OBSAH: Byzantská filozofia • Periodizácia byzantskej filozofie • Stret antickej filozofie a kresťansk0ého myslenia • Patristické obdobie (4. – 8. storočie) • Byzantský humanizmus (9. – 10. storočie) • Komnénovské obdobie (11. – 12. storočie) • Posledné tri storočia
K najvýznamnejším osobnostiam tohto obdobia patria apologéti Aristidis Aténsky, Justín Filozof a Atenagoraz Aténsky, ktorí na obhajobu kresťanskej viery využili grécku antickú filozofiu a snažili sa presvedčivo prehovoriť o novom náboženstve k čitateľom, ktorí spravidla neboli kresťanmi. Apologéti používaním myšlienok z gréckej filozofie pripravovali pôdu pre jazykové formulovanie kresťanskej viery a istým spôsobom vytvárali základ pre veľkých alexandrijských mysliteľov, Klimenta a Origena, ktorí používali grécku filozofiu pre systematizovanie kresťanského učenia. Kliment, ale po ňom hlavne Origenes, položili otázku, či stretnutie kresťanstva s Platónom musí nutne skončiť pohltením drasticky zmeneného kresťanstva zo strany bytostne helénskeho systému alebo či je možné ľahko a bezbolestne začleniť určité vybrané prvky z diel filozofov do široko pojatého kresťanského myšlienkového rámca. Patrí sem aj Irinej Lyonský, ktorý reagoval na gnosticizmus. Uvedomoval si, že hlavným prameňom gnosticizmu bola grécka filozofia, preto sa usiloval určiť hranice, ktoré ju oddeľujú od kresťanstva.
Pri formovaní byzantského myslenia dôležité miesto zohrala Alexandria, ktorá bola v prvých storočiach po Kr. najväčším duchovným centrom Východu a stala sa križovatkou troch veľkých kultúr: gréckej, východnej a židovskej. Dôležitú úlohu zohrala alexandrijská škola, kde došlo k prvému kontaktu kresťanstva a novoplatonizmu, výsledkom čoho bolo prvé prenesenie platónskych filozofických názorov do kresťanského myslenia. Hlavnou črtou mysliteľov alexandrijskej školy bolo používanie a systematizovanie alegorického výkladu Písma. Alegorická metóda dosiahla vrchol v práci najvýznamnejších alexandrijských mysliteľov Klimenta a Origena, ktorí alexandrijskej škole dali formu myslenia i smerovania. V dejinách byzantskej filozofie významné miesto patrí aj antiochijským mysliteľom, ktorí napriek tomu, že nevytvorili zorganizovanú školu podobne ako Kliment a Origenes v Alexandrii, výrazne prispeli k formovaniu byzantskej filozofie. Používali metódu historicko-gramatického skúmania textov, ktoré bolo protikladom voči alegorickému výkladu alexandrijských mysliteľov.
Syntéza alexandrijskej a antiochijskej metódy výkladu výrazne prispela k rozvoju byzantského myslenia, ako ukázali neskoršie dejiny byzantskej filozofie. Obidve školy výrazne prispeli k rozvoju filozofického i teologického uvažovania a bez nich by bolo ťažké predstaviť si vznik byzantskej filozofie, ktorá bola na jednej strane pokračovaním gréckej antickej filozofie a na druhej strane obohatená o kresťanský rozmer.
Dialektika medzi kresťanským učením a politickým i kultúrnym prostredím v prvých troch storočiach spôsobila stret antickej filozofie a kresťanského myslenia. Toto napätie kulminovalo v 4. storočí počas panovania cisára Juliána Apostatu (361 – 363), ktorý oživil pohanské náboženstvo a vyhlásil povrchnú náboženskú znášanlivosť. V roku 362 vydal edikt, ktorým zakázal kresťanským učiteľom vyučovať filozofiu, filológiu a rétoriku na pohanských rétorských školách a kresťanským deťom zakázal študovať na týchto školách, kde základom vyučovania boli diela antických autorov plné gréckych mýtov (Homér a Hésiodos), ktoré Julián považoval za základné náboženské texty svojho pohanského náboženstva. Nepriateľský postoj cisára Juliána donútil kresťanských mysliteľov, ktorí získali vynikajúce vzdelanie na významných filozofických školách a veľmi dobre poznali antických filozofov, riešiť otázku vzťahu kresťanstva k pohanskému myšlienkovému dedičstvu.