OBSAH: Byzantská filozofia • Periodizácia byzantskej filozofie • Stret antickej filozofie a kresťansk0ého myslenia • Patristické obdobie (4. – 8. storočie) • Byzantský humanizmus (9. – 10. storočie) • Komnénovské obdobie (11. – 12. storočie) • Posledné tri storočia
Druhé obdobie začína legalizovaním kresťanstva Milánskym ediktom v roku 313, ktorým cisár Konštantín Veľký zaručoval právo vyznávať svoju vieru každému obyvateľovi Rímskej ríše. Pre život grécko-rímskej spoločnosti to bol významný medzník, pretože v novom Rímskom štáte sa Cirkev stala významným spoločenským faktorom a pohanské náboženstvo postupne strácalo moc. Tieto zmeny vo vzťahu medzi pohanským svetom a kresťanstvom, ako aj slobodné pôsobenie Cirkvi prinieslo spoločnosti mnohé problémy, ktoré výrazne ovplyvnili nielen spoločenský život, ale aj filozofické myslenie a kultúru. Riešili sa otázky vzťahu antickej filozofie a kresťanského myslenia, ktoré bolo konfrontované s pytagorizmom, platonizmom, aristotelizmom, stoicizmom a novoplatonizmom. Odlišné filozofické a teologické východiská spôsobili napätie medzi antickým a kresťanským chápaním sveta i človeka.
V mnohých prípadoch, keď sa riešili teologické otázky, išlo v podstate o filozofické spory, ako je zrejmé z používania filozofických pojmov na vyjadrenie kresťanskej viery. O správnu interpretáciu týchto pojmov sa dlho viedli spory a z tohto pohľadu je patristické obdobie pre dejiny byzantskej filozofie nesmierne dôležité, pretože v sporoch medzi obhajcami autentickej kresťanskej viery a heretikmi hlavnú úlohu zohrala filozofia, ktorá sa na jednej strane dostala do priamej konfrontácie s teológiou, ale na druhej strane umožnila kresťanským mysliteľom vyjadriť vieru pomocou filozofického jazyka. V tomto dialektickom procese došlo ku konštruktívnej transformácii filozofie a zároveň k obohateniu teologického jazyka o nové filozofické pojmy, ktoré v myslení kresťanských autorov nadobudli nový význam. Filozofia bola pre byzantských mysliteľov veľmi užitočná, pretože im umožnila hlbšie teologicky uvažovať a zároveň im poskytla možnosť precíznejšie vyjadriť otázky týkajúce sa Boha, sveta, človeka i zmyslu života, ktoré si kládli nielen filozofi, ale aj kresťania.
Skúmanie a komentovanie antických filozofických textov byzantskými autormi súvisí s celkovým kultúrnym prostredím v Byzancii, ktorá prijala a tvorivo rozvíjala helenizmus v každej oblasti života. Keď uvažujeme o filozofii v Byzancii, nemáme na mysli spôsob abstrahovania zo širšieho kultúrneho pozadia helenizmu a kresťanstva. Spája sa s tým transformácia a dedičstvo gréckeho myslenia v neskoršom období. Otázka antického a byzantského helenizmu sa týka toho, ako starobylá grécka kultúra a filozofia pretrvala v nových historických podmienkach a tvorivo inšpirovala neskorších filozofov. Veď poklady antickej filozofie, filológie a umenia sa zachovali vďaka Byzancii, kde existovalo živé vedomie pokračovania antického gréckeho sveta a kde pokračovala súvislá tradícia gréckej filozofie.
Najvýraznejšie osobnosti tohto obdobia, ktoré zásadne prispeli k formulovaniu základných kresťanských právd viery a významne obohatili filozofické myslenie, sú Atanáz Veľký pôsobiaci v Alexandrii a traja myslitelia pôsobiaci v Kappadokii: Vasilij Veľký, Gregor Naziánsky a Gregor Nysský. Ich vklad do filozofického myslenia je veľmi dôležitý, pretože vo svojej práci organicky zjednotili grécky filozofický jazyk a obsah kresťanskej viery.
