OBSAH: Etnogenéza východných Slovanov • Kyjevská Rus • Mongolská ríša a Európa • Moskovský štát • Pobaltie, Litva a Poľsko-litovská únia • Odporúčaná literatúra
Livónsko
Pobaltie obývali príbuzné kmene Prusi, Litovci a Jatviagovia. Severnejšie na fínskom území pôsobili Švédi, ktorí často podnikali nájazdy smerom na juh. Od polovice 13. storočia sa toto pohanské územie pokúšala kristianizovať pápežská kúria. V snahe o prienik smerom na východ povolil pápež so súhlasom nemeckého cisára, aby sa pri ústí rieky Dvina usadil Rád mečových rytierov. Rád (známy aj ako livónsky rád) založil v roku 1202 mesto Riga a začal s pokresťančovaním Pobaltia.
Charakteristickým znakom rádu bol biely plášť s červeným mečom a krížom. Členovia rádu sa vnútorne štrukturalizovali. Úlohou rytierov bolo priame vojenské pôsobenie na pohanskom území, duchovní bratia sa zameriavali na šírenie kresťanskej viery v obsadených krajoch a bratia – služobníci zabezpečovali materiálnu stránku života rádu, t.j. boli zamestnaní remeselnými a poľnohospodárskymi aktivitami. Rád viedol magister volený z príslušníkov rádu, pričom sa pri svojich rozhodnutiach opieral o radu najváženejších rytierov.
V roku 1226 povolal poľské knieža Konrád na pomoc proti pruským kmeňom Rád nemeckých rytierov, nazývaný aj teutónsky rád. Tento rád v danom období pôsobil v Sedmohradsku. Konrád im udelil do dedičnej držby región Chełmu a v roku 1228 aj oblasti, ktoré dobyli vo vojne s Prusmi. Rád v ústí riek Nemen a Visla začal následne budovať silný štát. Nemecký cisár Fridrich II. potvrdil nemeckému rytierskemu rádu darované chełmské územia a pápež prehlásil Prusko za majetok cirkvi a daroval ho rádu.
Nemeckí rytieri sa opakovane dostávali do konfliktov so svojimi susedmi, predovšetkým s litovskými kmeňmi, ktoré žili južne od Baltského mora v povodí rieky Nemen a na počiatku 13. storočia predstavovali obávanú vojenskú silu. V roku 1236 dokonca v bitke s Litovcami vedenými kniežaťom Mendogom padla elita nemeckého rádu spolu s magistrom Volkvinom. Už rok po tejto porážke boli oba rády prinútené spojiť sa, pričom magister Rádu mečových rytierov bol podriadený veľmajstrovi Rádu nemeckých rytierov. Obaja boli subsidiárni voči arcibiskupovi v Rige. Prítomnosť Nemcov v Pobaltí v tomto období intenzívne podporovalo Poľsko. Postupne sa tu vybudovali mestá ako Toruň, Královec, Marienwerder, Elbig. Politická i hospodárska moc nemeckého rádu dosiahla vrchol v druhej polovici 14. storočia, keď funkciu veľmajstra zastával Vinrich z Kniprode (1351 – 1382).
Rád nemeckých rytierov sa pokúšal o vytvorenie mocného nemeckého štátu na Pobaltí s poľsko-litovskými oblasťami. Vzájomná konfrontácia so silným susedom – poľsko-litovskou úniou vyvrcholila bitkou pri Grunwalde v roku 1410, v ktorej poľsko-litovské vojsko rozdrvilo nemeckých rytierov. V bitke zahynula elita rytierov na čele s ich veľmajstrom Ulrichom. Vladislavova armáda sa dokonca pokúsila obliehať centrum rádu Marienburg.
Počas 15. storočia strácal Rád nemeckých rytierov politickú samostatnosť. Nebol úspešný ani v 13-ročnej vojne v rokoch 1454 – 1466, po ktorom prišiel o západné Prusko s mestom Gdaňsk. V roku 1520 prebehla posledná vojna medzi rádom a Poľskom a o päť rokov posledný veľmajster Albrecht von Hohenzollern musel kapitulovať, poddal sa poľskému kráľovi Žigmundovi I. a stal sa svetským kniežaťom. Vládu nemeckého rádu v Prusku definitívne ukončil podpis dokumentu v Krakove dňa 10. mája 1525.
