovi list, v ktorom mu hrozil kliatbou. Cisár na synode vo Wormse v januári 1076 spolu s ríšskymi biskupmi obvinil pápeža z kacírstva a vyzval ho k abdikácii. Pápež v nasledujúcom mesiaci exkomunikoval Henricha IV. z cirkvi a jeho poddaných zbavil poslušnosti voči nemu. Niektoré ríšske kniežatá a preláti sa postavili na stranu Gregora VII. a na ríšskom sneme v Tribure rozhodli, že Henrich sa bude musieť zdržať vlády a do roka sa zbaviť exkomunikácie, pretože v opačnom prípade pohrozili novou voľbou rímskeho kráľa. Cisár sa nakoniec pápežovi podriadil a na hrade Canossa došlo k stretnutiu, kde Henrich IV. sľúbil ako kajúcnik dodržiavať pápežove požiadavky, vďaka čomu bol zbavený kliatby. V tom čase už prebiehal boj o svetskú moc v ríši. Ríšske kniežatá si zvolili v roku 1077 protikráľa – Rudolfa Švábskeho (protikráľ v rokoch 1077 – 1080). Pápež sa nakoniec pridal na stranu Rudolfa, keďže Henrich VI. stále vykonával investitúry. Druhá exkomunikácia cisára prebehla v roku 1080, no tentoraz bol Gregor VII. na ríšskej synode v Brixene zosadený a následne bol zvolený do úradu protipápež Klement III. (1080 – 1100). Na Henrichovu stranu sa po smrti Rudolfa Švábskeho v októbri 1080 priklonili aj ríšske kniežatá. Gregor VII. nakoniec odišiel k Normanom na juh Itálie. K ukončeniu sporu o investitúru s panovníkmi Svätej ríše rímskej došlo až v roku 1122 za panovania cisára Henricha V. (1106 – 1125) a pápeža Kalixta II. (1119 – 1124) Wormským konkordátom. Panovník uznal kánonickú voľbu cirkevných hodnostárov, ale si vymohol, aby sa konala v jeho prítomnosti alebo za účasti cisárskych vyslancov. Zvolený kandidát potom ako symbol svetskej moci prevzal od panovníka žezlo ako symbol svetskej moci a jeho svetských záväzkov voči panovníkovi. Táto prax mala byť napĺňaná vo vlastnom jadre ríše. V ostatných častiach ríše (napr. severná Itália) boli voľby cirkevnou záležitosťou. Do budúcnosti sa pri obsadzovaní cirkevných postov mala rešpektovať kánonická voľba. Cisár tiež sľúbil, že cirkvi vráti všetky majetky, ktoré jej počas sporu boli odobraté.