OBSAH: Raška • Srbsko na ceste k monarchii • Cárstvo Štefana Dušana • Rozpad Dušanovho cárstva • Bitka na Kosovom poli • Srbsko po roku 1389 • Sv. Sáva a vytvorenie samostatnej srbskej cirkvi
Pripojením prímorských oblastí k Raške sa pod jej vládou ocitli krajiny ovplyvnené latinským kultúrnym vplyvom a cirkevne napojené na Rím. Táto kultúrna a politická dvojkoľajnosť sprevádzala aj počiatočné formovanie sa Rašky. Samotný Štefan Nemanja bol dvakrát pokrstený – najskôr v Zete podľa latinského obradu a druhý raz v Raške, keď konvertoval na ortodoxnú vieru pod vplyvom stretnutia s byzantským cisárom Manuelom Komnenom. No Nemanja i naďalej toleroval katolíkov v Zete a posielal štedré donácie katolíckym kostolom v Itálii. Štefan Prvovenčaný dokonca dostal korunu od rímskeho pápeža Honoria III. Veľká väčšina srbského štátu bola cirkevne prepojená s Rímom cez barské a dubrovnícke arcibiskupstvo a zdalo sa, že bude len otázkou času, kedy sa Srbsko, podobne ako Chorvátsko, stane súčasťou latinského civilizačného okruhu. Že sa tak nakoniec nestalo, bola zásluha predovšetkým najmladšieho syna Štefana Nemanju – Rastka, ktorý najskôr spravoval zverený údel v Zachlumsku, no neskôr ušiel na Svätú horu Athos a prijal rehoľné meno Sáva.
V Raške síce prevládal východný obrad, ale srbský klérus právne podliehal gréckemu arcibiskupovi so sídlom v Ochride. Po roku 1204 sa navyše Ochrid stal súčasťou byzantského nástupníckeho štátu Epiru. Keďže oba štáty viac menej súperili o vplyv v juhozápadnom Balkáne, odrazil sa tento zápas aj na poli cirkevnom. Sáva preto logicky hľadal protiváhu v konkurenčnom Nikaiskom cisárstve. O to viac, že veľká časť gréckeho obyvateľstva uznávala tamojšieho patriarchu i cisára za ekumenických reprezentantov všetkých ortodoxných veriacich a dedičov byzantskej tradície. Podobnú lojalitu prisľúbil počas svojej návštevy v Nikai roku 1219 aj Sáva, ktorý týmto krokom na výmenu dosiahol oficiálny súhlas s vymanením sa srbskej cirkvi spod vplyvu ochridského arcibiskupstva. Sám sa potom stal prvým srbským arcibiskupom a dosiahol, že jeho nástupcovia už nemuseli prichádzať po vysvätenie do Nikaie, pretože v budúcnosti ich mal voliť domáci cirkevný snem. Po návrate do vlasti začal Sáva s organizáciou srbského arcibiskupstva. Roku 1221 sa uskutočnil cirkevný koncil v kláštore Žiča, ktorý sa stal prvým sídlom srbského arcibiskupa. V krajine sa vytvorilo sedem nových biskupstiev, ktorých centrami boli významné kláštory. Dve biskupstvá sa nachádzali pobrežných oblastiach Zety a Zachlumska, kde však aj napriek týmto zmenám pretrvali cirkevné štruktúry katolíkov, ktoré podliehali arcibiskupstvám v Bare a Dubrovníku. Iná situácia bola v Raške, kde nové srbské arcibiskupstvo narušilo dovtedajšie cirkevné usporiadanie. Krajinu museli opustiť grécki duchovní z troch biskupstiev, ktoré pôvodne podliehali ochridskému arcibiskupstvu. V tom čase stál na jeho čele Demetrios Chomatenos, ktorý proti tomuto kroku ostro protestoval a Sávovo vysvätenie vyhlásil za nekanonické a nelegitímne.
Bez ohľadu na tento odpor sa v Raške definitívne vytvorila autonómna cirkevná organizácia s cirkevnoslovanskou liturgiou a písomníctvom. Svätý Sáva preložil byzantskú cirkevnú príručku Nomokánon, ktorá sa stala vôbec prvým oficiálnym zákonníkom v Srbsku (tzv. Svetosavska krmčija). Nakoniec vykonal púť do sv. Zeme, kde navštívil ortodoxných patriarchov Antiochie, Alexandrie i Jeruzalema. Pobudol istý čas aj na dvore exilového patriarchu v Nikai, odkiaľ odišiel do Bulharska a pomáhal pri rokovaniach o samostatnosti tamojšej cirkvi. Počas tohto pobytu roku 1236 náhle ochorel a zomrel. Jeho telesné ostatky sa do vlasti dostali až o rok neskôr a nakoniec našli svoj odpočinok v kláštore Mileševo v južnom Srbsku, ktorý sa z tohto dôvodu stal významným pútnickým miestom krajiny. Večný pokoj svätca narušili po stáročiach až osmanskí Turci. Stalo sa to roku 1594 na príkaz vezíra Kodžu Sinana pašu, ktorý nariadil ostatky previesť k Belehradu a verejne spáliť ako odvetu za predchádzajúce povstania Srbov proti Turkom.
Koncom 13. a v 14. storočí sa rozvíjala bohatá literárna činnosť a boli postavené viaceré chrámy (Kučevište, Lesnovo, Péč, Studenica) i kláštory (Matejič) v tzv. vardarsko-byzantskom štýle. Po roku 1371 sa severne od rieky Morava uplatnil nový typ sakrálnych stavieb známy ako tzv. moravská škola (Ravanica, Veluče). Kláštory boli často opevnené (Resava).