OBSAH: Škandinávia v ranom stredoveku (5. – 10. stor.) • Vrcholný stredovek (11. – 14. stor.) • Politický vývoj škandinávskych kráľovstiev • Dánsko • Nórsko • Švédsko • Neskorý stredovek (14. – 15. storočie) • Odporúčaná literatúra
Aj keď severské ságy vytvárali rodokmeň nórskych kráľov siahajúci až k Haraldovi Krásnovlasému (†930) či Haakonovi Dobrému (930 – 960), skutočným zakladateľom nórskej kráľovskej dynastie, od ktorého pochádzali všetci neskorší stredovekí panovníci bol Harald Hardradi (Tvrdý, 1046 – 1066). Ten pokračoval v budovaní zjednotenej nórskej monarchie podľa vzoru svojich predchodcov Olafa Tryggvasona (994/995 – 1000) a svojho nevlastného brata Olafa II. Haraldssona (1015/1016 – 1028/1030). Išlo zároveň o posledného nórskeho kráľa starého vikinského razenia, ktorý však nenaplnil svoje ambície ani v Dánsku, ani v Anglicku. Harald prišiel o život pri neúspešnom pokuse o inváziu do Anglicka v bitke pri Stamford Bridge v roku 1066. Len niekoľko týždňov neskôr bol jeho premožiteľ, anglický kráľ Harald II. Godwinson sám porazený a zabitý v slávnej bitke pri Hastingse, kde sa rozhodlo, že Britské ostrovy ostanú v najbližších storočiach v rukách Normanov, resp. potomkov normanského vojvodu Viliama Dobyvateľa
Vikinské obdobie malo zásadný vplyv na budovanie stredovekých škandinávskych monarchií, no Nielen preto, že boli zdrojom bohatstva a zvýšenia autority a moci jednotlivých náčelníkov. Nórski, dánski a švédski panovníci sa počas nájazdov do značne rozvinutejších častí Európy zoznamovali s novými a efektívnejšími formami spravovania krajiny, osvojili si nové techniky vládnutia a predovšetkým napojili svoje krajiny na diaľkový obchod. Zároveň spoznali výhody prevládajúceho európskeho náboženstva – kresťanstva. Viacerí nórski králi konvertovali počas svojich výprav do cudziny, a po návrate domov presadzovali novú vieru aj medzi domácim obyvateľstvo. Aj v tomto ohľade Harald Hardradi pokračoval v diele svojich predchodcov Olafa I. Tryggvasona a Olafa II. Haraldssona (sv. Olafa). Veľmi rýchlo totiž pochopili, že zavedenie monoteistického náboženstva prospieva procesu unifikácie jednotlivých kráľovstiev. Tak ako je jeden Boh v nebi, aj na zemi mal vládnuť každej krajine len jeden kráľ.
Po Haraldovi panovali v neprerušenej postupnosti tri generácie jeho priamych potomkov (Olaf, Magnus, Sigurd). Od polovice 11. do polovice 12. storočia Nórsko prežívalo obdobie vnútornej stability a relatívneho pokoja. Najmä vláda Olafa III. Kyrreho (1066 – 1093) sa vyznačovala zakladaním miest (Bergen) a prvých diecéz (Nidaros, Bergen, možno aj Oslo), ako aj zavedením právnych predpisov. Krajine sa podarilo definitívne oddeliť sa od Dánska, k čomu slúžil aj široko rozšírený kult patróna Nórska sv. Olafa. Jeho hrob v katedrále v Nidarose (Trondheime) sa stal duchovným a politickým centrom celej krajiny. Na tróne sa striedali členovia vládnucej dynastie, aj keď k jasným nástupníckym pravidlám sa krajina prepracovala až v druhej polovici 12. storočia. Nástupnícke právo bolo formálne prijaté v roku 1163/1164 a stanovilo primogenitúrnu sukcesiu, teda preferovanie najstaršieho syna predošlého kráľa. Na legálnosť procesu dohliadal zbor voliteľov na čele s biskupmi. V roku 1152 dosiahlo Nórsko ďalšiu dôležitú métu pri budovaní nezávislej monarchie – zriadenie vlastnej cirkevnej provincie na čele s arcibiskupom z Nidarosu (Trondheimu), čím sa ešte viac vzdialilo dánskemu hegemoniálnemu vplyvu vykonávanému prostredníctvom arcibiskupstva v Lunde.
