OBSAH: Škandinávia v ranom stredoveku (5. – 10. stor.) • Vrcholný stredovek (11. – 14. stor.) • Politický vývoj škandinávskych kráľovstiev • Dánsko • Nórsko • Švédsko • Neskorý stredovek (14. – 15. storočie) • Odporúčaná literatúra
Proces budovania stabilnej monarchie bol vo Švédsku v porovnaní s Dánskom a Nórskom pomalší a trval podstatne dlhšie. Zjednodušene povedané, zatiaľ čo Nórsko a Dánsko sa stali centralizovanými monarchiami už v 11. a 12. storočí, definitívne zjednotenie Švédska, a teda doba skutočne stabilnej monarchie, sa začína až po roku 1250. Za zakladateľa ranej švédskej monarchie, ktorému sa podarilo zjednotiť obidve hlavné časti krajiny Svealand (obývaný Svearmi, či Svevmi) a Götaland (obývaný Götmi) sa považuje Olaf Zo zámku (Skötkunungr, cca 980 – 1022). Ten presadzoval kristianizáciu Švédov, budovanie obchodnej a administratívnej siete a v zahraničnej politike balansoval medzi Dánskom a Nórskom podľa vlastných potrieb. Počas celého 11. a 12. storočia vládli zvlášť panovníci Svearov a zvlášť Götov, ktorých ustanovovali miestne snemy. Ich územia oddeľoval hustý pás lesov.
Počas stredoveku bojovali o moc vo Švédsku dve hlavné panovnícke dynastie. Erikova dynastia pochádzala z regiónu Västergӧtland a Sverkerova z Östergötlandu. Sverker I. (1130 – 1156) sa dostal na trón po období vnútorných nepokojov. Počas svojej vlády sa snažil o aktívnu dynastickú politiku. Horlivo podporoval zakladanie kláštorov nového rádu cistercitov (prvý kláštor vznikol v Alvastre roku 1143) a rokoval aj o zriadení samostatnej cirkevnej provincie, k čomu však za jeho života nedošlo. Na vhodnom kandidátovi sa nedokázali zhodnúť zástupcovia Svealandu a Götalandu. Po Sverkerovej smrti sa na trón dostal jeho najväčší rival Erik IX. (Svätý; 1156 – 1160), ktorý založil dynastiu Erikovcov. Napriek tomu, že o jeho živote nemáme takmer žiadne informácie okrem toho, že mal dať spísať viaceré právne predpisy a neúspešne presadzoval cirkevný desiatok. Sám viedol krížovú výpravu na obrátenie pohanských Fínov, kde bol zavraždený misijný biskup Henrich. V roku 1160 bol zavraždený aj sám Erik, keď ho po slávení omše v kostole v Uppsale najprv mučili a následne mu odsekli hlavu. Postupne sa Erik stal celonárodným patrónom a dynastickým svätcom (kanonizovaný bol už v roku 1170).
Nasledujúce desaťročia vyplnili vzájomné boje medzi Sverkerovcami, ktorí vymreli v roku 1222 a Erikovcami, vládnucimi do roku 1250. Vtedy nastúpila na trón nová dynastia Folkungovcov, ktorú oficiálne predstavoval kráľ Valdemar Birgersson (1250 – 1278), no skutočným vládcom bol jeho otec jarl Birger Magnusson. Birger tiež reguloval daňový systém a vojenské povinnosti aristokracie. Postupom času sa menili aj nástupnícke pravidlá, ktoré definitívne uzákonil Zákonník kráľovstva z roku 1350. Podľa neho Švédsko riadil volebný princíp kráľovskej moci, ktorý bol nadriadený dynastickej dedičnosti. Valdemara v roku 1275 zvrhol brat Magnus III. (1275 – 1290), ktorý po sebe zanechal výraznú stopu, podporoval obchod a švédske mestá, za jeho vlády však narástla moc aristokracie a cirkvi. Jeho syn Birger Magnusson (1290 – 1319) musel o moc bojovať s bratom Erikom, ktorý si vzal za manželku nórsku princeznú Ingeborg. Ich syn Magnus sa v roku 1319 stal zároveň švédskym aj nórskym panovníkom.
Švédski králi napriek pomalému procesu zjednocovania krajiny boli rovnako aktívni v expanzívnej politike, tak ako ich nórski a dánski susedia. Už okolo roku 800 je doložená ich prítomnosť v južnom Fínsku. Švédski Vikingovia zohrali nezanedbateľnú úlohu pri procese formovania prvých štátnych útvarov na Rusi, ako aj v diaľkovom obchode na takzvanej varjažskej ceste zo Škandinávie do Byzancie. V 12. storočí už Švédi podnikali krížové výpravy proti pohanským Fínom. Na jednej z nich zahynul aj neskorší svätý patrón Švédska – kráľ Erik IX. Svätý. Od roku 1220 existovalo vo Fínsku misijné biskupstvo, ktoré od roku 1290 sídlilo v meste Åbo (Turku). To slúžilo ako základňa pre expedície do Karélie. Táto východná expanzia časom nevyhnutne musela naraziť na odpor Novgorodu. Konflikt Rusov so Švédmi ukončila až mierová dohoda s Novgorodom uzavretá v roku 1323. Švédsko sa tiež úspešne etablovalo v medzinárodnom diaľkovom obchode. Obchodnícke strediská ako Visby, Štokholm a Kalmar boli naplno zapojené do čulého obchodného života v Baltskom mori, pričom hlavným exportným artiklom Švédska bola železná ruda.