Litva
Územie Litvy ležalo v epicentre enormného vojenského pohybu a politických záujmov. Prvé známe litovské knieža bol Mendog, ktorý podnikal úspešné vojenské výpravy na Červenú Rus a do polockého kniežatstva, ktoré pripojil k Litve. Svoje sídlo si nechal vybudovať v Novgorodku. Pôvodné náboženstvo Litovcov – podobne ako u iných príbuzných kmeňov, bolo spojené s totemizmom a uctievaním prírodných síl, predovšetkým kultu Perkúnasa, boha hromu a blesku. V snahe zabrániť vpádom križiackych vojsk, ktorých zmyslom mala byť kristianizácia pobaltských oblastí, litovské knieža sa nechal pokrstiť. Pod tlakom Rádu nemeckých rytierov vydal Mendog listinu, v ktorej sa zaviazal, že po vymretí jeho rodu pripadne litovské kniežatstvo rádu.
Po vražde Mendoga v roku 1263 a rozbrojoch trvajúcich niekoľko desaťročí stal novým litovským veľkokniežaťom Gedimin (1315 – 1341). Gedimin založil nové hlavné mesto Vilno a stal sa zakladateľom novej litovskej dynastie. Kniežaťu sa úspešne podarilo rozšíriť svoje dŕžavy o celú juhozápadnú Rus – Bielu Rus (turovské, pinské a vitebské kniežatstvo), minskú a kyjevskú oblasť. Gedimin, ktorý bol vyznávačom pohanského náboženstva, nechal dokonca oženiť niektorých svojich synov ruskými pravoslávnymi kňažnými. Gedymin sa nechal titulovať „kráľ litovský a ruský“.
Po jeho smrti nastúpil na kniežací stolec Algirdas (1341 – 1377), ktorému sa po bojoch s Mongolmi a Poliakmi mimoriadnym spôsobom podarilo rozšíriť hranice Litvy, ktoré siahali od Baltského mora po Čierne more a od západného Bugu až po rieku Oku. Ruské územia boli v tomto období devastované mongolskou inváziou i vnútornými konfliktmi a vymanenie sa spod mongolského vazalského područia prostredníctvom Litovcov predstavovalo pre ich obyvateľstvo relatívne prijateľnú zmenu svojho postavenia. Algirdas v roku 1366 obsadil i Kyjev, ktorý tak zostal súčasťou Litvy až do 17. storočia. Výnimku predstavovala Halíč, ktorú po vymretí tamojšej kniežacej dynastie Romanovcov (Jaroslavom II. v roku 1340) získal v roku 1349 i s malou časťou Volyňska poľský kráľ Kazimír III. Veľký (1333 – 1370). Litva sa pripojením Smolenska, Pskova, černigovskej Rusi a Severska stala priamym susedom formujúceho sa moskovského štátu (Algirdas sa v rokoch 1368, 1370 a 1372 pokúšal aj o obsadenie samotnej Moskvy, no vždy jeho útok odrazili oddiely Dmitrija Donského). Litovské kniežatstvo utvorili zo štyroch pätín ruské oblasti.
Litva začala od vyspelejších ruských krajov preberať systém politicko-právneho zriadenia, pravoslávne kresťanstvo i slovanský jazyk (bieloruštinu), ktorý sa stal oficiálnym jazykom litovského štátneho aparátu. Prelom pri ukončení prirodzenej a nenásilnej rusifikácii Litvy priniesla až vláda veľkokniežaťa Jagela (ako litovské veľkoknieža 1377 – 1401), ktorý na litovský stolec nastúpil v roku 1377 po smrti svojho otca. Jagelo, jeden z posledných Gediminovcov, je považovaný za zakladateľa novej dynastie Jagelovcov. Jeho úsilím bolo z mocenských dôvodov pokresťančovať litovské kmene v západnom ríte. Po tom, čo v roku 1382 zomrel uhorský kráľ Ľudovít z dynastie Anjou, ktorý svojou osobou reprezentoval poľsko-uhorskú personálnu úniu, sa dedičkou poľského trónu stala jeho mladšia dcéra Hedvika. Hrozba zo strany nemeckého križiackeho rádu viedla k uzatvoreniu zmluvy z Krevu v roku 1385, na základe ktorej sa Jagelo mal stať novým poľským kráľom, za čo sa zaviazal prijať aj so svojim ľudom katolícku vieru. Podľa krevskej zmluvy sa Litva mala pričleniť k Poľsku. Litovské veľkoknieža sa nechal pokrstiť a v roku 1386 spečatil svoju voľbu sobášom s Hedvikou. Po korunovácii sa stal kráľom Poľska ako Vladislav II. (1386 – 1434). Litva, ktorej územie boli v tej dobe trikrát väčšie ako Poľsko, tak získala silného spojenca a dokonca podľa plánov časti poľských magnátov mala byť inkorporovanou súčasťou poľskej Koruny. S tým však nesúhlasila litovsko-ruská šľachta. Z týchto príčin ostala poľsko-litovská únia len vo forme personálnej únie pod správou jagelovskej panovníckej dynastie.