Vyše sto rokov trvajúcu vnútornú stabilitu nórskej monarchie narušil spor medzi (nevlastným) synom kráľa Sigurda I. Jórsalafariho (Jeruzalemského, 1103 – 1130) Magnusom a jeho (údajným) strýkom Haraldom Gillem (nevlastný brat Sigurda, ktorý svoj pôvod dokázal úspešným podstúpením ordálu). Obaja boli prehlásení za nórskych kráľov a spočiatku sa snažili vládnuť spoločne. Postupne sa však medzi kráľmi rozhorel otvorený konflikt, keď najprv Mangus vyhnal Haralda z Nórska, na čo ten odpovedal inváziou podporovanou dánskymi silami. Magnus bol obkľúčený v Bergene, kde ho Harald po dobytí nechal mučiť, vykastrovať a oslepiť. Na základe tohto sporu sa neskôr rozdelila celá krajina. Prelom nastal v roku 1161, kedy mocný jarl Erling Skakke navrhol posadiť na trón svojho 5-ročného syna Magnusa Erlingssona. Na účely legitimizovania kráľa bez dynastického pôvodu tak poslúžil nový politický rituál – kráľovská korunovácia. Magnus V. Erlingsson (1163 – 1184) bol v roku 1164 v bergenskej katedrále korunovaný za nórskeho kráľa arcibiskupom Eysteinom, vôbec ako prvý panovník v Škandinávii. Magnus Nórsko zasľúbil svätému patrónovi Olafovi a svoju korunu položil na oltár katedrály v Trondheime. Nepokoje však pokračovali aj naďalej, keď jedna časť krajiny, tzv. brezonohí (Birkebeinar; podľa ich obuvi z brezovej kôry) bojovali proti tvrdej vláde Magnusa. Svojho vodcu našli v osobe Sverreho Sigurdssona, ktorému matka v roku 1175 oznámila, že jeho skutočným otcom je bývalý kráľ Sigurd II. (1136 – 1155). Podporovaný švédskou vojenskou silou a pápežovým požehnaním sa Sverre vylodil v Trondheime, kde ho miestny snem vyhlásil za právoplatného kráľa Nórska. Niekoľko nerozhodných stretov nakoniec rozhodla námorná bitka v Sognefjorde, kde 15. júna 1184 Sverre definitívne porazil kráľa Magnusa, ktorý v boji sám zahynul.
Kráľ Sverre I. Sigurdsson (1184 – 1202) bol predstaviteľom brezonohých, teda nižších slobodných vrstiev spoločnosti a nekompromisne bojoval proti svetskej a duchovnej aristokracii. Neochota nidaroského arcibiskupa korunovať ho za kráľa viedla k otvorenému konfliktu s cirkvou. Interdikt nad Nórskom vyhlásil nový pápež Inocent III. (1198 – 1216). v roku 1198 a navyše vyzval dánskeho a švédskeho panovníka na zosadenie Sverreho z trónu. Nórsky kráľ, ktorý z krajiny vyhnal všetkých biskupov, odpovedal nábožensko-politickým pamfletom Reč proti biskupom. Toto unikátne dielo napísané v hovorovej starej nórčine bolo dielom klerikov z kráľovho okolia dokonale oboznámených s Gratiánovým dekrétom. Upokojenie situácie prišlo až počas krátkej vlády Sverreho syna Håkona III. (1202 – 1204), ktorý dosiahol zrušenie interdiktu, návrat nórskych prelátov do krajiny a obnovenie kontaktov s pápežstvom. Definitívne sa Nórsko vymanilo z politickej a spoločenskej krízy až za dlhej vlády Sverreho vnuka Haakona IV. Starého (1217 – 1263). Počas jeho vlády definitívne zjednotené Nórsko prežilo dobu zásadných vnútorných reforiem, ako aj zahraničnej expanzie v Atlantickom oceáne, kde sa zameral na ovládnutie Hebríd a ostrovov Man, Island a Grónsko. Doma Haakon presadil nový nástupnícky poriadok nórskych kráľov. Najdôležitejšou udalosťou vlády jeho nástupcu Magnusa VI. Haakonssona (1263 – 1280) bolo rozdelenie aristokracie na vyššie postavených barónov a nižšie stojacích rytierov a vydanie prvého všeobecného krajinského zákonníka (Landslög). Ním naštartované procesy sociálnej transformácie boli zavŕšené počas vlády Håkona V. Magnussona (1299 – 1319), čím sa nórska spoločenská štruktúra ešte viac priblížila európskym trendom.
Nórsko od polovice 13. storočia viedlo aj aktívnu zahraničnú politiku zameranú na expanziu smerom do východného Atlantiku. Nórsku nadvládu postupne uznali Grónsko (1261) aj Island (1262 – 1264). Veľká výprava Haakona IV. k pobrežiu Škótska skončila nerozhodne, keďže počas obliehania v roku 1263 zomrel. Jeho nástupca Magnus VI. v roku 1266 dosiahol uzavretie dohody z Perthu, podľa ktorej si Nóri ponechali zvrchovanosť nad Shetlandami a Orknejami, zatiaľ čo vládu nad Hebridmi a ostrovom Man prenechali Škótom výmenou za ročný tribút. Posilnenie medzinárodného postavenia Nórsko demonštrovalo aj v roku 1286, keď poskytlo azyl niekoľkým dánskym veľmožom obvineným z vraždy kráľa Erika V., čo viedlo k otvorenému konfliktu medzi oboma krajinami ukončenému až v roku 1295. V tejto politike pokračoval aj Haakon V. (1299 – 1319). Okrem toho, že bol prvým nórskym kráľom, ktorý bol korunovaný v neskoršom hlavnom meste Osle, bol aj jedným z mála, ktorý po sebe nezanechal syna. Jeho jediná dcéra Ingeborg sa v roku 1302 vydala za Erika Magnussona, mladšieho brata švédskeho kráľa Birgera. Trojročný syn Ingeborg a Erika nazvaný Magnus bol v lete roku 1319 zvolený za švédskeho kráľa ako Magnus IV. (1319-1364) a o mesiac neskôr sa stal aj nórskym kráľom ako Magnus VI. (1319-1343). Nórsko a Švédsko sa tak prvý raz v dejinách spojili v personálnej únii pod vládou spoločného kráľa.