OBSAH: Dejiny • Cirkevné a kultúrne pomery
Názov Bosna sa v stredovekých prameňoch objavuje až od 10. storočia a pôvodne sa vzťahoval len na centrálnu časť dnešnej federatívnej republiky. Byzantský cisár Konštantín Porfyrogennetos uvádza v tejto súvislosti chorion Bosona spolu s dvoma hradmi ako súčasť Srbska (Serbia). Podľa toho istého autora však severozápadná časť súčasnej Bosny patrila Chorvátskeho štátu.
Stredoveký bosniansky štát bol teda spočiatku neveľkým teritóriom, ktoré striedavo a zväčša nominálne podliehalo Byzancii, Chorvátsku, Zete a napokon Uhorsku. V 12. storočí bolo súčasťou tohto územia už niekoľko žúp medzi riekami Drinou a Vrbasom. Prinajmenšom od kráľa Belu II. (1131 – 1141) sa datuje vznik vojvodstva pod názvom Rama, na čele ktorého stál prakticky až do 14. storočia bán.
V dôsledku víťazných vojen proti Uhorsku rozšíril cisár Manuel I. Komnenos (1143 – 1180) svoju zvrchovanosť aj na región Bosny. Po jeho smrti sa však pomery opäť zmenili a v tomto priestore opäť zosilnel vplyv uhorských kráľov. Roku 1185 ich nároky uznal aj vtedajší byzantský cisár Isaakios II. Angelos (1185 – 1195). V tomto čase pramene spomínajú bána Kulina (asi 1180 – 1204), ktorý formálne vládol ako uhorský vazal, ale prakticky vystupoval samostatne.
V druhej polovici 13. storočia stredoveký Bosniansky banát pravdepodobne nezanikol, no určite mocensky oslabil, pretože stratil niektoré územia na úkor silnejších susedov. Župy Usora a Soli v severnej Bosne zabral uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánsky, ktorý ich pridelil srbskému kráľovi Štefanovi Dragutinovi, vládcovi rozsiahleho územia v dnešnom severnom Srbsku a Bosne. Po Ladislavovej smrti sa v Uhorsku rozpútal boj oligarchov, ktorý sa ešte viac zintenzívnil po smrti posledného Arpádovca Ondreja III. (1290 – 1301). V tomto období sa západnej Bosny zmocnili predstavitelia významného chorvátskeho rodu Šubičovcov z Bribiru, ktorí v boji o uhorský trón podporovali Anjuovcov. Najvýznamnejší z nich Pavol Šubič najskôr zveril dobyté oblasti svojmu bratovi Mladenovi a po jeho smrti sa prehlásil za pána celej Bosny (totius Bosniae dominus).
V centrálnom Bosnianskom banáte zostal vládnuť domáci kandidát Mateja Ninoslav, po smrti ktorého (asi 1250) vláda neprešla na jeho synov, ale istého Prijezdu, chránenca uhorského kráľa Belu IV. (1235 – 1270). Išlo zrejme o prvého známeho predstaviteľa rodu Kotromaničovcov, ktorý v Bosne vládol až do konca jej samostatnosti roku 1463. Prijezdov syn Štefan Kotroman úspešne odolával tlaku Šubičovcov, no po jeho smrti okolo roku 1314 v krajine dočasne moc uchopili miestni oligarchovia. Kotromanova vdova Alžbeta sa spolu so svojim synom a nástupcom Štefanom II. Kotromaničom musela dočasne uchýliť do dubrovníckeho exilu. Napokon sa však Štefan ujal vlády Bosne, ale musel uznať suverenitu mocného chorvátskeho oligarchu Mladena II. Šubiča, ktorý sa po smrti svojho otca Pavla prehlásil za vládcu celej Bosny. Šubičovci podporovali nároky Karola Róberta z Anjou (1301 – 1342) na uhorský trón a uznávali jeho legitimitu, avšak keď sa Mladen neúspešne pokúsil o oklieštenie právomocí dalmátskych miest, časť rodu na čele s jeho bratom Pavlom ho prestala podporovať. Roku 1322 utrpel Mladen rozhodujúcu porážku v bitke pri Bliske pri dnešnom meste Trogir a Karol Róbert ho nechal zbaviť moci a dopraviť do Uhorska. Štefan Kotromanič zostal verný Anjuovcom a podržal si vládu v Bosne. Roku 1325 sa nechal titulovať nielen bosnianskym bánom, ale aj pánom žúp Usory a Solu v severnej Bosne. Oslabenie konkurenčných Šubičovcov následne využil na zvýšenie vplyvu v oblasti západnej Bosny (Donji kraji), pretože miestni veľmoži ho uznali za svojho suveréna.