Po tom, čo Vladislav II. udelil veľkokniežací titul svojmu bratovi Skirgailovi, vypukol spor s ich bratrancom Vitoldom z rodu Gediminovcov (známemu aj ako Vitautas). Schopný veľmož Vitold odmietol včlenenie litovského územia pod Poľsko a koketoval s možnosťou nadviazania spolupráce s Rádom nemeckých rytierov aj uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským. Až potom v roku 1392 Vladislav II. zveril Vitoldovi (1392 – 1430) autonómnu správu Litvy a vymenoval ho doživotne za litovské veľkoknieža.
Namiesto splynutia oboch štátov sa v roku 1401 založila únia dvoch štátov – tzv. Radomsko-vilenská únia, v rámci ktorej bola potvrdená ich rovnoprávnosť. Litve predstavujúcej samosprávny celok bola potvrdená kniežacia hodnosť a jediným spojivom bola osoba Vladislava II. Jagela. Jednou z kľúčových funkcií tejto personálnej únie bola spoločná obrana proti Rádu nemeckých rytierov. V roku 1410 poľsko-litovské vojsko porazilo rytierov v bitke pri Grunwalde. Únia získala torunským mierom z roku 1411 Dobrzynsko a dočasne aj Žemaitsko, ktoré však muselo byť po intervencii rímskeho kráľa Žigmunda vrátené rytierskemu rádu. Neskôr, po druhom torunskom mieri z roku 1466 Poľsko získalo západné Prusko s Gdaňskom.
Medzištátne zmluvy o únii Poľska a Litvy sa ešte niekoľkokrát obnovovali a modifikovali. V roku 1413 bola uzatvorená Horodelská únia, ktorá obsahovala okrem iného články o upevnení partnerstva Litvy s Poľskom a zachovaní vernosti oboch národov Jagelovi i Vitoldovi. Voľba veľkokniežaťa mala byť v budúcnosti zrealizovaná Litovcami za súhlasu poľského kráľa. Na základe tejto zmluvy sa Litva stala zmluvným partnerom Poľska. Právne zjednotenie oboch krajín umožňovalo vytvorenie vojvodských a kastelánskych úradov na Litve podľa poľského vzoru. Horodelská zmluva však mala i negatívne dopady. Na Litve sa mal vytvoriť analogický šľachtický stav podľa poľského modelu, avšak rovnaké práva ako poľská aristokracia mohli získať len litovskí bojari katolíckej konfesie. Pravoslávni šľachtici, ktorí tvorili väčšinu, sa cítili byť odsunutí mimo rámec politického života až do roku 1434, kedy aj oni mohli požiadať o povýšenie do šľachtického stavu (plného zrovnoprávnenia sa pravoslávni litovskí bojari dočkali až v roku 1569 po podpísaní Ľublinskej únie). Neskôr, v roku 1447 kráľ Kazimír Jagelovský v osobitnom privilégiu rozšíril litovským veľmožom osobné slobody – dostali záruku, že bez riadneho súdneho konania nemôžu byť trestaní väznením ani konfiškáciou majetku. Kazimír v privilégiu sľuboval prideľovať miesta v úradoch v Litve len miestnym ľuďom.
Veľkoknieža Vitold sa vojensky angažoval na rôzne svetové strany. Po podpísaní mieru v Melne dňa 27. septembra 1422 Litva definitívne získala Žemaitsko. V tejto podobe hranice Litvy pretrvali viac-menej až do súčasnosti. V litovských krajoch nachádzalo po vojenských roztržkách mongolských chánov útočisko mongolské obyvateľstvo. V roku 1424 podnikol Vitold ťaženie proti krymským Tatárom a za chána im dosadil svojho chránenca Girejchána, po čom jeho dynastia utvorila Krymský chanát.
