OBSAH: Byzantská filozofia • Periodizácia byzantskej filozofie • Stret antickej filozofie a kresťansk0ého myslenia • Patristické obdobie (4. – 8. storočie) • Byzantský humanizmus (9. – 10. storočie) • Komnénovské obdobie (11. – 12. storočie) • Posledné tri storočia
Byzantská filozofia je termín, ktorým sa označuje filozofické myslenie vo východnej časti Rímskej ríše, nazývanej Byzantská ríša, kde dominovali grécky jazyk, grécka filozofia a grécke umenie, ktoré kontinuálne pokračovali a tvorivo pretvárali antické grécke dedičstvo. Byzantská spoločnosť priamo nadväzuje na antickú spoločnosť, preto filozofické teórie antického klasického obdobia nekončia christianizáciou Grékov, ale filozofické posudzovanie problémov a metodické filozofovanie kontinuálne pokračuje a neprerušene sa rozvíja prostredníctvom konštruktívneho tvorivého myslenia byzantských mysliteľov. Tí nakoniec prichádzajú k syntézam, ktoré tvoria dôležitú súčasť dejín európskeho filozofického myslenia.
Byzantská filozofia zahŕňa filozofickú aktivitu v Byzancii, to znamená učenie, komentáre klasických textov logiky a fyziky, spisy týkajúce sa dôležitých otázok prírody a človeka, ktoré veľmi často vychádzajú z učenia najvýznamnejších filozofov antického Grécka. Jedným pólom byzantskej filozofie je historický vývoj stredovekej gréckej filozofie (grécky hovoriaci východný kultúrny priestor ako odlišný od západného latinského stredoveku) a druhým dôležitým pólom je grécka tradícia kresťanských teológov. Existujú aj ďalšie viac či menej dôležité faktory, ktoré sformovali byzantskú filozofiu: charakter vyššieho vzdelania v Byzancii a status učiteľov filozofie, úloha politickej a cirkevnej moci, jazyk filozofického vzdelania a filozofických textov, ktorý bol veľmi príbuzný filozofickému jazyku neskoršieho helenizmu. Významnú úlohu zohrali vzťahy medzi Byzanciou a Západom, ako aj znalosť latinčiny byzantskými intelektuálmi. Nemenej dôležitým faktorom boli kontakty byzantských učencov s východnými náboženstvami, ideológiami a kultúrami.
Byzantskí myslitelia, z ktorých mnohí študovali filozofiu v Aténach, pokračovali v premýšľaní a slovách Platóna, Aristotela, stoikov a novoplatonizmu, ale zároveň písali Reči proti Grékom, keďže v ich dobe slovo Grék (Hellén) označovalo výlučne a jedine pohana. Na druhej strane obyvateľstvo muselo pomerne dobre poznať texty pohanských Grékov, pretože približne tisíc rokov boli abecednou pomôckou pri učení čítania a písania texty Homéra. To znamená, že intelektuáli v Byzantskej ríši boli pokračovateľmi antickej gréckej filozofie, ktorá bola obohatená o kresťanský rozmer.
Východorímska (Byzantská) ríša zachránila filozofické a literárne diela klasického staroveku a kontinuálne pokračovala vo filozofickom myslení. Stala sa nositeľkou sprostredkovania výmeny kultúrnych hodnôt. Zároveň mala veľký vplyv na rozvoj kultúry v oblastiach, ktoré s Byzanciou a kresťanstvom prichádzali do kontaktu. Gruzínske, arménske, koptské, etiópske a sýrske literárne pamiatky a preklady gréckych diel sú toho najväčším svedectvom. Kresťanstvo umožnilo sýrskemu jazyku súperiť s gréčtinou ako literárnym jazykom a sýrski myslitelia sprostredkovali bohatstvo gréckej kultúry a vedy národom za hranicami Byzancie. Mimoriadny fenomén v dejinách kultúry predstavuje prijímanie antického a byzantského filozofického myslenia sýrskymi kresťanmi a jeho následné prenášanie do arabského civilizačného okruhu. Byzantský vplyv je zrejmý aj pri vzniku arabskej kultúry, ktorá čerpala z antických a byzantských zdrojov. Arabi nachádzali inšpiráciu v antickej gréckej filozofii a vedeckých spisoch gréckych autorov. Stredovekí latinskí vzdelanci na Západe sa prostredníctvom arabských mysliteľov zoznámili s mnohými gréckymi dielami a s Aristotelovou filozofiou, ktorá bola významným impulzom pri vzniku scholastiky.
Prepisovanie rukopisov antických autorov byzantskými pisármi prispelo k zachovaniu antických diel, ktoré by inak upadli do zabudnutia. Práve tieto diela inšpirovali stredovekých mysliteľov, a keď sa dostali na Západ, kde sa s nimi zoznámili humanistickí učenci, stali sa základom obrody európskeho myslenia a umenia. Na vzniku talianskej renesancie, ktorá zahájila novú epochu rozvoja európskej kultúry, sa významnou mierou podieľali grécki učenci, ktorí ako emigranti prichádzali do Talianska, kam priniesli grécku vzdelanosť z Byzancie. Vznik talianskeho humanizmu by bol nemysliteľný, keby početní grécki učenci, ktorí už od polovice 14. storočia z rôznych dôvodov prichádzali ako emigranti do Talianska, nepriniesli so sebou desiatky a stovky rukopisov gréckych literárnych diel – počínajúc Homérovými básňami cez diela gréckych tragikov až po spisy helenistických autorov – a keby tam neboli zaviedli filologické metódy, ktoré sa v Byzancii rozvíjali už od 9. storočia, ale s ktorými sa západní intelektuáli zoznámili až vďaka nim.