OBSAH: Dejiny • Cirkevné a kultúrne pomery
Hornaté a riedko osídlené územie dnešnej Bosny a Hercegoviny. z cirkevného hľadiska formálne podliehalo katolíckemu arcibiskupstvu v Dubrovníku, avšak v krajine neexistovali pevné organizačné štruktúry duchovenstva, ktoré bolo domáceho pôvodu a praktikovalo slovanskú liturgiu. Od pontifikátu Innocenta III. (1198 – 1216) sa Rím aj preto usiloval o dôslednejšie šírenie katolíckej viery v Bosne, neraz aj za aktívneho vojenského prispenia Uhorska. Roku 1199 najstarší syn rašského župana Štefana Nemanju Vukan, ktorý vtedy vládol v pobrežnej Zete, oznamoval pápežovi Innocentovi III., že bosenský bán Kulin prijal akýchsi heretikov z Dalmácie a nechal sa ovplyvniť ich zhubným učením spolu so svojou sestrou a manželkou. Od tohto momentu pápeži obviňovali tamojších bánov z podpory heretikov a opakovane ich vyzývali, aby učinili nápravu, avšak spočiatku bez väčšieho úspechu. Niekedy v druhej polovici 13. storočia sa v Bosne konštituovala takzvaná Bosnianska cirkev (crkva Bosanska), o ktorej povahe sa vedú aj v súčasnosti diskusie. Zo zachovaných správ vyplýva, že išlo o svojrázne spoločenstvo mníchov so svojou vnútornou organizáciou a prísnymi morálnymi pravidlami. Svoje kláštory (hiže) mali predovšetkým v centre Bosnianskeho banátu (neskôr kráľovstva). Na čele cirkvi stál djed, zatiaľ čo v ďalšom poradí sa uvádzajú gost, starac a strojnik. Najväčší vplyv dosiahla táto inštitúcia na začiatku 15. storočia na dvore niektorých bosnianskych kráľov, ale najmä v diplomatických službách popredných bosnianskych veľmožov. Podľa časti odborníkov išlo zoskupenie heretikov, ktorí vyznávali kresťanský dualizmus a svojou povahou sa radili k obdobným hnutiam v Európe zastúpeným bogomilmi, katarmi, či albigencami. Spoločným základom učenia všetkých týchto skupín bolo presvedčenie o večnom protiklade medzi duchovným a hmotným svetom, ktorý považovali za výtvor diabla. Podľa iných historikov však treba rozlišovať medzi takýmito skupinami, ktoré nesporne v Bosne pôsobili a už zmienenou Bosnianskou cirkvou. Túto inštitúciu totiž považujú len za akési svojrázne spoločenstvo mníchov (resp. pseudomníchov), ktoré sa síce vymykalo organizačným štruktúram katolíckej a pravoslávnej cirkvi, no v zásade z vieroučného hľadiska nebolo heretickým. Predovšetkým v súčasnej bosnianskej historiografii sa dlhodobo zdôrazňuje špecifikum domácej cirkvi. Až do františkánskej misie predstavovala jedinú cirkevnú inštitúciu v krajine Bosnianska cirkev.
Predstavitelia významných bosnianskych šľachtických rodov buď zahynuli v priebehu 15. storočia v dôsledku neustálych zápasov o moc, alebo konvertovali na islam, avšak nie z náboženských, ale čisto politických dôvodov. Z osmanských súpisov vojenských lén v Bosne vyplýva, že ich držitelia boli síce Slovania, no títo v drvivej väčšine pochádzali z iných oblastí Balkánu – predovšetkým z dnešného Macedónska, Čiernej hory a Albánska.
Bosnianski Moslimovia tvoria v súčasnosti popri Chorvátoch a Srboch jeden z troch konštitutívnych národov dnešnej federácie Bosny a Hercegoviny. Ide o národ, ktorého identita sa formovala v zložitých podmienkach osmanskej nadvlády, kedy veľká časť obyvateľstva krajiny konvertovala na islam. Nešlo pritom o ojedinelý jav, nakoľko k takýmto prestupom dochádzalo – niekedy i v masovejšom merítku – aj v iných častiach juhovýchodnej Európy.