Rozsiahle litovsko-ruské oblasti boli pokresťančené už od čias Kyjevskej Rusi. Vládnuca jagelonská dynastia sa sem pokúšala pretláčať katolicizmus, resp. ho neraz protežovala, čo často viedlo ku konfesijným i spoločenským konfliktom v Litve. Vladislav II. podnecoval misijnú činnosť pomocou poľskej katolíckej cirkvi a pričinil sa o založenie biskupstva vo Vilne, ktoré podliehalo arcibiskupstvu v Hnezdne. Prvým biskupom sa stal poľský františkán Ondrej. Na začiatku 15. storočia prišlo k pokusom o zmierenie prostredníctvom myšlienky náboženskej únie. Aj litovské veľkoknieža Vitold mal katolícke vyznanie, no usiloval sa pristupovať k pravoslávnemu prostrediu v Litve diplomaticky a prezieravo. Vzhľadom na záujem Moskvy o západoruské územia v Litovskom kniežatstve sa rozhodol vytvoriť metropolitné centrum pre západoruské biskupstvá v Kyjeve, pričom za metropolitu menoval bulharského vzdelanca Grigorija Camblaka. Po tom, čo sa kyjevský metropolita v záujme cirkevnej únie vypravil na cirkevný koncil do Kostnice (1415), pričom sa tu táto otázka napokon ani neriešila, skompromitoval sa v očiach litovského pravoslávneho obyvateľstva a po jeho úmrtí v roku 1420 sa pravoslávna cirkev v Litovskom kniežatstve vrátila pod cirkevnú správu moskovského metropolitu. Litovsko-ruské obyvateľstvo, ktoré i naďalej odmietalo unionistické pokusy poľsko-litovskej katolíckej aristokracie, nachádzalo značnú podporu u moskovského kniežaťa a neskôr i u patriarchu.
V januári 1429 sa vo volyňskom meste Luck uskutočnilo nezvyčajné stretnutie európskych panovníkov, cirkevných hodnostárov a diplomatov. Udialo sa tak na pozvanie Vitolda, čo dokazuje jeho prestížne postavenie medzi európskymi vládcami. Vitold mal ambíciu byť korunovaný na kráľa, čomu však zabránil poľský kráľovský dvor i jeho skon v roku 1430.
Jeho nástupcom sa stal Svidrigello (1430 – 1432), ktorý bol vzhľadom na ruskú orientáciu po krátkom čase odstránený. Obdobne – hoci z opačného dôvodu, a to z prílišného presadzovania poľských záujmov, pochodil Vitoldov brat Žigmund (1432 – 1440), ktorého nechala zavraždiť litovsko-ruská šľachta. Veľkokniežaťom sa následne stal brat poľského kráľa Vladislava III. Kazimír (1440 – 1492). Keďže Vladislav III. zahynul v bitke proti Turkom pri Varne v roku 1444, Kazimír bol zvolený aj za poľského kráľa. Plne však rešpektoval nezávislosť oboch celkov a litovským veľmožom udelil v roku 1447 rozsiahle privilégiá (rozšírenie slobôd, osobná nedotknuteľnosť, právo na roľníkov, obsadzovanie litovských úradov domácimi zástupcami). Kráľ sa v prvom období svojej vlády zaviazal, že neodčlení Volyňsko a Podolsko v prospech Poľska, no postupne čoraz viac začal presadzovať nároky poľskej aristokracie. Vyvolalo to voči nemu sprisahanie časti litovských veľmožov, ktoré ale nemilosrdne potrestal.
Po dlhej vláde Kazimíra IV. obsadili oba tróny nakrátko opäť dvaja vladári, Kazimírovi synovia. V Poľsku zdedil trón Ján Albrecht, V Litve Alexander (1492 – 1506). V ďalšej koaličnej dohode – Vilenskej zmluve z roku 1499 sa oba celky zaviazali, že nebudú voliť panovníka bez vedomia druhej strany a že si budú počas ohrozenia vojensky pomáhať.
