OBSAH: Škandinávia v ranom stredoveku (5. – 10. stor.) • Vrcholný stredovek (11. – 14. stor.) • Politický vývoj škandinávskych kráľovstiev • Dánsko • Nórsko • Švédsko • Neskorý stredovek (14. – 15. storočie) • Odporúčaná literatúra
Dánsky kráľ Knut I. Veľký (1014 – 1035) vybudoval na začiatku 11. storočia veľkú severskú ríšu zahŕňajúcu Dánsko, Anglicko a Nórsko. V Anglicku zasadol na trón po smrti svojho otca a víťaza spomínanej bitky pri Svolderi Svena Rozčesnutej brady, ktorý skonal len pár týždňov po svojej korunovácii za kráľa Anglicka (1014). Po porážke svojho protivníka Edmunda a definitívnom dobytí Anglicka na jeseň roku 1016, prijal Knut krst a následne kráľovskú korunu v Londýne (1017). Potom sa mohol obrátiť na prevzatie moci v Dánsku, kde do roku 1019 vládol jeho brat Harald, s ktorým sa odmietal deliť o moc. Knutovi sa podarilo vybudovať mocú ríšu ovládajúcu väčšinu severnej Európy, aktívne podporoval postupujúcu kristianizáciu Dánska a budovanie cirkevných štuktúr v Anglicku. Počas pobytu v Anglicku zveril vládu v Dánsku svojmu švagrovi Ulfovi, ktorý sa však roku 1026 spojil s Nórskym kráľom Olavom II. Haraldssonom a švédskym panovníkom Anundom Jakobom. V námornej bitke Knut obidvoch protivníkov porazil. Nadviazal aj dobré vzťahy s dvoma najvyššími predstaviteľmi kresťanského sveta – s pápežom a cisárom. V roku 1027 sa Knut zúčastnil na cisárskej korunovácii nemeckého kráľa Konráda II., ktorého syn a nástupca Henrich III. si vzal Knutovu dcéru Gunhildu za manželku. Knut, ktorého matka bola sestrou poľského kráľa Boleslava Chrabrého, tak nadviazal spojenectvá aj so susedmi zo strednej a východnej Európy. Dánsky kráľ zároveň upevnil dobré vzťahy s rímskym biskupom, ktoré mali zabezpečiť nezávislosť dánskej cirkvi od supremačných nárokov hambursko-brémskej arcidiecézy. Po návrate z Ríma Knut najprv prijal holdy troch škótskych kráľov, čim si poistil pokoj v Severnom mori, potom sa obrátil do Nórska, kde v roku 1030 zomrel kráľ Olaf II. Haraldsson. Krajinu najprv spravoval v Knutovom mene miestny jarl Haakon z Lade a po jeho smrti ho nahradil svojím synom Svenom Knutssonom. Ten však spoločne s matkou Aelfgifu vládol tvrdo a nepopulárne, čo vyvolalo reakciu Nórov. Severská ríša najmocnejšieho škandinávskeho panovníka raného stredoveku sa rozpadla okamžite po smrti Knuta Veľkého v roku 1035.
Kráľ Knut IV. Svätý (1080 – 1086) má v dánskych dejinách výnimočné postavenie aj keď nikdy nedosiahol porovnateľné úspechy ako jeho slávny predchodca a menovec. Svojej sláve vďačí za skutočnosť, že bol v roku 1086 zavraždený svojimi vlastnými vojakmi, ktorí odmietali novú výpravu do Anglicka. Knut sa rýchlo stal mužom svätej povesti a jeho nasledovníci sa všemožne snažili o šírenie tejto reputácie. Dánska vládnuca dynastia a cirkev spolupracovali jednotne na kanonizácii kráľa Knuta, čím chceli podporiť auru kráľovskej hodnosti a odsúdiť zločin kráľovraždy, tak často ničiaci pokojný vývoj dánskej monarchie. Knut sa postupne stal večným patrónom Dánska.
Úspešný proces kristianizácie Dánska a jeho plné začlenenie do sveta kresťanskej Európy symbolizovali dve dôležité udalosti úzko spojené s vládou kráľa Erika I. Dobrý (1095 – 1103/1104). V roku 1103 sa kráľ zúčastnil ako prvý škandinávsky panovník na križiackej výprave do Svätej Zeme. Napriek tomu, že dorazil len na Cyprus, kde nakoniec aj zomrel, jeho úsilie nevyšlo nazmar. Vďaka Erikovej kresťanskej horlivosti, ale predovšetkým vďaka podpore reformného pápežstva v boji o investitúru, bolo Dánsko odmenené zriadením vlastnej cirkevnej provincie. Sídlom arcibiskupstva sa stal Lund, pod ktorý spadala celá Škandinávia. K ďalšej dynastickej kanonizácii došlo v prípade Erikovho syna, vojvodu Knuta Lavarda († 1131), otca kráľa Valdemara I. Veľkého. V tomto prípade išlo pravdepodobne o snahu podporiť legitimitu novej dynastie Valdemarovcov v boji so súperiacimi vplyvnými rodinami.
Obdobie vlády kráľa Valdemara I. Veľkého (1157 – 1182) predstavovalo jedno z vrcholov dánskej moci a expanzie. Valdemar v roku 1157 ukončil dlhšie obdobie vnútroštátnych bojov o moc a skonsolidoval krajinu. Bol aj tvorcom nezávislej hegemoniálnej politiky v rámci Škandinávie. Najväčšou hrozbou pre dánsky štát bol jeho južný sused – Rímsko-nemecká ríša.. V roku 1158 musel Valdemar I. zložiť vazalský hold cisárovi Fridrichovi I. Barbarossovi a až do pádu saského vojvodu Henricha Leva musel čeliť ambíciám tohto cieľavedomého veľmoža. Po roku 1180 sa však Dánsko stalo neodškriepiteľným vládcom severonemeckých oblastí.
