OBSAH: Škandinávia v ranom stredoveku (5. – 10. stor.) • Vrcholný stredovek (11. – 14. stor.) • Politický vývoj škandinávskych kráľovstiev • Dánsko • Nórsko • Švédsko • Neskorý stredovek (14. – 15. storočie) • Odporúčaná literatúra
Škandinávia mala v stredoveku pomerne vhodnú klímu aj napriek svojej geografickej polohe na severe Európy. Vďaka golfskému prúdu mal tento región celkovo priaznivé podmienky na hospodárenie, kultiváciu plodín a chov zvierat. Počas celého stredoveku bolo Dánsko najvhodnejšou krajinou na poľnohospodárstvo, vďaka svojej nízkej nadmorskej výške a rovinatému povrchu. Čo sa týka počtu obyvateľov, Dánsko sa pohybovalo medzi asi 1 až 2 miliónmi, Nórsko medzi 350 000 až 500 000, a Švédsko malo medzi 500 000 až 650 000. Ostrovy Island a Grónsko ležali na periférii Škandinávie a na rozdiel od pevninskej časti sa borili s ťažkými prírodnými podmienkami. Staršia literatúra predpokladala, že k prvým kontaktom medzi škandinávskymi spoločnosťami a pevninskou Európou prišlo až okolo roku 800 a tento proces bol zintenzifikovaný následnou kristianizáciou. Archeologický výskum posledných desaťročí však tento obraz zásadne upravil. Kontakty Škandinávcov s latinskou Európou siahajú až do počiatku nášho letopočtu. Dosvedčujú to rôzne rímske artefakty nájdené v Škandinávii, ako aj doložená existencia miestnych kráľovstiev a kniežatstiev. Ranostredoveká škandinávska spoločnosť sa delila na otrokov, roľníkov a predákov (jarlovia). Z dochovaných správ sa javí, že väčšiu hodnotu v spoločenskom a hospodárskom živote ako pôda mali slobodní i neslobodní ľudia. Od 5. storočia škandinávska spoločnosť stála na silných pokrvných väzbách, dynastických zväzkoch a osobných kontaktoch jednotlivých miestnych predákov.
Do povedomia latinskej kresťanskej Európy sa Škandinávci dostali na konci 8. storočia, kedy sa začalo takzvané vikinské obdobie. Prvá zmienka o vikinskom nájazde sa viaže k roku 793, keď nájazdníci zo severu vyplienili kláštor v severoanglickom Lindisfarne. Až do roku 830 boli Vikingovia celkovo neveľmi nebezpeční, no po tomto roku sa situácia dramaticky zmenila. Aj zásluhou veľkej politickej a sociálne krízy vo Franskej ríši prenikali Vikingovia do východnej aj západnej časti ríše. V roku 911 obsadili dôležitú základňu, Normandiu. Vikinská expanzia bola dlhotrvajúcim javom aj na Britských ostrovoch. Dáni obsadili južnú a strednú časť Anglicka, Nóri zase mali svoje územia na severe Anglicka, v Škótsku a v Írsku. Dáni boli prvý raz porazení wesexským kráľom Alfrédom Veľkým (871 – 899) v slávnej bitke pri Edingtone v roku 878, no ich moc na ostrovoch pretrvávala až do 11. storočia. Od polovice 10. storočia sa Škandinávci vo svojej expanzii otočili viac na východ. Predovšetkým Švédi prenikali na územia Rusi a Byzancie. Škandinávska moc sa rozširovala aj v Severnom Atlantiku. Nóri sa v roku 870 usadili na Islande, pred koncom 9. storočia obsadili aj Grónsko. Okolo roku 1000 pravdepodobne dorazili aj na pobrežie Severnej Ameriky, kde sa zachovali pozostatky ich domov na Newfoundlande. Na prelome raného a vrcholného stredoveku (9. – 11. storočie) sa pod vplyvom viacerých faktorov začali formovať zárodky stredovekých škandinávskych kráľovstiev. Napomohol tomu nadbytok pochádzajúci z vikinských výprav, rovnako ako aj politický tlak z Nemecka. Postupom času sa vyprofilovali tri centrá politickej, hospodárskej a náboženskej moci, ktoré sa neskôr vyvinuli na samostatné monarchie Dánska, Nórska a Švédska. Kľúčovú rolu pritom zohrala kristianizácia a s ňou spojená centralizácia moci.