OBSAH: Švajčiarsko • Počiatky stredovekého Švajčiarska • Burgundi • Alamani • Kristianizácia v ranom stredoveku • Politická situácia včasnom a vrcholnom stredoveku • Švajčiarsko v neskorom stredoveku • Konfederácia švajčiarskych kantónov • Odporúčaná literatúra
Stredoveké dejiny dnešného Švajčiarska začínajú koncom rímskej nadvlády, ale napriek tomu nie je možná celoplošná aplikácia datovania. S podobným problémom sa stretávame aj pri určovaní záverečnej fázy tejto éry. Z historického hľadiska prichádzajú do úvahy dve rôzne obdobia, a to vznik Starej Švajčiarskej konfederácie na prelome 13. a 14. storočia alebo rozmach reformácie v priebehu 16. storočia.
Počiatky stredovekého Švajčiarska
Ústupom rímskych légii z Rýnského limitu v roku 401 bol zahájený zásadný politický, kultúrny a sociálny zvrat v krajine. Z predchádzajúceho obdobia zachovalá cestná sieť a rímske priestorové oddiely umožnili formovanie geopolitickej jednoty a cirkevnej organizácie konfederácie i neskoršieho Švajčiarska. Na prelome 3. a 4. storočia Alamani predstavovali jedných z najsilnejších protivníkov Ríma, čo z v veľkej miery prispelo k ústupu armády. Postupne došlo k vyprázdneniu (čiastočnému vyľudneniu) statkov (villae) v severných oblastiach krajiny. Rimania odišli do alpských údolí alebo priamo až do severných regiónov Itálie. V období sťahovania národov bolo územie Švajčiarska rozdelené medzi niekoľko germánskych kmeňov, z ktorých najmocnejšími boli Burgunďania, Alamani, Frankovia a Longobardi.
Burgundi
Burgundi obývali územie stredného Porýnia už koncom 4. storočia, k čomu do výraznej miery prispela federácia s Rímskou ríšou. Burgundsko bolo od roku 436 miestom niekoľkých vojenských stretov medzi rímskymi jednotkami pod vedením Aetia a oddielmi Hunov. Veľká časť obyvateľstva prišla o život, pričom preživší sa následne usadili v okolí Ženevy a celkovo na území, ktoré siahalo od severného pobrežia Ženevského jazera až k Lausannu. Práve na týchto miestach došlo k asimilácii s tamojším galo-rímskym obyvateľstvom. V priebehu 5. storočia vznikla nová ríša, ktorá v roku 470 zaberala územie siahajúce od rieky Rhôna cez Lyon až pod Durance v Provensálsku. Toto nové (geo)politické vymedzenie zodpovedá galo-rímskej elite obývajúcej Burgundsko. Nová krajina bola medzi rokmi 501 – 516 v područí Gundobada, ktorý k nej pričlenil takmer všetky dnešné nemecky hovoriace švajčiarske kantóny, vrátane východného Švajčiarska. Po vzostupe Franskej ríše a Ostrogótov, Burgundsko neunieslo tlak protivníkov a v roku 534 bolo zabraté pod vládou Merovejskej dynastie Franskej ríše.
Alamani
Neustále nájazdy nepriateľských kmeňov v priebehu celého 3. a 4. storočia vyvolalo obavy u Alamanov. Po rozpade západorímskej ríše môžeme badať ich niekoľkonásobné presídľovanie, počas ktorého postupne opúšťali územia bývalého rímskeho limitu. Alamani patrili tiež ku germánskym kmeňom, ktoré už od 2. storočia osídľovali územie južného Nemecka. Počas celého obdobia obývania tohto regiónu pociťovali neustály tlak zo strany susedov, najmä od juhozápadných Burgunďanov, východných Bajuvarov, ale aj porýnskych Frankov na severozápade. Logicky z toho vyplýva, že v prípade rozširovania alebo ústupu im bola umožnená expanzia výlučne do švajčiarskeho regiónu. Tamojšie keltsko-rímske obyvateľstvo bolo menej početné, čím bolo jednoduchšie ich oslabenie a asimilovanie. Napriek týmto úspechom sa od roku 537 ocitajú pod nadvládou Frankov.
Do južných alpských údolí vstupujú koncom 6. storočia Longobardi, ale zakrátko zaznamenávame ich romanizáciu. Expanzia Alamanov do južného Porýnia a stredných Álp začína v 7. storočí a koncom nasledujúceho storočia obsadzujú okolie jazera Biel a údolie na Saane.
Kristianizácia v ranom stredoveku
Ešte aj v ranom stredoveku zostalo zachovaných niekoľko zo staroveku pochádzajúcich biskupských sídiel. Najmenej ohrozenú kontinuitu biskupských stolcov zaznamenávalo kresťanstvo práve v rímskych oblastiach Švajčiarska, čoho príkladom je na napr. Curia Raetorum (Chur) v kantóne Graubünden, či Ženeva. Takmer všetky ostatné diecézy prešli v priebehu druhej polovice 6. storočia reštrukturalizáciou. Založenie prvej diecézy alamanským vojvodom sa spája s rokom 600, ktorá síce vzniká s účasťou Frankov, ale zároveň nie je postavená na rímskych základoch. Hovoríme o biskupstve Constance, sídliacej pri Bodamskom jazere.
Vládcovia z raného stredoveku rozhodli, že o správu týchto menších diecéz budú zodpovedné vyššie arcidiecézy a cirkevné provincie. Priestorové prerozdelenie aj v tomto prípade kopíruje práve rímske umiestnenie podobne, ako tomu bolo aj v prípade vidieckych sídiel. Biskupské úrady v burgundskej oblasti (Bazilejách, Lausanne, Ženeve a Sione) spadali pod arcibiskupstvá v Besancone, Viedni a Tarentaise. Taliansky hovoriace oblasti zostali v područí lombardských biskupov z arcibiskupstva v Miláne a Aquilejského patriarchálneho patrilátu z Comy. V prvej polovici 6. storočia prichádzajú írsky mnísi, ktorí popri šírení kresťanstva zakladali kláštory, ako napr. Moutier-Grandvale, Saint-Imiere a Saint-Ursanne.