OBSAH: Švajčiarsko • Počiatky stredovekého Švajčiarska • Burgundi • Alamani • Kristianizácia v ranom stredoveku • Politická situácia včasnom a vrcholnom stredoveku • Švajčiarsko v neskorom stredoveku • Konfederácia švajčiarskych kantónov • Odporúčaná literatúra
Verdunskou zmluvou bola v roku 843 krajina rozdelená medzi troch synov Ľudovíta I. Pobožného. Horné Burgundsko, ktoré zaberalo západnú časť dnešného Švajčiarska spolu s územím ležiacim medzi Rýnom a Rhônou získal Lotar I. Toto územie je neskôr známe ako Stredná Franská ríša. Východofraskú ríšu resp. neskoršiu Svätú ríšu rímsku, rozprestierajúcu sa na východ od Rýna a severovýchodnej časti Itálie – zahrňujúcu Alamansko dostal Ľudovít II. Nemec. Zvyšné územia známe pod názvom Západofranská ríša boli pod nadvládou Karola II. Lysého (Holého).
Moc panovníkov Karolovskej dynastie bola oslabená už v priebehu 10. storočia natoľko, že kočovné maďarské kmene dokázali v roku 917 vyplieniť Bazilej a o deväť rokov neskôr aj St. Gallen. Postupne došlo k zničeniu a vyrabovaniu ďalších miest, ako napr. Valais (920) a kláštor Svätého Maurícia (939). Až cisár Oto I. po víťazstve pri Lechu (955) vyhnal z krajiny Maďarov a následne územie pripojiť k ríši.
V priebehu vrcholného stredoveku celé dnešné Švajčiarsko spadalo pod Svätú ríšu rímsku. Alpské priesmyky mali pre cisára strategický význam, keďže cez ich kantóny viedli takmer všetky obchodné trasy do Itálie. Práve z toho dôvodu postavili popri týchto cestách (Reichsgut) niekoľko vojenských pevností, hradov, sídiel a kláštorov. Týmto spôsobom mu bolo umožnené zabezpečiť priamu trasu až do Zürichu. Významní predstavitelia šľachtických rodov zastávali úrady kancelárov jednotlivých kantón, čím de facto spravovali túto časť ríše. Konkrétne to boli rody Zähringer, Kyburger a Lenzburger, ktoré riadili kantóny Aargau, Zürichau a Thurgau.
Miestna šľachta si od 12. storočia zakladala sídla, ktoré neskôr tvorili centrá moci a do veľkej miery formovali politické dejiny krajiny. Významnú úlohu zohrávalo strategické umiestnenie sídiel, ale aj vplyv zakladateľskej rodiny. Zähringenskému vojvodu sa podarilo rozšíriť si sféry vplyvu až na časť burgundského územie, ktoré tvorilo západnú oblasť Švajčiarska. V priebehu 12. storočia to viedlo k rozmachu hospodárstva a infraštruktúry, pričom bolo vybudovaných niekoľko známych miest (napr. Bern). Smrťou Berchtolda v roku 1218 vymrel rod, ale nimi založené vazalské mestá dostali neskôr štatút slobodného cisárskeho (kráľovského) mesta – reichsfrei, ktorého obyvatelia boli poslušnosťou viazaní výhradne cisárovi. Okolité vidiecke sídla a usadlosti boli jablkom sváru medzi Hasburgovcami a vojvodom z Kyburgu.
Rozmach obchodu a vzostup významu alpského priesmyku sv. Gotharda nastal za vlády Štaufovcov. Obchodne a strategicky významným kantónom Uri a Schwyz bol v rokoch 1231 a 1240 udelený štatút reichsfrei, čím sa do výraznej miery zjednodušila ich kontrola. Po vymretí rodu Kyburg ich majetky obdržali Habsburgovci, ktorí de facto boli zvrchovanými vládcami väčšiny území na juh od Rýna. Korunovácia Rudolfa Habsburského v roku 1279 za rímskeho kráľa nebola priaznivá pre slobodné mestá Uri, Schwyz a Unterwalden, ktoré stratili svoj štatút pôvodných kantón, slobodu a ich správou boli poverení prohabsburskí správcovia. Po zániku niekoľkých väčších miest v 13. storočí začali byť majetky zvrchovanej šľachty sústreďované v okolí nových centier, z čoho najviac prosperovali práve Habsburgovci. Ich hlavné sídlo – hrad Habsburg – ležalo neďaleko miesta Brugg v kantóne Aargau.
Rudolf I. vo svojej krajine zaviedol sprísnené zákony a došlo k niekoľkonásobnému navýšeniu daní, z ktorých financoval svoje výpravy za účelom teritoriálneho rozmachu krajiny. Neskôr odkúpil práva na mesto Lucerne a od Murbachského opátstva (Alsasko) majetky v Unterwaldene. Lesné spoločenstvo tvorené mestami Uri, Schwyz a Unterwalden pociťovalo obavy zo straty nezávislosti, ktoré viedli už zakrátko po smrti Rudolfa I. k vytvoreniu konfederácie na boj proti spoločným nepriateľom.
Na kantónu Valais malo veľký dopad stupňujúce napätie, ktoré panovalo medzi biskupmi zo Sionu a grófmi zo Savoju, čo dospelo v roku 1260 až k vypuknutiu vojny. Tá skončila porážkou savojského vojska o 36 rokov neskôr v bitke pri Scheuchzermatte neďaleko Leuku. Po podpísaní mieru v roku 1301 si Savojská dynastia mohla ponechať výhradne južnú časť Valais, kým biskup ovládol ostatné časti kantónu.