OBSAH: Škandinávia v ranom stredoveku (5. – 10. stor.) • Vrcholný stredovek (11. – 14. stor.) • Politický vývoj škandinávskych kráľovstiev • Dánsko • Nórsko • Švédsko • Neskorý stredovek (14. – 15. storočie) • Odporúčaná literatúra
Aj v neskorom stredoveku si držalo postavenie najrozvinutejšej škandinávske krajiny Dánsko. Vplýval na to predovšetkým jeho mocný sused – Nemecká ríša. Práve odtiaľto sa do Dánska šírili myšlienky a princípy feudalizmu., ktoré dánska spoločnosť postupne preberala. Kráľovská moc v 14. a 15. storočí slabla pod náporom nárastu postavenia šľachty. Rovnako však aj dánske mestá a obchod nedokázali konkurovať vzrastajúcej moci nemeckých hanzových centier. Počas celého obdobia vrcholného a neskorého stredoveku bolo Švédsko voči Dánsku a Nórsku v závese. Proces zjednocovania švédskej monarchie a implementácie kresťanského náboženstva a cirkevnej správy začal oveľa neskôr a trval v podstate až do raného novoveku. Dôvodom bola aj veľmi silná pozícia aristokracie a lokálnych magnátov, ktorí len postupne prijímali existenciu centralizovanej monarchie, ako aj veľký počet slobodných držiteľov pôdy. Napriek tomu stredovek položil základy švédskej štátnosti a poskytol živnú pôdu na vybudovanie jednej z najmocnejších politických síl Európy 17. storočia.
Vo všetkých troch škandinávskych monarchiách sa v 14. a 15. storočí menilo aj postavenie roľníkov, ktorí stále viac strácali svoj status slobodných držiteľov pôdy. Aj pod vplyvom zhoršenej sociálnej situácie či ako reakcia na pohromy spojené s Čiernou smrťou (1346 – 1349) sa začali prejavovať prípady roľníckej nespokojnosti. V roku 1434 sa vzbúrili baníci vo Švédsku, sedliaci zase revoltovali v roku 1436 v Nórsku, 1438 vo Fínsku a v roku 1441 v Dánsku. V mestskom prostredí bola stále prítomné súperenie škandinávskych kupcov s nemeckou konkurenciou, reprezentovanou hanzou pod vedením Lübecku. Hanza sa stala absolútnym hegemónom celého obchodu v Severnom a Baltskom mori. Jej spolok sa rozšíril na stovky miest (Hamburg, Rostock, Štetín, Gdansk, Riga), vďaka riečnym cestám sa ich súčasťou mohli stať aj mestá nachádzajúce sa vo vnútrozemí (Kolín, Krakov). Spolok sa stal časom natoľko silným, že mohol konkurovať a aktívne bojovať s najväčšími lokálnymi mocnosťami. Hanza tak v druhej polovici 14. storočia viedla vojenské a ekonomické boje predovšetkým s dovtedajším hegemónom, Dánskom. Dánsky kráľ Valdemar IV. (1340 – 1375) síce hanzu najprv dokázal poraziť, a vyplienil aj dôležité stredisko vo Visby, no v roku 1368 utrpel ťažkú porážku. Mier podpísaný v Starslunde (1370) znamenal definitívne víťazstvo hanzy v Baltskom mori.
V 14. a 15. storočí pokračoval proces politického zjednocovania a zbližovania jednotlivých kráľovstiev pomocou dynastickej svadobnej politiky. Politicky bolo rozhodujúcou udalosťou spojenie Nórska a Švédska do personálnej únie pod vládou kráľa Magnusa od roku 1319. Kráľ Haakon VI. (1343 – 1380) sa v roku 1363 oženil s dánskou princeznou Margarétou. Ich syn Olaf bol titulárnym kráľom Dánska a Nórska až do roku 1387. Margaréta potom nastúpil ako regentka v obidvoch monarchiách. V roku 1389 sa jej na pozvanie a s pomocou časti švédskej politickej špičky podarilo odstrániť švédskeho kráľa Albrechta Meklenburského. Stala sa tak regentkou vo všetkých troch severských kráľovstvách. Za svojho nástupcu dezignovala prasynovca Erika Pomoranského (1389 – 1442). Ten sa ešte ako dieťa stal nórskym kráľom v roku 1389 a dánskym a švédskym panovníkom v roku 1396. Slávnostná korunovácia v roku 1396 prebehla v juhošvédskom meste Kalmar, kde mu vzdali hold duchovní preláti a veľmoži zo všetkých troch častí jeho novej ríše. Následne bol podpísaný dokument stanovujúci fungovanie budúcej trvalej únie. Podľa tejto dohody, ktorá však nikdy nebola oficiálne a jednohlasne ratifikovaná, mali v Dánsku, Švédsku aj Nórsku vládnuť Erikovi potomkovia. Všetky tri krajiny si mali vzájomne pomáhať a rešpektovať sa navzájom. Druhé kalmarské zhromaždenie v roku 1436 stanovilo, že kráľ má vyberať svojich úradníkov zo všetkých troch krajín, kde má aj pomerne tráviť svoj čas. V skutočnosti však Erik nedokázal presadiť tieto návrhy a v roku 1442 ho zosadil z trónu jeho synovec Krištof, po ktorého smrti roku 1448 Kalmárska únia v podstate zanikla. Neúspech Kalmarskej únie bol zapríčinený predovšetkým odporom aristokracie a prelátov, ktorí nechceli centrálne zasahovanie do svojich záležitostí. Preto im sčasti vyhovovalo volenie detských kráľov, ktorí bolo ľahko ovládateľní.