Atanáz Veľký urobil zásadné rozlíšenie medzi nestvoreným a stvoreným. Týmto rozlíšením pretvoril antické filozofické uvažovanie a uplatnením iného filozofického prístupu rozhodujúcim spôsobom prispel do filozofického myslenia. Vasilij Veľký prehĺbil Atanázovo myslenie a urobil jasné ontologické rozlíšenie medzi Bohom a stvorením, bytím a nebytím. Stvorenie podlieha vzniku a zmene a je závislé na Božstve. O toto rozlíšenie sa opiera jeho uvažovanie o rozdiele medzi nestvoreným a stvoreným, čo je pre byzantské myslenie základným filozofickým východiskom.
Pochopenie rozlíšenia medzi nestvorenou a stvorenou realitou vedie k pochopeniu dvojitej metódy byzantských mysliteľov, ktorú uplatňovali vo svojej vedeckej a filozofickej práci, keď premýšľali o stvorených veciach. V rovnakej filozofickej línii pokračoval Gregor Naziánsky, ktorý je považovaný za najväčšieho znalca antickej filozofie. Neváhal používať filozofický novoplatónsky jazyk a rovnaké pojmy ako Plotín, avšak s iným obsahom kvôli radikálnej odlišnosti ontológie stvoreného a nestvoreného sveta. Podobný postoj zaujal ďalší veľký mysliteľ Gregor Nysský, ktorý sa stal najvýznamnejším filozofom svojej doby a je považovaný za najväčší intelekt Východu. Bohatý materiál pre jeho prácu mu poskytla filozofia Platóna, Aristotela, novoplatonikov a alexandrijské myslenie. Kresťanské pravdy zdôvodnil aj filozoficky.
Významnú úlohu v tomto období zohrali diela Dionýza Areopagitského, ktoré jazykom novoplatónskej filozofie vyjadrujú duchovnú klímu byzantského prostredia. Úspech byzantského filozofického myslenia spočíva v schopnosti pretvoriť novoplatónsky filozofický jazyk a týmto jazykovým nástrojom opísať novú realitu týkajúcu sa Boha, sveta a človeka. Ak by sa byzantskí myslitelia nevyjadrovali jazykom filozofie a nepoužívali by formulácie vtedajšieho duchovného sveta, hrozilo by, že zostanú cudzí pre ľudí tej doby, ktorí prirodzene rozmýšľali v rámci štruktúr vtedajšieho sveta. Ak by naopak používali len jazyk filozofie a formulácie vtedajšieho duchovného sveta, hrozilo by, že môžu spochybniť kresťanskú vieru. Pri dôslednom štúdiu diel byzantských mysliteľov zistíme, že sa významnou mierou pričinili nielen o formulovanie kresťanskej viery, ale dokonca ovplyvnili neskoršiu filozofiu a kultúru. Ich veľký prínos spočíva v dvojitom používaní filozofie: na jednej strane pri správnom vyjadrení a jazykovom formulovaní kresťanskej dogmy a na druhej strane pri zachovaní autentickosti kresťanstva. Ich práca bola úspešná, pretože vedeli správne využiť jazyk a formulácie filozofického myslenia vtedajšieho duchovného prostredia, teda jazykový nástroj svojej doby. Výrazom jazykový nástroj vyjadrujeme niečo omnoho viac ako sú len jazykové formulácie. Ide o spôsob, akým ľudia mysleli a riešili problémy. Týmto výrazom chápeme spoločenské štruktúry, ktorými sa vyjadroval a chápal svet i človeka stredne vzdelaný občan.
Ďalší mysliteľ Ján Filóponos alebo Grammatikós, uchvátený kresťanským chápaním sveta, sa pokúsil vyvrátiť novoplatónske chápanie sveta. Opieral sa o myslenie Vasilija Veľkého, ktorý urobil zásadné rozlíšenie medzi nestvoreným a stvoreným. Zároveň vychádzal z kresťanského ponímania stvorenia z nebytia a odmietal nezávislú existenciu a večnosť sveta, čo bolo v úplnom protiklade s novoplatónskym filozofickým chápaním. Svet, teda každá stvorená skutočnosť, pochopiteľne aj duše, nie sú súpodstatné s Bohom, pretože stvorenie, ktoré má hmotný a neviditeľný rozmer, má pôvod nie v Božej podstate, ale v nestvorených Božích energiách. Ide teda o príčinnú súvislosť stvorenia s nestvoreným Bohom, ale zároveň o odlišnosť sveta a Boha. Kresťanské hodnotenie sveta, ktoré je oslobodené od chápania večnosti sveta, poskytlo možnosť nového filozofického skúmania vecí, javov a skúseností. Dôsledky oslobodenia sveta od chápania jeho večnej nezávislej existencie sa prejavili aj v antropológii, v ktorej sa dôraz kladie na slobodnú vôľu človeka, a to znamená, že jeho duša sa oslobodzuje od každej formy prevteľovania duší.
