OBSAH: Byzantská filozofia • Periodizácia byzantskej filozofie • Stret antickej filozofie a kresťansk0ého myslenia • Patristické obdobie (4. – 8. storočie) • Byzantský humanizmus (9. – 10. storočie) • Komnénovské obdobie (11. – 12. storočie) • Posledné tri storočia
V roku 1204 križiaci počas štvrtej križiackej výpravy vtrhli do Konštantínopola so zámienkou oslobodiť Jeruzalem a vyplienili ho. Zároveň nastolili latinské kráľovstvo, čo negatívne poznačilo byzantské vzdelávacie inštitúcie. Napriek tomu sa v posledných troch storočiach objavili schopní učenci, ktorí konštruktívne reagovali na rôzne otázky, venovali sa umeniu a snažili sa vzbudiť záujem o prírodné vedy a filozofiu. Mnohí intelektuáli utiekli do Nikeje, kde sa usídlila dynastia Laskaridovcov podporujúca vzdelanie, a pokračovali vo svojej práci. Najvýznamnejším filozofom tohto obdobia bol Nikifóros Vlemmýdis, ktorý bol aj vynikajúcim pedagógom. Cisár Michal VIII. Paleológos ho poveril viesť cisársku školu v Konštantínopole. K jeho najdôležitejším filozofickým dielam patrí Logika a Fyzika, v ktorých prezentuje dobrú znalosť Aristotela, Simplikia, Filópona a ďalších. Ide v podstate o didaktické príručky pre študentov so stručným opisom, ktorých štruktúra sa opiera o systematickú prácu Michala Psella.
Filozof a historik Geórgios Pachyméris bol vo svojej dobe najväčším polyhistorom s vynikajúcimi znalosťami fyziky, matematiky, filozofie, teológie a hudby. Dobre poznal antických autorov a parafrázoval Aristotela, matematika Diófanta i Dionýza Areopagitského. V latinskom preklade sa zachovalo celé dielo Filozofia a len krátky úryvok v gréckom origináli. Jeho súhrn Aristotelovej filozofie sa netýkal len logiky a fyziky, ale aj metafyziky a etiky. Pachyméris je autorom jediného neskorobyzantského komentára Platóna, ktorý je pokračovaním nedokončeného Proklovho komentára dialógu Parmenides.
Výraznou postavou bol Nikifóros Chumnos, ktorý sa venoval prírodnej filozofii a napriek tomu, že vynikajúco poznal Platóna, Aristotela a novoplatónskych filozofov, svoju pozornosť sústreďoval predovšetkým na kozmológiu a psychológiu. Idey alebo objekty podľa neho neexistujú pred hmotnou a zmyslovo vnímateľnou realitou. Vymedzujeme ich v samotných zmyslovo vnímateľných predmetoch. Chumnove predpoklady nie sú aristotelovské, ale teologické, pretože len Boh existuje ako svojbytný a nezávislý od všetkých zmyslovo vnímateľných i rozumom poznateľných bytostí. Tento postoj oprel hlavne o platónsku filozofiu.
Za veľmi plodné obdobie sa považuje 14. storočie, kedy v Konštantínopole a Tessalonikách pôsobili pozoruhodné osobnosti, ktoré sa aktívne podieľali na spoločenskom a politickom živote Byzantskej ríše. Okrem rozvíjania prírodných vied a filozofie došlo k stretu východnej a západnej kultúry, čo spôsobilo zvýšený záujem byzantských filozofov, teológov a politikov o západné filozofické a teologické myšlienky. Mnohí byzantskí vzdelanci sa snažili pochopiť západnú kultúru a reagovali na rôzne otázky. Tvorivá filozofická klíma zásadne ovplyvnila neskoršie byzantské myslenie, preto je v dejinách filozofie toto obdobie veľmi dôležité.
Vrcholným predstaviteľom byzantského myslenia bol Gregor Palamas, ktorý svojimi formuláciami upevnil byzantskú filozofickú a teologickú tradíciu. Jeho prácu môžeme označiť za syntézu celého byzantského myslenia. Medzi Palamove najdôležitejšie texty patria traktáty a listy, ktoré obsahujú dôležitý filozofický, teologický a historický materiál. Gregor Palamas rozvinul originálne myslenie a na základe nových filozofických východísk objasnil gnozeologické otázky. Zároveň vysvetlil chápanie vzťahu medzi filozofiou a teológiou v Byzancii. Objasnil dvojitú metódu, podľa ktorej poznávať Boha je možné najprv prostredníctvom účasti na Božom osvietení a až potom prostredníctvom filozofického skúmania. Zdôraznil, že Božia podstata je pre človeka neprístupná a nepoznateľná, ale človek pri zbožštení, konečnom cieli a zmysle života, dochádza do reálnej účasti v Bohu prostredníctvom Božích energií, ktoré sú nestvorené, ale líšia sa od podstaty.
Pád Konštantínopola v roku 1453 znamenal zánik Byzantskej ríše. V tomto zložitom období pôsobil filozof Geórgios Gemistós Pléton, obdivovateľ Platóna, podľa ktorého mal aj prezývku. Pléton sa angažoval v politickom živote a na základe zachovaných fragmentov z jeho hlavného diela Spísanie zákonov: sen o ideálnom štáte je zrejmé, že inšpirovaný Platónovými Zákonmi a Ústavou navrhol cisárskemu dvoru politické reformy. V 4. storočí pred Kr., keď škrípala aténska impozantnosť, Platón predstavil svoj ideálny Štát, rovnako tak aj Pléton, keď načúval škrípaniu prichádzajúceho zániku takmer večnej ríše, sníval o novej utópii. Tragickou chybou Plétona bolo protirečenie, pretože pri hľadaní budúceho dobra sa obracal k mŕtvej minulosti a nehľadal premenu prítomnosti.
Byzantská filozofia sa prostredníctvom Plétona preniesla na Západ a pravdepodobne na podnet slabej znalosti antickej filozofie, s ktorou sa stretol medzi talianskymi humanistami počas svojho pobytu vo Florencii, napísal dielo Diferencie, v ktorom pojednáva o rozdieloch medzi Platónom a Aristotelom. Pléton kritizoval Aristotela, preto sa dostal do sporu s ďalšou veľkou osobnosťou tohto obdobia Geórgiom Scholáriom Gennádiom, ktorý bol aristotelikom a veľkým obdivovateľom scholastiky. Ich spor sa vyhrotil do sporu medzi platonizmom a aristotelizmom. Pléton sa usiloval o obrodu helenizmu a významne ovplyvnil jedného zo svojich žiakov, Vissaríona (Bessariona), ktorý sa tiež stal obdivovateľom Platóna, a po odchode z Byzancie mal veľký vplyv na renesanciu Platóna na Západe.