V polovici 14. storočia vyšla pápežská kúria s opätovnými snahami o rozšírenie katolíckeho vplyvu v Bosne. Na jej území doposiaľ pôsobili dominikáni a od prvej polovice 13. storočia aj františkáni. Pravdepodobne roku 1339 zavítal na dvor Kotromaniča františkán Gerard Odinis z Akvitánie, ktorého misiu sprostredkoval pápež Benedikt XII. (1334 – 1342) a uhorský kráľ Karol Róbert. Bosniansky bán zrejme pri tejto príležitosti konvertoval z ortodoxnej na katolícku vieru a súhlasil so zriadením františkánskeho vikariátu, na čele ktorého stál Mikuláš Peregrin Saxon. Takzvaný Bosniansky vikariát však nepokrýval len územie bánoviny, ale väčšiu časť priestoru juhovýchodnej Európy, kde pôsobili františkáni.
Pozícia tohto rádu zosilnela ešte viac, keď sa novým biskupom Bosny stál práve Peregrin Saxon. Františkáni sa stali vplyvnými mužmi nielen v bánovom okolí, ale aj na dvoroch popredných bosnianskych šľachticov. Svojou nenásilnou misijnou činnosťou a znalosťou tamojších pomerov a jazyka dokázali v priebehu ďalších rokov rozšíriť katolícku vieru medzi širokými vrstvami tamojšieho obyvateľstva. Oporou ich pôsobenia sa stali novozaložené trhové a banícke osady, v ktorých dominovali cudzí a zväčša katolícki prisťahovalci. Po Saxonovej smrti (1354) však úrad bosnianskych biskupov opätovne prešiel na kandidátov v slavónskom meste Djakovo. Tí však boli bosnianskymi biskupmi iba podľa mena, takže Bosna do budúcnosti postrádala silnú katolícku organizáciu s vlastným biskupom.
Vzostup Bosny podobne ako predtým Srbska spôsobilo predovšetkým objavenie nových nálezísk kovov, predovšetkým striebra a olova. Do krajiny začali prichádzať najmä nemeckí kolonisti z Uhorska a s nimi sa začali objavovať prvé obchodné osady – predchodkyne miest. Sám Štefan Kotromanič nechal raziť novú striebornú mincu a do Bosny v čoraz väčšej miere prichádzali cudzí kupci najmä z Dubrovníka. Pre ich potreby sa začali stavať rozsiahle hostince s ubytovňami. Bohatstvo panovníka a šľachty sa odzrkadľovalo v ich nákladných dvoroch a početných hradoch. Najvýznamnejšie z nich predstavovali Bobovac a Kraljeva Sutjeska v centrálnej Bosne, vystavané v tesnej blízkosti, ktoré boli kráľovskými sídlami, podobne ako Visoko ležiace v rovnomennom údolí. Ich súčasťou sa postupne stali aj rozsiahle podhradia s obydliami pre kupcov a remeselníkov.