Významnou osobnosťou tohto obdobia je Maxim Vyznávač. V jeho myslení je možné sledovať transformáciu myšlienok Gregora Nysského a Dionýza Areopagitského. Vo filozofickom myslení Maxima Vyznávača prevláda myšlienka ustavičného pôsobenia nestvoreného Boha voči stvorenému svetu. Boh ako nestvorený a neprístupný podľa podstaty a zároveň ako prístupný prostredníctvom svojho pôsobenia uskutočňuje zjednotenie všetkého. To znamená, že ustavičné pôsobenie, teda nekonečný pohyb, sa napĺňa vo večnosti. Boh ako vrúcna láska pôsobí ustavične a podnecuje všetky bytosti, aby smerovali k Jeho nekonečnému rozmeru bytia. Nejde už o nehybnú dokonalosť, pretože vrúcna láska je extatická, teda kinetická. Je zrejmé, že Maxim už nehovorí o nehybnom hýbateľovi. Zo zjednotenia zmyslovo vnímateľného a rozumom poznateľného vychádza aj Maximova antropológia, v ktorej sústreďuje pozornosť na vysvetlenie otázky ľudskej vôle, slobody človeka a existencie zla.
V tomto období došlo k obohateniu, roztriedeniu a zhodnoteniu predošlého myslenia. Najvýraznejšie sa o to zaslúžil mysliteľ, básnik a umelec Ján Damaský, ktorý vo svojej vynikajúcej trilógii Prameň poznania zhromaždil grécke filozofické myslenie štyroch predkresťanských storočí a kresťanské myslenie ôsmich storočí. Forma spracovania diela svedčí o systematickom prístupe Jána Damaského, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších a najoriginálnejších mysliteľov celého byzantského obdobia. Hlboké znalosti filozofie, teológie a kultúry sa prejavili v jeho analýze gréckej aristotelovskej logiky a presnom formulovaní kresťanského učenia ôsmich storočí. V jeho textoch, podobne ako v textoch predošlých byzantských mysliteľov, je evidentná dvojitá metóda, v ktorej sa stretáva stvorené poznanie s nestvorenou múdrosťou.
Presným vymedzením okruhov vedeckého skúmania ponúka odpoveď na otázku, aká je metóda filozofického skúmania a čo je filozofia:
„1. Filozofia je poznanie súceho ako súceho, teda poznanie prirodzenosti súcien. A ďalej. 2. Filozofia je poznanie Božích a ľudských vecí, teda viditeľných a neviditeľných. 3. Filozofia je ďalej premýšľanie o smrti z vôle a z prirodzenosti. Lebo život je dvojaký; prirodzený, ktorý žijeme, a dobrovoľný, pri ktorom sa udržiavame v terajšom živote s veľkým úsilím. Aj smrť je dvojaká, prirodzená, ktorá je oddelením duše od tela, a dobrovoľná, v ktorej, keď opovrhneme terajším životom, ponáhľame sa prejsť do budúceho. 4. Filozofia je ešte pripodobnenie sa Bohu. Bohu sa pripodobňujeme múdrosťou, teda pravým poznaním dobra, a spravodlivosťou, ktorá sa dáva každému rovnako, a nestrannosťou v posudzovaní, ale aj svätosťou, ktorá prevyšuje spravodlivosť, teda dobro je to, keď niekto koná dobrý skutok tým, ktorí mu konajú bezprávie. 5. Filozofia je umenie umení a veda vied. Teda filozofia je počiatkom každého umenia, lebo prostredníctvom nej bolo nájdené každé umenie a každá veda. Nuž, podľa niektorých sa umenie v niektorých veciach mýli, ale veda sa v ničom nemýli, avšak jediná filozofia sa nemýli. Podľa iných umenie je to, čo sa robí rukami, ale veda je každé rozumové umenie, ako napríklad gramatika, rétorika a im podobné. 6. Filozofia je tiež láska k múdrosti. Pravou múdrosťou je Boh, preto pravá filozofia je láska k Bohu.“