Valdemar úzko spolupracoval s reformnými arcibiskupmi dánskej cirkevnej provincie. Prvý z nich bol arcibiskup Eskil, s ktorým mal kráľ komplikovaný vzťah, kvôli jeho reformným požiadavkám. Druhým bol Eskilov nástupca Absalon, ktorý razil nekompromisnú kristianizačnú politiku voči pohanským susedom. Severné pobrežie dnešného východného Nemecka a Poľska obývali totiž slovanské kmene pretrvávajúce väčšinou v pohanstve. Dánsky kráľ Valdemar v spolupráci s arcibiskupom Absalonom od roku 1164 podnikal opakované križiacke výpravy proti nim, z ktorých najznámejšia sa uskutočnila v roku 1168. Ťaženie bolo namierené proti mocnému kmeňu Ránov, obývajúcich ostrov Rujana. Po dlhom obliehaní sa im podarilo dobyť hlavné stredisko Arkonu, kde sa nachádzala svätyňa slovanského pohanského boha Svantovíta. V spektakulárnom rituáli bola Svantovítova socha vyvlečená von zo svätyne, rozsekaná a hodená do plameňov. Tým sa začala vrcholná fáza dánskej teritoriálnej expanzie do Pobaltia. Valdemar I. skonsolidoval dánsku monarchiu a zanechal ju v dobrom stave, tak, aby po ňom mohli nespochybniteľne vládnuť jeho legitímni synovia Knut VI. a Valdemar II. Víťaz. Významné postavenie dánskeho kráľovstva na medzinárodnom poli potvrdila aj svadba Valdemarovej dcéry Ingeborg v roku 1193 s francúzskym kráľom Filipom II. Augustom.
Vládu Valdemarovho nástupcu Knuta VI. (1182 – 1202) charakterizoval boj s nespokojnými obyvateľmi provincie Skåne, ktorí protestovali proti príliš horlivým reformám arcibiskupa Absolona, ako aj proti zavedeniu desiatku. Ešte väčšou hrozbou však bol cisár Fridrich I. Brabarossa, ktorému Knut odmietol zložiť vazalský sľub. Dáni sa nielenže ubránili vojenským útokom južného suseda (cisára zastupoval pomoranský vojvoda Bohuslav /Bogislav/), ba prenikli do nových území v Pomoransku. Roku 1197 sa Knut podujal na križiacku výpravu proti Estónsku. Na prelome 12. a 13. storočia tak Dánsko dosiahlo svoj najväčší teritoriálny rozsah.
Vládu Knutovho brata Valdemara II. Víťaza (1202 – 1241) charakterizovala ešte vačšia expanzia, najmä do nemeckých krajín. Výmenou za podporu voľby Fridricha II. za rímskeho cisára roku 1220 bol Valdemar II. odmenený právom na Pomoransko, Holštajnsko a Šlezvicko. V roku 1223 však schwerinský gróf Henrich zajal dánskeho kráľa i jeho syna a následníka. Za ich prepustenie museli Dáni zaplatiť výkupné, ktoré predstavovalo obrovskú záťaž pre kráľovské financie a zastavilo expanzívnu politiku Valdemarovskej dynastie. Definitívnou porážkou bola v tomto ohľade bitka so severonemeckou koalíciou pri Bornhøvede v Holštejnsku v roku 1227. Dáni sa museli zriecť všetkých nárokov na nemecké územia s výnimkou Rujany, dobytej ešte za čias kráľa Valdemara I. a časti území dnešného Estónska a Lotyšska (historické Livonsko) podmaneného roku 1219.
Smrťou Valdemara II. v roku 1242 začína storočie úpadku dánskeho kráľovstva. Zvyšok 13. a prvá polovica 14. storočia boli charakterizované neustálymi vnútrodynastickými bojmi, opakovanými kráľovraždami, obmedzovaním kráľovskej moci a navyše, v časoch pontifikátu arcibiskupa Jakoba Erlandsena (1254 – 1274) aj urputným bojom medzi monarchiou a cirkvou. Dánsko sa ocitlo v dobe politickej a spoločenskej nestability, ktorú symbolizovali násilné úmrtia všetkých nasledujúcich kráľov po Valdemarovi II.Jeho syna Erika IV. zabili únoscovia, ktorí mu odsekli hlavu a hodili ho do mora (1250), druhého syna Ábela zabili na výprave proti vzbúreným sedliakom (1252), štvrtý syn Krištof I. zomrel po vypití otráveného omšového vína (1259). Vrcholom úpadku dánskej monarchie bolo brutálny koniec kráľa Erika V. Klippinga, ktorého v roku 1286 zavraždili neznámi vrahovia v spánku 56 bodnými ranami. Nový kráľ Erik VI. Menved (1286 – 1319) sa síce pokúsil o opätovné povznesenie kráľovstva a načas ovládol niektoré hanzovné mestá, vrátane Rostocku, no kvôli domácej i zahraničnej opozícií, finančnej kríze a opakovaným neúrodám sa krajina opäť ponorila do politickej nestability a chaosu. Jeho nástupca Krištof II. (1319 – 1332) musel v roku 1320 po svojom nástupe na trón podpísať korunovačnú prísahu (håndfæstning), v ktorej sľuboval vládnuť s ohľadom a v prospech dánskej aristokracie. Tým sa začala nová fáza dánskej histórie.