OBSAH: Úvod • Svätá ríša rímska, Veľká schizma, boj o investitúru • Počiatky križiackych výprav • Pápežský štát v 12. a 13. storočí • Pápeži v Avignone • Západná schizma • Pápeži v 15. storočí • Odporúčaná literatúra
V 12. a 13. storočí nastal v Európe ekonomický rast a boli založené univerzity vo viacerých štátoch (napr. Vicenza, Oxford, Paríž), kde sa rozvíjalo tiež štúdium teológie, filozofie (scholastika) a práva. Rozvoj vzdelanosti mal vplyv na reformu cirkvi. Na prelome 12. a 13. storočia sa objavili nové mendikatské (žobravé) rehole – františkáni a dominikáni.
V roku 1152 vo Svätej ríši rímskej nastúpil na trón Fridrich I. Barbarossa (1152 – 1190), ktorý sa zameral aj na ovládnutie severnej Itálie a dostal sa do konfliktu s pápežom Alexandrom III. (1159 – 1181), pretože podporoval jeho protikandidátov. Proti cisárovi sa z italských miest vytvorila Lombardská liga. Byzantský cisár Manuel I. Komnenos (1143 – 1180), ktorý bol v kontakte s Alexandrom III., sa snažil využiť konflikt a získať uznanie ako rímsky cisár. Napokon roku 1177 došlo v Benátkach ku konečnému uzatvoreniu mieru medzi Fridrichom I. Barbarossom a pápežom Alexandrom III.
Na konci 12. storočia bol za pápeža zvolený Inocent III. (1198 – 1216), ktorý patrí medzi najvýznamnejších pontifikov. Zvolal známy štvrtý lateránsky koncil, ktorý sa konal v roku 1215. Na ňom sa prebrali viaceré cirkevné témy a schválili dôležité nariadenia, ktoré sa týkali vierouky, cirkevnej organizácie, cirkevného práva, celibátu, morálky klerikov, simonie, náboženského života veriacich (ušná spoveď, uzatváranie manželstva a pod.), exkomunikácie heretikov atď. Okrem toho bola vyhlásená ďalšia križiacka výprava a uznané právo Fridricha II. (1212 – 1250) na trón vo Svätej ríši rímskej na úkor Ota IV. Brunšvického (1198 – 1218). Inocent III. už predtým zasiahol do mocenských konfliktov vo Svätej ríši rímskej. V roku 1209 korunoval za cisára práve Ota IV., ktorý ale nesplnil pápežove očakávania a napriek sľubom sa snažil ovládnuť Sicíliu. V roku 1211 ho pápež exkomunikoval a na trón začal presadzovať svojho chránenca Fridricha II., syna Henricha IV. Inocent III. exkomunikoval aj anglického kráľa Jána Bezzemka (1199 – 1216) a vyhlásil nad krajinou interdikt. Panovník totiž nesúhlasil s pápežovým návrhom na nového arcibiskupa z Canterbury. Nakoniec v roku 1213 Ján akceptoval návrh a zveril seba i svoje kráľovstvo pod ochranu pápeža. Inocent III. sa stal vedúcou osobnosťou vtedajšej západnej a strednej Európy. Za jeho pontifikátu bola schválená rehoľa františkánov. Po jeho smrti opäť došlo k sporom medzi pápežom a cisárom. Samotný Fridrich II. bol niekoľkokrát exkomunikovaný a po jeho smrti sa Svätá ríša rímska dostala do krízy. V roku 1258 začal vládnuť v Nikaiskom cisárstve v Malej Ázii Michal VIII. Palaiologos, ktorý v roku 1274 vyslal posolstvo na druhý cirkevný koncil v Lyone. Koncil zvolaný Gregorom X. (1271 – 1276) sa venoval tematike zjednotenia s ortodoxnou Byzanciou, ale aj problémom obsadzovania cirkevných úradov, vizitácií, exkomunikácie a interdiktu. V sprievodnom liste Michal VIII. Palaiologos uznal výsadné postavenie rímskeho pápeža i jeho právo najvyššej jurisdikcie v kánonických otázkach. Kvôli tomu bol označený v ortodoxných kruhoch za heretika. Možnú cirkevnú jednotu s katolíkmi napokon skomplikoval nástup nového pápeža Martina IV. (1281 – 1285), ktorý stál na strane neapolsko-sicílskeho kráľa z rodu Kapetovcov a zakladateľa dynastie Anjouovcov Karola z Anjou (1266 – 1285) a podporoval jeho dobyvačné plány. Mocenský vzostup zažívalo v druhej polovici 13 storočia Francúzsko, kde na trón nastúpil Filip IV. (1285 – 1314). Kvôli vojenskej expanzii chcel zdaniť aj cirkevné inštitúcie, proti čomu vystúpil pápež Bonifác VIII. (1294 – 1303). V roku 1302 vydal bulu Unam sanctam, kde Bonifác prehlásil nadradenosť pápeža nad všetkými cirkevnými a svetskými záležitosťami. Filip IV. obvinil Bonifáca z herézy. Pápež bol v roku 1303 napadnutý skupinou ozbrojencov v paláci v Agnani. Hoci útok prežil, v dôsledku vnútorných otrasov zomrel.