Po smrti brata v roku 1501 bol Alexander zvolený aj za poľského kráľa. V tom istom roku vydal poľský kráľ dokument (Mielnická únia), ktorý stanovil, že Poľsko i Litva majú mať spoločného panovníka – voleného poľskou i litovskou aristokraciou. Poľský kráľ tak mal byť zároveň aj litovským veľkokniežaťom. Jednotnou mala byť aj armáda, mena, váhy a miery. Takáto obnova Poľsko-litovskej únie sa realizovala najmä pod vplyvom hrozby zo strany moskovského štátu. Hoci táto zmluva nenadobudla právoplatnosť, kládla základ nového smerovania k spoločnej vnútornej a najmä zahraničnej politike.
Na konci 15. storočia patrili Poľskej korune oblasti Veľkopoľska, Malopoľska, Kráľovského Pruska a Červenej Rusi. V lénnej závislosti od Poľska bolo rádové Prusko a Mazovsko, ktoré po vymretí Piastovcov v roku 1526 bolo o tri roky definitívne pripojené k Poľsku. Litovské veľkokniežactvo sa rozkladalo na území súčasnej Litvy, Bieloruska (tzv. Bielej Rusi) a západnej časti Ukrajiny vrátane Záporožia. Sporným územím v Litve, na ktoré si činilo nárok Poľsko, zostávalo Volyňsko, Podolsko a Polesie.
V 2 . polovici 15. storočia začalo narastať nebezpečenstvo útoku z východnej strany, keď sa moskovské kniežatá Ivan III. a Vasilij III. oslobodili spod mongolskej hrozby a spojili východoruské kniežactvá do jedného štátneho útvaru pod vládou Moskvy. Ivan III. si začal nárokovať litovsko-ruské regióny s mestami Kyjev, Smolensk a Vitebsk. Cár považoval Moskvu za ochrancu pravoslávneho sveta, preto podporoval pravoslávne obyvateľstvo nielen litovského štátu, ale aj Poľskej koruny, a to s cieľom jeho následného pripojenia k Moskve. Konfrontácia medzi Poľsko-litovskou úniou a moskovským štátom trvala viac ako storočie. Litva vzhľadom na neuspokojivú pomoc Poľska bola prinútená správať sa značne defenzívne a ustupovať pred tlakom Moskvy. Preto sa v roku 1503 vzdala rozsiahleho teritória ležiaceho východne od Dnepra a východnej časti oblasti Smolenska, v roku 1522 napokon i samotného mesta Smolensk. Poľský kráľovský dvor si očividne uvedomoval moskovskú hrozbu v časoch prevzatia cárskeho trónu Ivanom Hrozným (z tohto dôvodu sa poľský kráľ snažil o to, aby európske vládnuce dynastie a rímska kúria neuznali titul cára).
Štátna správa v Litve
Litva vystupovala ako rovnocenný partner Poľska až do prijatia Ľublinskej únii v roku 1569. Až táto zmluva pozmenila dynastickú úniu na nové politické usporiadanie. Ľublinská únia, ktorá definovala spojenie Litvy a Poľska ako nerozdeliteľné, bola prijatá tesne pred vymretím Jagelovcov 1. júla 1569, pričom sa udržala až do roku 1795. Litovsko-ruská aristokracia s tým súhlasila až po niekoľkých kompromisných rokovaniach. Litva sa v tomto spojenectve musela zaručiť, že Poľsku prenechá Volyň, Polesie a Ukrajinu (Kyjevsko). Podmienkou bola vojenská angažovanosť v územnom konflikte s Moskvou. Litva stratila svoju štátnu suverenitu, ale udržala si vnútornú správnu nezávislosť s osobitnými áradmi (zárodkami budúcich ministerstiev), menou, štátnym znakom, pečaťou a veľkokniežacou titulatúrou. Obe krajiny spájal spoločne volený panovník, unifikované občianske právo, rovnako aj zahraničná politika. Litovsko-ruskí veľmoži tiež získali šľachtické výsady rovnocenné s výsadami poľskej aristokracie. Poľsko-litovský štátny útvar mal podobu federatívneho usporiadania a oficiálne sa nazýval Rzeczpospolita – z latinského Res Publica, t.j. vec verejná.
