OBSAH: Etnogenéza východných Slovanov • Kyjevská Rus • Mongolská ríša a Európa • Moskovský štát • Pobaltie, Litva a Poľsko-litovská únia • Odporúčaná literatúra
Počiatky Kyjevskej Rusi
Politický systém Kyjevskej Rusi reprezentovala od polovice 9. storočia až do 12. storočia vládnuca dynastia Rurikovcov. O ustanovení mocenskej štruktúry na Rusi rozpráva Povesť dávnych liet vo variante mýtov o založení bratmi, aké poznáme aj z iných európskych kultúr. Kyjev, centrum Poľanov na strednom Podneprí, bol podľa povesti založený bratmi Kyjom, Ščekom, Chorivom a ich sestrou nazývanou Lybeď. Neskôr bolo panstvo Kyjeva rozšírené na ďalšie slovanské kmene. V polovici 8. storočia a na počiatku 9. storočia v nadväznosti na zjednocovacie procesy prebiehajúce v 6. – 7. storočí nastala ďalšia etapa rozvoja Rusi, v ktorej došlo k ďalšiemu rozšíreniu tohto kmeňového zväzu. Mimo jej rámec zostali už len Uliči a Tiverci a v Prikarpatsku Viatiči, Radimiči a Kriviči. Súčasťou Kyjevskej Rusi bolo už i rozsiahle územie do Kyjeva na sever k západnej Dvine a Ilmeňskému jazeru.
V Rusi až do začiatku 9. storočia neexistovala žiadna centrálna politická moc. Napriek tomu o vzrastajúcom medzinárodnom postavení Rusi v prvej polovici 9. storočia svedčí i to, že vládca slovanských kniežactiev bol nazývaným titulom kagan. Kaganát bol najstarším politicko-mocenským útvarom na Rusi. Titul chaganus – kagan bol takmer iste pôžičkou od Chazarov, čo malo prispieť k posilneniu režimu nových vládcov. Prvá zmienka o vladárovi krajiny Rhós (tak sa Rus nazývala v byzantskej gréčtine, odkiaľ termín prevzali Frankovia), pochádza z obdobia okolo roku 838, keď ruské posolstvo sprevádzalo byzantských vyslancov na dvor Ľudovíta I. Pobožného (778 – 840, cisár od roku 816). Dobový letopis franského dvora ukazuje, že ľud Rusi bol pod svojim kráľom dostatočne organizovaný na to, aby mohol vypraviť vyslancov až k byzantskému cisárovi, čo si vyžadovalo veľké prostriedky. Títo poslovia z Rusi používali pre svojho vladára titul chaganus – kagan. V neskorších slovanských textoch bol najčastejším titulom legitímneho panovníka kňaz.
V blízkosti Ilmeňského jazera bolo objavené opevnené stredisko s odľahlými osadami, v ktorom sa zbiehali komunikácie spájajúce Ladožské jazero, Volgu a Dvinu a Dneper pravdepodobne pochádza zo začiatku 9. storočia. Možno tu sídlil i kagan. Môžeme tiež predpokladať, že politická štruktúra kaganátu bola založená na kombinácii prvkov charakteru vojensko-silového a mystického, legitimizujúceho, s určitým typom náboženstva pod vedením poloposvätnej osoby kagana.
Kolonizáciou južných oblastí upevňovali Rusi svoje pozície na Čiernom mori, kde prichádzali do konfliktu s Byzantíncami, Chazarmi a Pečenehmi. Roku 860 dokonca ruské vojsko obkľúčilo Konštantínopol.
V priebehu 9. storočia vznikol Novgorod. Jeho okolie nebolo etnicky jednotné. Žili tam slovanské kmene – predovšetkým Slovieni a Kriviči, ako i ugrofínski Čudovia a Meriani, ďalej normanskí Variagovia.
Variagovia prišli zo Škandinávie a usídlili sa v okolí Ladožského jazera s centrom v Starej Ladoge. Podľa Povesti dávnych liet Variagovia ostatné kmene, Poločanov a Krivičov a prinútili ich platiť daň. To spôsobilo, že sa tieto kmene vzbúrili a vyhrali (na pomoc im prišlo kyjevské knieža, ktorý zorganizoval do oblasti, v ktorej žili Poločania a Kriviči, dve vojenské ťaženia). Ale onedlho vraj začali bojovať sami medzi sebou, takže museli znovu povolať Variagov, aby im vládli. Okolo roku 862 do Novgorodu prišli traja bratia, škandinávske kniežatá – Rurik, Sineus a Truvor. Keďže poslední dvaja čoskoro zomreli, jediným vládcom sa stal Rurik, legendárny zakladateľ kniežacej dynastie, ktorý spojil nové územia so svojou vlastnou krajinou. Rurikovci, ako i ugrofínske kmene sa skoro poslovančili.