Roku 1353 sa stal bosnianskym bánom Tvrtko, ktorý bol synovcom Štefana II. Kotromaniča. Väčšina miestnych veľmožov autoritu mladého vládcu neuznala a vo svojich údeloch vládla samostatne. Formálne Bosna aj naďalej v tomto čase podliehala uhorskej korune. Tamojší kráľ Ľudovít I. z Anjou (1342 – 1382) sa ešte pred Kotromanovou smrťou oženil s jeho dcérou Alžbetou, no ako veno požadoval oblasť prímorskej Bosny (Zachlumsko/Hum). Nový bán Tvrtko nemal dostatočnú podporu svojich veľmožov a tak mu napokon nezostalo nič iné ako súhlasiť s podmienkami dohody. Roku 1357 sa odobral do Uhorska a kráľovi osobne zložil vazalskú prísahu. Na oplátku Ľudovít potvrdil Tvrtka opätovne vo funkcii bosnianskeho bána, avšak jeho brata Vuka si ponechal na dvore. Napriek tejto dohode sa Tvrtko čoraz viac dostával do nemilosti uhorského kráľa, ktorý požadoval tvrdší postup proti bosnianskym heretikom a keď neuspel, poslal roku 1363 do Bosny vojsko. Tvrtko tento útok odrazil, no o tri roky neskôr prišiel dočasne o trón, pretože nespokojní veľmoži presadili za nového bána jeho vlastného brata Vuka. Tvrtkovi nezostávalo nič iné než odobrať sa do Budína a pokorne žiadať kráľa Ľudovíta o podporu. Výmenou za obnovenie vazalského sľubu dostal napokon vojsko, s pomocou ktorého si roku 1367 vydobyl banát pre seba. Porazený Vuk sa však s týmto stavom zmieriť a o pomoc prosil aj rímskeho pápeža Urbana V. (1362 – 1370) a ubezpečoval ho o svojej lojalite ku katolíckej viere. Pápež následne bezúspešne v jeho prospech intervenoval u kráľa Ľudovíta, ktorého vyzýval, aby zasiahol proti bosnianskym heretikom a schizmatikom. Kráľ sa však tentoraz odmietol v súrodeneckom spore angažovať, takže Vuk napokon upustil od ďalších aktivít.
Tvrtko si tak upevnil svoju pozíciu v krajine, čo mu umožnilo zasahovať do vleklých sporov znepriatelených oligarchov v Srbsku a Zete, ktoré kulminovali po smrti posledného srbského cára Štefana V. Uroša roku 1371. Bosniansky bán sa snažil obmedziť moc konkurenčného župana Nikolu Altomanoviča a preto uzavrel spojenectvo s kniežaťom Lazarom Hrebeljanovičom, vládcom väčšiny centrálneho Srbska. Altomanovič bol silný súper, ktorý vládol rozsiahlemu územiu od pohoria Rudnik v centrálnom Srbsku až k Jadranu. Roku 1373 však spojenci Altomanoviča definitívne porazili a nechali oslepiť. Jeho doménu si následne rozdelili, pričom Tvrtkovi pripadli oblasti pri Jadranskom mori (Trebinje a Konavle) a časť Rašky vrátane kláštora Mileševo s hrobom najvýznamnejšieho svätca srbskej cirkvi svätého Sávu. Práve tu sa nechal roku 1377 Tvrtko slávnostne korunovať za kraľa Srbska, Bosny, prímorských a západných krajín. Svoje nároky na tento titul zrejme odôvodňoval ziskom časti kmeňových srbských území, ako aj tým, že patril k dynastii Nemanijčovcov (bol pravnukom kráľa Štefana Dragutina). V súvislosti so zvyklosťami tejto dynastie si Tvrtko pridal k svojmu titulu meno Štefan. Po smrti uhorského kráľa Ľudovíta rozšíril svoju moc i na dalmátske mestá Split, Šibenik, Trogir vrátane niekoľkých tamojších ostrovov (Korčula, Brač a Hvar) a roku 1389 poslal silný vojenský oddiel na pomoc svojmu dlhoročného spojencovi Lazarovi, ktorý sa zúčastnil osudovej bitky na Kosovom poli.
Dočasnému vzostupu Bosny nahrávala vtedajšia politická situácia i autorita, ktorou Tvrtko držal na uzde príliš silných veľmožov. Po jeho smrti svoj vplyv v Bosne obnovil uhorský kráľ Žigmund Luxemburský (1387 – 1437). Tvrtko totiž nemal legitimného syna a tak bosnianska šľachta presadila na trón slabého kráľa Štefana Dabišu (1391–1395), ktorý musel Žigmundovi odstúpiť dobyté územia v Chorvátsku a Dalmácii. V okrajových častiach krajiny sa navyše v tomto čase opäť úplne osamostatnili silní oligarchovia. V severozápadnej Bosne to bol Hrvoje Vukčič Hrvatinič, ktorý vládol zo silno opevneného hradu Jajce. V oblasti Zachlumska (Humu) vládli príslušníci rodu Kosača. Roku 1448 sa predstaviteľ tohto rodu Štefan Vukčič prehlásil za hercega (kniežaťa) sv. Sávu, čím zdôraznil svoju nezávislosť od vtedajšieho bosnianskeho kráľa Štefana Tomaša. Uvedený titul sa preniesol na označenie celej oblasti, ktorá dostala názov Hercegovina.