Spojivom bol tiež spoločný snem sídliaci vo Varšave a Grodne. Litva sa však neraz poľských snemov nezúčastňovala a rokovala s Poľskom často iba prostredníctvom delegátov. Základy snemovej moci položil už v 2. polovici 15. storočia Kazimír IV. Jeho pričinením vznikol v Poľsku šľachtický parlament, na ktorý boli vysielaní delegáti jednotlivých oblastí. Títo zástupcovia boli vyberaní na krajinských snemoch každej jednotlivej oblasti.
V zásade sa snem zvolával vtedy, keď chcel kráľ učiniť dôležité rozhodnutie súdneho či majetkového charakteru. Snem musel byť dostatočne dlho dopredu ohlásený, aby sa ho mohli šľachtici zúčastniť. Pred zvolaním tohto korunného snemu bolo nutné v každej oblasti zvolať lokálny krajinský snem, kde sa miestni magnáti dohodli na svojom postoji k riešeným návrhom a vyslala svojho delegáta, t.j. krajinského posla na valný snem. Určitým medzistupňom boli tzv. generálne snemy, ktoré sa schádzali vo Veľkopoľsku a v Malopoľsku, kde boli záležitosti znovu prerokované krajinskými delegátmi. Až potom sa posli odobrali na korunný snem.
Veľkoknieža v Litve sa delil o moc s radou, spočiatku poradným orgánom, ktorý sa transformoval do stáleho mocenského orgánu. Litovská rada zasadala dvakrát ročne na krajinskom sneme v hlavnom meste. Jej členmi boli majetní pozemkoví magnáti. Vedľa tejto najvplyvnejšej privilegovanej skupiny šľachty tvorila šľachtický stav aj drobná šľachta – zemanská a služobná. Vládnuca trieda predstavovala približne 10% z celého obyvateľstva (v roku 1528 sa v Litve uskutočnil súpis šľachty, v roku 1529 bol vydaný Litovský štatút, ktorý potvrdzoval šľachtické privilégiá a tvoril kódex litovského práva).
Od začiatku 16. storočia sa snemy členili na riadne a mimoriadne. Na mimoriadnych snemoch sa prerokovávala príprava voľby kráľa (konvokačný snem), vyhlasovala sa i samotná voľba (volebný snem) a riešili sa tiež konfederačné otázky. Boli zvolávané pri aktuálnych potrebách i niekoľkokrát do roka kráľom. Spočiatku trvali 2 až 3 dni, neskôr až 9 dní a od polovice 16. storočia snemy trvali i niekoľko týždňov. Jeho uznesenia sa nazývali konštitúcie. Keďže podiel miest na tomto sneme bol bezvýznamný a šľachte patrilo jednoznačne najdôležitejšie postavenie, tomuto vládnemu systému prislúcha pomenovanie šľachtická demokracia. Snem sa od roku 1505 skladal z dvoch komôr – poslaneckej a senátorskej. Senát sa transformoval z bývalej kráľovskej rady, v ktorej zasadali najvyššie stavy – magnáti a duchovenstvo. Členmi 140-miestneho senátu, ktorému predsedal samotný kráľ, boli katolícki biskupi, poprední krajinskí hodnostári (vojvodovia, kasteláni ai.) a najvyšší úradníci (kancelár, podkancelár, maršálkovia, podkomorní a ďalší). Poslanecký snem (zástupcovia oblastných snemov) sa nazýval Izba poselska. Snemu sa mohlo zúčastniť až 122 poslancov z Poľska a 48 poslancov z Litvy, ktorým predsedal zvolený maršálek.
Teritórium Litvy bolo členené na vojvodstvá a na nižšie celky, okresy (powiaty). Vojvodstvá viedli takisto rady, najvyššie riadiace orgány, ktoré sa schádzali na regionálnych snemoch. V 16. storočí sa rozmáhali panské poplužia (folwarky) – šľachtické, magnátske a cirkevné dvory. Veľkostatky so samostatným režijným chodom a s využitím práce poddaných začali byť ekonomicky výhodnejšie ako vyberanie poplatkov od samostatne hospodáriacich sedliakov. Zakladanie robotných veľkostatkov sa zintenzívnilo po pripojení Ukrajiny, kde poľská šľachta nachádzala novú pôdu, ktorú chcela využiť pre svoje ciele. Najviac týmto spôsobom získavali bohatí magnáti, ktorí si pomocou veľkostatkov postupne podmaňovali aj menej bohatú šľachtu a získavali tak ich hlasy v krajinskom sneme. Šľachta získala špeciálne privilégiá v rámci zahraničného obchodu, keď bola oslobodená od colných poplatkov. Po Ľublinskej únii sa litovská šľachta intenzívnejšie identifikovala s Poliakmi, čím prichádzalo k nenásilnej polonizácii. Litovčina sa vo vyšších kruhoch prakticky nepoužívala a v Litve bola až štvrtým jazykom po poľštine, ruštine a latinčine. Pričlenenie rozľahlých juholitovských oblastí k Poľsku predznamenalo vznik jazykového a etnického rozhraničenia medzi západnou Rusou (bieloruskou) a južnou – ukrajinskou Rusou.
