OBSAH: Švajčiarsko • Počiatky stredovekého Švajčiarska • Burgundi • Alamani • Kristianizácia v ranom stredoveku • Politická situácia včasnom a vrcholnom stredoveku • Švajčiarsko v neskorom stredoveku • Konfederácia švajčiarskych kantónov • Odporúčaná literatúra
Nezhody medzi cisárom a pápežom v priebehu 13. storočia priaznivo pôsobili na získanie nezávislosti miest a spoločenstiev na území Švajčiarska. Po smrti Bertholda V. z dynastie Zährngerovcov mestá ako Zürich, Bern, Freiburg a Schaffhausen získali štatút slobodného cisárskeho mesta. Neskôr sa k nim pripájajú mestá Uri, Schwyz a Unterwalden, čím je správa vyňatá z rúk miestnej šľachty a daná do rúk panovníka. V priebehu stredoveku bolo týmto spôsobom umožnené zabezpečenie tých strategicky významných miest a ciest, ktoré nevyhnutne potrebovali k vedeniu vojny. Vhodným príkladom bol samotný Gotthardský priesmyk a priľahlé cesty, ktorý zohrával významnú úlohu v čase vlády Fridricha II., keď viedol výpravy proti lombardským mestám i pápežovi Inocentovi IV.
Priesmyky mali od nepamäti veľký význam zo strategického, obchodného a komunikačného hľadiska. Dôležitosť vyššie spomenutého Gotthardského priesmyku narástla okolo roku 1230, keďže cez neho viedli dôležité obchodné cesty až k novovybudovanému mestu Teufelsbrücke. Za ním nezaostával ani priesmyky v Grisonovej kantóne, cez ktoré viedli cesty do Rakúska a Itálie.
Vymretím Štaufovcov začína v krajine interregnum, ktoré sa chápe ako začiatok neskorého stredoveku. Nový panovník v osobe Rudolfa I. Habsburského zasadol na trón v roku 1273. Pre krajinu to znamenalo veľa zmien. V Norimberskom vyhlásení z 9. augusta 1281 dekréty Fridrichom II., ktorými obdaroval mestá privilégiami, označil za neplatné. Za správcu týchto majetkov bol vymenovaný exekútor tzv. Vögte, ktorý zároveň plnil úlohu kráľovského zástupcu. Týmto spôsobom rozdelil slobodné cisárske mesta na menšie administratívne jednotky pod správou exekútorov s rozsiahlymi správnymi, súdnymi, zákonodarnými a administratívnymi právomocami. Táto účinná forma vlády v tom čase existovali už napr. vo Francúzsku a Anglicku.
Situácia exekútorov nebola jednoduchá, keďže vo väčšine prípadov mali časté a veľké zpory s tamojšou šľachtou, ktorá v časoch interregna spravovala tieto miesta. Nové opatrenia pre nich znamenali stratu moci a vplyvu medzi časťou tamojšieho obyvateľstva, ale aj na samotnom dvore. Po smrti Rudolfa I. (1291) vzniklo spojenectvo odbojovej protihabsburskej šľachty z kantónov Uri, Schwyz a Unterwalden, čím sú položené základy Starej Švajčiarskej konfederácie. Spísaná zmluva z časti nadväzovala na predchádzajúcu menšiu spojeneckú zmluvu z roku 1240. V krajine začal vládnuť vzostupujúci chaos vrcholiaci vo švajčiarsko-habsburských resp. konfederačno-habsburských vojnách, ktoré s menšími prestávkami trvali až do roku 1511.
Zmienky o konfederácii možno nájsť aj vo Federálnej charte zo 14. storočia. Spojenecké vojská viedli niekoľko úspešných vojenských výprav, akými boli napr. bitky pri Morgartene (1315) a Sempchate (1386). Práve cez nich im bolo umožnené posilnenie pozícii v rámci Svätej ríše rímskej. Už začiatkom 14. storočia sa k nim pridali kantóny Glarus a Zug a neskôr aj Luzern, Zürich a Bern.
Mesto Zürich malo od tzv. cechovej revolúcie v roku 1336 vnútorné ťažkosti, ktoré viedli k sporom s Habsburgovcami. Práve v tejto situácii im prišlo vhod spojenectvo s konfederáciou. Mesto Bern bolo v podobnej situácii, ibaže v tomto prípade nebezpečenstvo predstavovala na jednej strane šľachta sídliaca v západných oblastiach Švajčiarska, a na strane druhej kontroverzný Ľudovít Bavorský. Glarus patriaci kláštoru Säckingel bol pod okupáciou Rakúska a Habsburgovcov. Každá z vymenovaných oblastí mala totožného nepriateľa, a to viedlo k spojenectvu „Ôsmych starých miest“, ktoré ešte nie je možné nazvať konfederáciou, ale skôr konglomerátom aliancii medzi partnermi.
Rozdelenie dedičstva po grófovi z Toggenburgu medzi rokmi 1436 – 1450 dalo pomyselnú bodku za vytvorením reálnej konfederácie. Tá viedla boje proti Habsburgovcom až do podpísania „Večného mieru“ v roku 1474/1475 v Konštantcii. Zároveň sa k nej pripojili cisárske mestá Štrasburg, Bazilej, Colmar a Schlettstadt a samotní kniežací biskupi z Bazileja a Štrasburgu.
Medzi rokmi 1474 – 1478 konfederácia sa dostala do vojenskej konfrontácie s burgundským vojvodom Karolom Smelým, ktorý predstavoval najmocnejšieho vládcu medzi Francúzskom a ríšou Habsburgovcov. V roku 1476 viedol výpravu proti Bernu, ktorý ochraňovala konfederácia, a Alsasku. Karol utrpel porážku najprv pri Grandsone a neskôr v Murtene. Nasledujúci rok konfederácia vstúpila do spojenectva s vojvodom z Lorraine a opäť tiahla proti Karolovi a v bitke pri Nancy ho aj tentoraz premohli.
Vojenské úspechy konfederácie stáli za šírením mýtu o ich neporaziteľnosti, výsledkom čoho bola snaha európskych kniežat o ich naklonenie. Začala sa vlna emigrácii mužov do žoldnierskej vojenskej služby v rôznych krajinách, ktorá pretrvávala v chudobnejších švajčiarskych oblastiach až do 19. storočia.
Po víťazstve nad Burgundskom sa konfederácia stala dominantnou mocnosťou na území južného Nemecka. Švábska šľacha a najmä Habsburgovci vyvinuli márne snahy o potlačenie ich rastúceho vplyvu v Sundgaune, Breisgaune, Klettgaune a Hegaune. Po prehratých vojnách pri Waldshute (1486) a v Švábskej vojne (1499) bolo jasné, že išlo o posledné pokusy habsburského rodu o uplatňovanie nárokov na stratené oblasti, ktoré sa rozprestierali pri ľavom brehu Rýna. Švábska vojna znamenala zároveň koniec expanzie konfederácie na sever. Panovník Maximilián I. Habsburský musel v Bazilejskom miery uznať faktickú nezávislosť konfederácie v rámci ríše, ktorá až do roku 1648 predstavovala stálu súčasť Svätej ríše rímskej.