OBSAH: Etnogenéza východných Slovanov • Kyjevská Rus • Mongolská ríša a Európa • Moskovský štát • Pobaltie, Litva a Poľsko-litovská únia • Odporúčaná literatúra
Mongolská ríša predstavovala svojou rozlohou jedno z najväčších impérií v dejinách. Existovala v 13. a 14. storočí a na vrchole moci mala viac ako sto miliónov obyvateľov. Kolískou ríše bolo územie súčasného Mongolska, z ktorého v 10. storočí mongolské kmene vytlačili Turkov. Pri vzniku impéria stáli schopnosti kmeňových vodcov Ong-chána, Džamucha a Temudžina.
Roku 1202 bol Temudžin vyslaný na lúpežný nájazd proti Tatárom (kmeň zo severného pohraničia Číny, kde ochraňovali prístupové cesty k čínskemu múru). Tatárov porazil na hlavu a začal s ich začleňovaním do vlastného kmeňa. Názov Tatár sa stal nepresne synonymom názvu Mongol a takto ich nazýval aj ostatný svet.
Zo vzájomného zúčtovania najzdatnejších kmeňových vodcov vyšiel napokon víťazne Temudžin, syn náčelníka Mongolov, ktorého poznáme pod menom Džingischán. Temudžinovi sa podarilo spojiť nezávislé mongolské kmene a v roku 1206 zhromaždenie mongolských kmeňov (qurultaji) ho prehlásilo za vládcu (chána). Džingischán založil nové hlavné mesto – Karakorum. Pri svojich následných dobyvačných ťaženiach jeho armáda expandovala do Číny, Strednej Ázie, Perzie, na Kaukaz i do východnej Európy.
Expanzia Mongolov
Objavili i Gruzínsko – malú kaukazskú krajinu, ktorá napriek vynikajúcemu vojsku nemala proti Mongolom šancu. Mongoli učinili z kresťanského kráľovstva mongolský vazalský štát. Potom tiahli ďalej na severozápad. V apríli 1223 prekročili Dneper. Tamojšie drobné kniežatstvá a mestské štáty ako Černigov, Smolensk, Kyjev, Suzdaľ, Halič, ai. sa proti útočiacim hordám zjednotili. V bitke pri rieke Kalka, ktorá sa odohrala 31. mája 1223, ale armáda ruských kniežat utrpela drvivú porážku. Mongoli po tomto prvom strete s Kyjevskou Rusou odtiahli k oddychu a doplneniu zásob domov na východ.
Začiatok nového ťaženia na západ oddialil skon Džingischána v roku 1227. O dva roky nato sa ríša rozdelila medzi jeho štyroch synov, pričom Ogedej bol zvolený za najvyššieho chána – vládcu vládcov. Pri úspešnom ťažení, ktoré viedol Batuchán, jeden z vnukov Džingischána, v roku 1237 chánova armáda dobyla Kyjev a v roku 1238 sa vzdal Novgorod. Väčšina vládcov z území dnešného Ruska, Ukrajiny, Bieloruska a Litvy sa Mongolom relatívne promptne podrobila.
Dobytím Kyjeva a sústavným postupom na západ Mongoli prinútili stepných Kumánov, aby hľadali azyl v Uhorsku. Práve to sa stalo zámienkou na ďalšiu výpravu Mongolov. V roku 1241 vyslal mongolský vojvodca Subetej hlavnú päťdesiattisícovú armádu do Uhorska a dvadsaťtisícové vojsko, ktoré malo slúžiť k odvráteniu pozornosti, do Poľska a Nemecka, čím začala invázia do strednej Európy. Uhorské vojská zviedli 11. apríla 1241 s Mongolmi neúspešnú bitku pri rieke Slaná. O niekoľko dní mongolská armáda dobyla Pešť (v bojoch zahynuli tiež viacerí biskupi a mnoho rytierov z Rádu nemeckých rytierov a z Rádu templárov, ktorí prišli Belovi IV. na pomoc. Uhorský kráľ bol prinútený k úteku na ostrov v Jadranskom mori. Po rozprášení uhorskej armády sa nájazdníci zamerali na Viedeň. Mongoli ale prestali mať o ďalší postup na hornatejší západ záujem. Ich pozornosť sa obrátila smerom na Balkán, kde Mongoli nakrátko obsadili napríklad Záhreb a Belehrad. Do ďalšieho osudu invázie zasiahli neočakávané udalosti v hlavnom meste Mongolskej ríše. Keďže Ogedej koncom roku 1241 zomrel, malo zhromaždenie qurultaji zvoliť nového Veľkého chána. Mongoli, upätí na túto internú záležitosť, sa následne z Európy stiahli.
Po desaťročných sporoch usadol na trón v roku 1251 Mongka a dosiahol pozoruhodný úspech, keď spolu so svojim bratom Kublajom pokoril čínsku dynastiu Sung. po smrti Mongku bol Kublaj zvolený za veľkého chána. Jeho snahou zostalo najmä definitívne podrobenie územia čínskeho vládnuceho rodu, čo sa mu roku 1279 tiež podarilo. Potom ustanovil novú čínsku dynastiu Jüan a na mieste dnešného Pekingu vybudoval jej centrum.
Obdobie úpadku
Už za vlády chána Kublaja rozdrobenosť impéria prinášala vnútorné rozkoly, ktoré vyvrcholili faktickým rozpadom a vytvorením štyroch chanátov. Kublaj a jeho potomkovia vládli Číne, Tibetu, Mandžusku, Kórei a východnému Mongolsku. Zlatá horda, ktorá sa rozprestierala na slovanských vo východnej Európe, patrila medzi najodbojnejšie súčasti Mongolskej ríše, ktoré odmietali uznať Kublaja Veľkým chánom. Zlatej horde vládli potomkovia Džočiho (jedného zo synov Džingischána), ktorí vystupovali absolútne suverénne vo vzťahu k mongolskému impériu. Prvým vládcom Zlatej hordy bol Batuchán. Potomkovia druhého syna Džingischána Čagataja ovládali Mogulistan – stepy strednej Ázie. V ríši zvanej Ílchanát ležiacej na území bývalého Chórezmu v Iráne vládol Hulagu a jeho rod. Ílchanát siahal od súčasného Afganistanu po Turecko a od Turkmenistanu a Azerbajdžanu po Perzský záliv a Arabské more. Za koncom mongolského impéria stál okrem iného rozpad Ílchanátu v roku 1336 a vyhnanie Mongolov z Číny o tri desaťročia neskôr. V roku 1362 litovské knieža Olgerd porazil Mongolov pri rieke Sinije, čím nadobudol značné územia medzi riekami Dnester a Dneper. Roku 1388, necelých sto rokov po Kublajovom skone, Číňania zborili niekdajšie hlavné mesto Mongolskej ríše, Karakorum.