Silné rody podstatne obmedzovali suverenitu panovníka aj v centrálnej Bosne. Do feudálnej anarchie a bojov o moc postupne zasiahli nielen Uhri, ale aj osmanskí Turci, ktorých neoslabila ani porážka pri Ankare roku 1402. Najskôr využívali vo svoj prospech súperenie tamojších oligarchov a roku 1432 po prvýkrát ovládli niekoľko hradov v centrálnej Bosne (medziiným aj Vrhbosnu – neskoršie Sarajevo). Ich tlak sa ešte viac zvýšil po nástupe sultána Mehmeda II. (1444 – 1446, 1451 – 1481).
Roku 1456 zomrel srbský despot Juraj Brankovič, ktorý po sebe nezanechal silného nástupcu. Bosniansky kráľ Štefan Tomaš využil tento stav na dynastické spojenie s Brankovičovcami a pre svojho syna a dediča Štefana Tomaševiča získal okrem iného aj kľúčovú pevnosť Smederevo. O tri roky neskôr sa však Smedereva definitívne zmocnili Turci, čím formálne ukončili existenciu Srbského despotátu a od toho času zamerali svoju pozornosť na Bosnu. Posledný tamojší kráľ Štefan Tomaševič (1461–1463) sa aj preto pokúsil nadviazať užšie spojenectvo s pápežom Piom II. (1458 – 1464). V snahe presvedčiť Rím o svojej lojalite dokonca ako prvý z bosnianskych vládcov začal s otvoreným prenasledovaním prívržencov Bosnianskej cirkvi. Časť z jej predstaviteľov masovo prekrstil na katolícku vieru, zatiaľ čo zvyšok ušiel z kráľovstva a uchýlil sa do Hercegoviny podliehajúcej samostatnému kniežaťu Štefanovi Vukčičovi. Pod vplyvom týchto zvestí poslal pápež Pius II. do Bosny svojho legáta, ktorý roku 1461 korunoval Štefana Tomaševiča oficiálne za kráľa v jeho sídelnom meste Jajce v západnej Bosne. Už o dva roky neskôr však sultán Mehmed II. zorganizoval proti Bosne novú výpravu. Tomaševič sa pred mohutnou osmanskou armádou uchýlil do pevnosti Ključ v západnej Bosne. Turci pevnosť obľahli a kráľ sa napokon vzdal, keď mu bola zaručená možnosť slobodného odchodu. Osmanský veliteľ však sľub nedodržal a predviedol bosnianskeho kráľa sultánovi Mehmedovi, ktorý práve obliehal hlavnú pevnosť krajiny – Jajce. Sultán prinútil kráľa, aby vydal nariadenie o zložení zbraní pre posádky všetkých bosnianskych hradov. Podľa rímskeho pápeža Pia údajne poslúchli uvedený rozkaz velitelia až sedemdesiatich pevností, ktorí sa vzdali v priebehu ôsmych dní. Sám Štefan Tomaševič napokon prišiel o hlavu pred pevnosťou Jajce a spolu s ním aj jeho strýko a poprední bosnianski veľmoži.
Uhorský kráľ Matej Korvín (1458 – 1490) prišiel svojmu spojencovi na pomoc neskoro. Podarilo sa mu však obsadiť dve bánoviny – Srebrnik a Jajce, ktoré zostali súčasťou Uhorska až do prvej polovice 15. storočia. Zvyšok územia získali Turci, ktorí na území Bosny zriadili svoje provincie – sandžaky. Väčšina niekdajšieho kráľovstva spadala pod Bosniansky sandžak. Už okolo roku 1455 Turci položili základy neskoršieho mesta Sarajeva, ktoré sa však rozvinulo až na začiatku 16. storočia. Spolu s Edirne (Adrianopolom) a Solúnom patrilo k trom najdôležitejším mestám osmanského Balkánu, ak pravda nerátame hlavné mesto ríše Istanbul. Nebolo však ani zďaleka jediným, pretože väčšina významných miest Bosny a Hercegoviny ako Tuzla, Mostar či Banja Luka kladie svoje počiatky práve do čias osmanskej éry.