Pápežský štát

Úvod

OBSAH: ÚvodSvätá ríša rímska, Veľká schizma, boj o investitúruPočiatky križiackych výprav • Pápežský štát v 12. a 13. storočí • Pápeži v AvignoneZápadná schizmaPápeži v 15. storočí • Odporúčaná literatúra


Vývoj Európy v stredoveku výraznou mierou ovplyvnili rímski biskupi ako hlavný predstavitelia latinskej cirkvi, ktorí sa označovali aj ako pápeži (gr. pappas – otec). Dodnes sú považovaní za priamych nástupcov apoštolov sv. Petra a Pavla.

Ranná cirkev bola pôvodne spoločenstvom početných biskupských obcí, no postupne biskupi významných miest získali kontrolu nad okolitými oblasťami. Najväčšiu autoritu v cirkvi mali biskupi Ríma, egyptskej Alexandrie a sýrskej Antiochie. Tieto kresťanské obce založili apoštoli. Nové hlavné mesto ríše Konštantínopol sa ako sídlo cisárov stalo ďalším významným biskupstvom. Na štvrtom ekumenickom sneme v Chalcedóne (dnes Kadıköy, Turecko) roku 451 rozhodli východní biskupi o definitívnom zaradení Konštantínopola na druhé miesto v hierarchii cirkevných centier hneď za Rímom. S uznesením koncilu však nesúhlasil vtedajší pápež Lev I. (440 – 461), ktorý poukázal na skutočnosť, že biskupstvo v Konštantínopole sa nemôže preukázať apoštolským pôvodom. V uvedenom období v rímskom impériu existovalo päť najvýznamnejších biskupstiev v poradí Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem, pre ktoré sa neskôr zaužíval termín patriarcháty. Rímski biskupi sa po presídlení cisárov do iných miest stali najvýznamnejším autoritami v meste. Rím a Konštantínopol sa dostávali v nasledujúcich obdobiach do vzájomných konfliktov. Od vlády cisára Justiniána I. (527 – 565) musel každý zvolený pápež získať cisárske potvrdenie skôr ako sa ujal funkcie. Prvýkrát tak urobil Pelagius I. (555 – 561). Rím bol od 2. polovice 6. storočia ohrozovaný zo strany Longobardov. Vtedajšia veľmoc Byzancia mu nevedela zabezpečiť úplnú ochranu. Mier s Longobardmi vyjednal významný pontifik Gregor I. (590 – 604), ktorý im zato každoročne platil daň. Z tohto dôvodu a aby zabezpečil jedlo pre obyvateľov mesta zefektívnil hospodársku správu pápežských majetkov v Itálii a na Sicílii. Zreformoval administratívu, ktorá tvorila základ pápežskej kancelárie. Vyslal misionárov aj na Britské ostrovy. Aj po smrti Gregora I. Longobardi naďalej ohrozovali Rím. V polovici 8. storočia sa pápeži začali orientovať na spojenectvo s Franskou ríšou, kde síce vládli králi z rodu Merovejovcov, ale reálnu moc držali v rukách majordómovia. Pipin III. Krátky Mladší (714/715 – 768) sa dal v roku 751 so súhlasom pápeža Zachariáša (741 – 752) korunovať za franského kráľa a zosadil z trónu posledného Merovejovca Childericha III. (743 – 751). Zato pomáhal Pipin III. pápežom riešiť ich konflikty s Longobardmi na Apeninskom polostrove. Vojensky obsadené územie daroval v roku 756 pápežovi  Štefanovi II. (752 – 757), ktoré sa stalo základom pápežského štátu (Patrimonium sancti Petri). Synovi Pipina III. Karolovi Veľkému (742/747 – 814, kráľ od roku 768, cisár od roku 800) počas omše v Chráme sv. Petra v Ríme 25. decembra 800 pápež Lev III. (795 – 816) položil na hlavu cisársku korunu. Touto udalosťou došlo k formálnemu obnoveniu Západorímskej ríše. Pápežské územie sa stalo súčasťou Franskej ríše. Karol Veľký síce rešpektoval postavenie pápeža, ale