OBSAH: Škandinávia v ranom stredoveku (5. – 10. stor.) • Vrcholný stredovek (11. – 14. stor.) • Politický vývoj škandinávskych kráľovstiev • Dánsko • Nórsko • Švédsko • Neskorý stredovek (14. – 15. storočie) • Odporúčaná literatúra
Vrcholný stredovek v Škandinávii tradične vymedzujú dve zásadné udalosti. Za jeho začiatok je považovaná bitka pri ostrove Svolder, ktorá sa odohrala okolo roku 1000. V ozbrojenom konflikte sa tu stretli nórsky kráľ Olav Tryggvasson (994/995 – 1000) s dánskym kráľom Svenom Rozčesnutou bradou (cca 986 – 1014), ktorého podporoval švédsky kráľ Olaf Zo Zámku (Skötkunungr, cca 980 – 1021/1022). V tomto období teda už boji jasne definované tri škandinávske monarchie s vymedzenými hranicami tak, ako pretrvajú s väčšími či menšími zmenami, až do modernej doby. Hornou hranicou je rok 1319, keď po dlhom období konfliktov a dynastických sporov dochádza k spojeniu Nórska a Švédska pod vládou jedného panovníka, a teda k vytvoreniu personálnej únie. Počas celého vrcholnostredovekého obdobia bolo najsilnejšou, najrozvinutejšou a najľudnatejšou krajinou Dánsko, ktoré pôsobilo ako škandinávsky hegemón. Už od polovice 12. storočia, teda v čase, keď Nórsko a Švédsko ešte len budovali stabilnú monarchiu, dánski králi podnikali expanzívnu politiku v Pobaltí a smerom k severným Slovanom. Naopak, od polovice 13. storočia sa dánsky štát ocitol v takmer sto rokov trvajúcom období rozdrobenosti a vnútorných bojov, čo zase korešponduje s obdobím definitívneho zjednotenia švédskeho kráľovstva a s atlantickou expanziou nórskych kráľov.
Podobne ako v prípade krajín stredovýchodnej Európy (Poľsko, Čechy a Morava, Uhorsko) aj škandinávske kráľovstvá sa v tomto období stávajú súčasťou sveta kresťanskej Európy, pričom si však zachovali svojbytnosť a špecifický severský charakter. V prvej fáze (približne medzi rokmi 950 – 1050) dochádzalo ku konverzii škandinávskych panovníkov na kresťanstvo a k postupnému vytlačeniu pohanstva novým náboženstvom. V druhej fáze (1050 – 1200) pokračuje budovanie kresťanskej monarchie spojené s vytváraním cirkevnej organizácie a prvých biskupstiev. V 13. storočí v Dánsku, Nórsku a Švédsku už existovali stabilné kresťanské monarchie, s vybudovanou farskou sieťou, rozšíreným daňovým a administratívnym aparátom a vymedzenou vojenskou aristokraciou. Podobne, ako to bolo aj v ostatných častiach Európy, aj Škandinávia sa zoznamuje s dvorskou kultúrou, latinskou vzdelanosťou, rímskym a kanonickým právom, výhodami urbanizácie a diaľkového obchodu. Vrcholný stredovek bol obdobím vojenskej a obchodnej expanzie škandinávskych monarchií, zlatým časom vzniku a rozšírenia hrdinských severských ság a skaldskej poézie, ako aj dobou formovania základov národného povedomia a hrdosti dánskeho, nórskeho a švédskeho národa. Z obávaných vikinských nájazdníkov sa v priebehu tristo rokov stali uznávaní králi kresťanského sveta, ktorí sa aktívne zapájali do všetkých hlavných historických udalostí od boja o investitúru po križiacke výpravy.