Mestá v litovskom kniežatstve sa v rámci právnej oblasti riadili najmä magdeburským právom. Bolo to predovšetkým v dôsledku usádzania veľkého počtu cudzincov, predovšetkým z Nemecka. Ich samosprávu, rovnako aj mestskú societu tak ovplyvňovali prvky západoeurópskej mestskej správy. Mestský spoločenský život často polarizovali otázky súvisiace s náboženskou i etnickou diverzitou. Riadením mestských samospráv s voleným magistrátom sa mestá formálne vyčleňovali spod kompetencií kniežacích úradníkov. Mešťanom zabezpečovalo obrovské zisky najmä rôzne trhové poplatky, licencie na váhy či právo skladu, ktoré získala časť miest od veľkokniežatá a na základe ktorého mali obchodníci povinnosť ponúknuť na predaj svoj tovar. Väčšinu tovaru určeného na vývoz sa tak mala šancu dostať i na vnútorný trh. Na štátom vymedzených cestách sa na mýtnych staniciach vyberalo clo. Obchod regulovaný štátom napomáhal rozvoju domáceho trhu. Okrem stálych trhov sa vo väčšine miest zvyčajne dvakrát ročne organizovali aj veľké jarmoky, kde bol tovar oslobodený od rôznych poplatkov. V mestách sa rozvíjali cechové združenia a bratstvá.
Po vymretí Jagelovcov v roku 1572 sa viackrát zvažovalo personálne spojenie moskovského a poľsko-litovského štátu. V roku 1573 bola navrhnutá voľba Ivana IV. Hrozného za poľského kráľa a rovnako aj cára Fjodora v roku 1587, no napokon z týchto plánov vzišlo najmä z dôvodu značných rozdielov v konfesijnej, národnostnej i sociálnej oblasti. V Litve – na rozdiel od absolutistickej Moskovskej Rusi, fungovala stavovská a do určitej miery demokratická spoločnosť s funkčným parlamentom, ktorý nielenže volil kráľa, ale aj rozhodoval o najdôležitejších otázkach.
Za vlády poľského kráľa Štefana Báthoryho (1576 – 1586) sa Poľsko-litovská únia opätovne vzmáhala a prímerím z roku 1582 ukoristila celé Livónsko s Rigou, Dorpatom a vojvodstvom v Plocku. Po vymretí Rurikovcov a skone Borisa Gogunova využil následnú hlbokú politickú krízu v Moskve poľský panovník Žigmund III. Vasa (1587 – 1632), v roku 1609 obsadil Smolensk a o rok neskôr i Kremeľ. Jeho najväčším triumfom bola voľba svojho syna poľského kráľoviča Vladislava za ruského cára, avšak tento úspech netrval príliš dlho. Úsilie presadiť katolicizmus v Rusku i kultúrne rozdiely podnietili odpor u pravoslávnych Rusov a nástup novej ruskej dynastie Romanovovcov. V roku 1617 viedol Vladislav s pomocou veľkého počtu kozákov neúspešnú výpravu (Romanovovcov z trónu nedokázal vypudiť), udržal si však Smolensk, Severskú a Černigovskú krajinu. Tento zisk bol v roku 1634 potvrdený Polanovským mierom, kde sa ale poľský kráľ zriekol cárskeho titulu. V roku 1667 nasledoval Andušovský mier s Ruskom, ktorý definitívne uzavrel éru poľsko-litovskej expanzie východným smerom. V 2. polovici 18. storočia sa väčšina etnicky ruských oblastí začlenila pri prvom a druhom delení Poľska k Ruskému impériu a v roku 1795 prišlo k rozdeleniu Poľska medzi Prusko, Habsburskú monarchiu a Rusko.