svojou autoritou riešil cirkevnú organizáciu alebo problematiku liturgie vo svojej ríši. Na dobytých územiach zriaďoval nové biskupstvá a kláštory. Vládcovia dynastie Karolovcov potvrdzovali voľbu pápežov. Karolov nasledovník Ľudovít I. Pobožný pokračoval v cirkevných reformách. Pápeži nielen riešili  situáciu v západnej časti Európy, ale už od 8. storočia zasahovali do vieroučných sporov v Byzancii. Počas vlády byzantského cisára Leona III. (717 – 741) začalo organizované odstraňovanie obrazov z kostolov a iných sakrálnych objektov známe ako obrazoborectvo – ikonoklazmus. Jeho nariadenia spôsobili odmietavú reakciu v Itálii. Pápež Gregor III. (731 – 741) na synode zvolanej v roku 731 ostro odsúdil obrazoborectvo. Byzantský cisár ako reakciu odobral rímskemu biskupovi práva nad byzantskou južnou Itáliou a  východným Illyrikom, ktoré dovtedy cirkevne podliehali Rímu. Obdobie obrazoborectva v Byzancii skončilo roku 843, keď cisárovná Theodora, ktorá vládla za nedospelého syna Michala III. (842 – 867), obnovila kult obrazov a v roku 846 vymenovala za nového patriarchu Ignatia. Tento bol odporcom zmierenia sa s prívržencami obrazoborectva i kritizoval pomery na cisárskom dvore. Vďaka tomu sa dostal do konfliktu s vysokým štátnym úradníkom Bardom. Nakoniec Ignatios rezignoval a roku 858 sa stal novým konštantínopolským patriarchom učenec Fotios. Ignatiovi prívrženci spochybnili voľbu, pretože Fotios bol pôvodne laik a za päť dní prijal všetky svätenia, ale boli prenasledovaní. Samotný Ignatios bol poslaný do vyhnanstva. V tom čase sa stal pápežom energický a vzdelaný Mikuláš I. (858 – 867), ktorý neuznal Fotiovu voľbu. V roku 867 sa v Konštantínopole konala synoda, kde bol Mikuláš I. exkomunikovaný, no v septembri toho istého roku zavraždil ambiciózny Basileos I. (867 – 886) cisára Michala III. a nastúpil na jeho miesto. Po tomto čine Fotios rezignoval na svoju funkciu. Nový cisár dosadil do čela patriarchátu opäť Ignatia. Stalo sa tak krátko pred smrťou Mikuláša I.  Nový cisár sa snažil zažehnať predchádzajúci konflikt s pápežskou kúriou a v roku 869 sa v Konštantínopole zišiel koncil, ktorého výsledkom bola exkomunikácia Fotia a jeho následné poslanie do vyhnanstva. Tento sa však v roku 877 po Ignatiovej smrti stal opäť patriarchom. Vyslanci pápeža Jána VIII. (872 – 882) ho už v tomto prípade uznali a odsúhlasili ukončenie sporu medzi východnou a západnou cirkvou. V 2. polovici 9. storočia  prebiehal spor ohľadom cirkevnej správy nad územím Bulharska a Veľkej Moravy. Byzantský cisár Michal III. zrejme na odporúčanie Fotia vyslal na Veľkú Moravu misiu sv. Konštantína-Cyrila a Metoda. Pápež Mikuláš I. zas svojich misionárov do Bulharska. Jeho nástupca Hadrián II. (867 – 872) schválil preklady Svätého písma a bohoslužobných kníh do staroslovienčiny, ktoré pripravili sv. Konštantín-Cyril a Metod s učeníkmi. Metoda po smrti jeho brata vymenoval za arcibiskupa Panónie a pápežského legáta. V tomto období už Bulharsko patrilo pod správu patriarchu v Konštantínopole. Na konci 9. storočia po zavraždení Jána VIII. sa pápežstvo dostalo na sto rokov do hlbokej krízy, keď sa často striedali pápeži. Samotná voľba bola výrazne ovplyvnená mestskou aristokraciou a vojvodami zo Spoleta. Toto obdobie historici nazvali temným storočím (lat. saeculum obscurum).