V roku 882 novgorodské knieža Oleg (882 – 912), Rurikov príbuzný, po veľkom ťažení na juh dobyl Smolensk a Ľubeč a nakoniec ľsťou uchvátil aj Kyjev. Oleg preniesol svoje sídlo do Kyjeva a začal úspešne upevňovať a rozširovať kyjevský štát. Na prelome 9. a 10. storočia sa panstvo kyjevského kniežaťa rozprestieralo už i nad Poľanmi, novgorodskými Slovienmi, Krivičmi, Severianmi, Radimičmi, Drevľanmi, Chorvátmi i nad neslovanskými Čudmi a Merianmi.
Zjednotenie Kyjeva a Novgorodu, južnej a severnej Rusi do jedného veľkého a mocného útvaru, ktorý nebezpečne ohrozoval Byzanciu a zasahoval do dejín južnej a strednej Európy, predstavovalo jeden z kľúčových historických medzníkov v dejinách východných Slovanov. Rozvojom hlbokých vnútorných premien a následnej ekonomickej, politickej a kultúrnej konsolidácie vznikol jeden z najväčších štátov stredovekej Európy – Rusi svojou rozlohou nemohla konkurovať Byzantská ani Franská ríša. Vtedajší arabskí a byzantskí autori nazývali politický útvar východných Slovanov Rus. Pretože centrom tohto rozsiahleho panstva bol v priebehu niekoľkých storočí Kyjev, v historickej literatúre sa vžil názov Kyjevská Rus.
Kyjevská Rus na vrchole moci
Významné úspechy dosiahla Kyjevská Rus začiatkom 10. storočia aj na medzinárodnom poli. V roku 907 sa uskutočnilo ťaženie Olega na Byzanciu, ktorého sa podľa letopisca zúčastnilo 80 tisíc bojovníkov. Výsledkom tejto výpravy bolo uzavretie rusko-byzantskej zmluvy roku 911, ktorá sa týkala politických a obchodných vzťahov.
Po Olegovi nastúpil na kniežací stolec Igor (912 – 945), ktorého značne priťahovalo bohatstvo Byzancie. V rokoch 941 a 944, podporovaný oddielmi Pečenehov a Variagov, napadol Konštantínopol, po čom mu Byzantínci ponúkli výkupné. Následne Igor uzavrel s Byzanciou ďalšiu dohodu. Nová zmluva z roku 944 upravujúca diplomatické a obchodné styky Kyjevskej Rusi s Byzanciou je zároveň prvým dokladom podávajúcom správu o vnútornom usporiadaní Kyjevskej Rusi. Pri podpisovaní tejto zmluvy Igor vystupoval už ako „veľké knieža“ a podpisoval ju svojim menom.
V diele Konštantína Porfyrogennéta je správa o tom, ako Igor vymáhal dane (poludje), pričom postupoval veľmi bezohľadne, takže sa Drevľania v čele s kniežaťom Malom postavili na odpor, pri ktorom Igora i s družinou zabili. Drevľania sa pokúsili dosadiť na kniežací stolec svojho kandidáta Mala ako manžela vdovy Oľgy (945 – 957). Tá sa ale proti Drevľanom postavila a kruto sa im pomstila. Ich kniežatá nechala čiastočne povraždiť, mnohé predala do nevoľníctva a ostatným uložila tvrdé dane. Drevľanské kniežatstvo bolo opätovne včlenené do ruského štátu. Oľga potom vládla za svojho nedospelého syna Sviatoslava (964 – 972). Niekedy medzi rokmi 946 až 960 sa Oľga s veľkým sprievodom vybrala do Konštantínopolu, kde sa zaviazala poskytnúť byzantskému cisárovi vojsko a pomoc. Pri tejto príležitosti prijala kresťanstvo. Kyjevskú Rus uznávali aj iné vtedajšie mocnosti. Tesnejšie diplomatické vzťahy so Svätou ríšou rímskou sa prejavili v prijatí Oľginých vyslancov u cisára Ota I. (936 – 973, kráľ 936, italský kráľ 951, od roku 962 cisár Svätej ríše rímskej) v roku 959 a následnou nemeckou misiou na čele s biskupom Adalbertom v Kyjeve, kam prišla v roku 961.
V roku 964 po smrti Oľgy sa vlády ujal syn Sviatoslav. Tohto panovníka preslávili vojenské ťaženia do oblasti Povolžia, Kaspického mora, Kaukazu, Balkánu a Byzancie. Zamýšľal preložiť kniežacie sídlo do Perejeslavca na Dunaji, kde sa podľa jeho slov, uvedených v Povesti dávnych liet, zbieha tovar z rôznych krajín, z Byzancie hodváb, zlaté príbory, víno a rôzne plody, z Čiech a Uhorska strieborné výrobky a dostihové kone, z Rusi drahé kožušiny, vosk a med. Fungoval tu aj bohatý trh s otrokmi. V rokoch 965 – 968 Sviatoslav porazil volžských Bulharov a rozvrátil Chazarský kaganát. Otvoril tým ruským kupcom priame obchodné cesty až na Ďaleký východ. Snaha kniežaťa o podmanenie si Bulharska a vybudovanie ruského panstva na dolnom Dunaji skončila neúspešne. Sviatoslav bol napokon svojim spojencom – Byzanciou prinútený Bulharsko opustiť a vrátiť sa na Rus. Cestou bol v roku 972 ale prepadnutý a zabitý Pečenehmi. Ďalšie desaťročia vo vývoji Kyjevskej Rusi predstavovali jej vrcholnú fázu.
V boji o nástupníctvo, ktorý vypukol medzi Sviatoslavovými synmi, sa vlády zmocnil Vladimír (980 – 1015). Kyjevský trón uchvátil okolo roku 980 od svojho nevlastného brata Jaropolka po tom, čo si prebojoval cestu späť z vyhnanstva v Škandinávii a premohol nepriateľských veľmožov. Okamžite po zaujatí trónu sa pustil do boja proti Viatičom, neskôr proti Poľanom, Bulharom a Pečenehom. Začal stavať nové mestá a opevnenia a vytváral ochranné pásmo proti stepným kočovníkom. Vladimír v kontexte spojenectva Rusi a Byzancie prijal v roku 988 kresťanstvo, vyhlásil ho za štátne náboženstvo a prikázal všetkým poddaným, aby sa dali pokrstiť. Starali sa o to predovšetkým početné biskupstvá zakladané po celej Rusi, ktoré v rámci daného systému slúžili ako opora a nástroj štátu. Prijatie kresťanstva, spojené so silným vplyvom byzantskej kultúry, výdatne prispelo i k zvýšeniu zahraničnej prestíže Rusi.
Vladimír panoval z Kyjeva prostredníctvom svojich synov, ktorých dosadzoval do jednotlivých etnických kniežactiev na juhu, ktoré boli zapojené do ruského štátneho systému. Formujúci sa veľký ruský štát ale nebol jednoliatym celkom ani po stránke politickej či kultúrnej. Napriek tomu 35 rokov Vladimírovej vlády patrilo ku kulminačným bodom vývoja tejto ríše.
Po Vladimírovej smrti vzplanuli boje medzi ruskými kniežatami vládnucej dynastie. Novgorodské knieža Jaroslav sa chcel osamostatniť, napadol svojho brata Sviatopolka (asi 978 – 1019, knieža 1015 – 1016, 1018 – 1019), ktorý predtým ovládol Kyjev, a sám sa hlavného mesta zmocnil. Útok Pečenehov spojených so Sviatopolkom síce odrazil, no podľahol jeho svokrovi poľskému kráľovi Boleslavovi I. Chrabrému (992 – 1025), ktorý sa zmocnil Kyjeva. Jaroslav v Novgorode zozbieral novú armádu a porazil Sviatopolka, ktorý medzitým opäť obsadil Kyjev. Boje o vládu trvali ešte niekoľko rokov, napokon však Jaroslav definitívne zvíťazil a stal sa samovládcom Kyjevskej Rusi.
Jaroslav (1019 – 1054) sa všetkými spôsobmi snažil vyrovnať byzantským imperátorom. Dokazoval to i zvyšovaním nádhery sídelného mesta Kyjeva. Dal postaviť Zlatú bránu, Chrám sv. Sofie a dal podnet k výstavbe slávneho Pečorského kláštora. Nechal prekladať množstvo gréckych spisov, prevzal i právo byzantských cisárov v cirkevných záležitostiach a menoval metropolitu ruskej cirkvi. Štát pomáhali aj rozvinuté diplomatické styky. Na základe predvídavej a rozvážnej politiky, ktorá pomohla zvýšiť medzinárodnú prestíž ríše, dostal Jaroslav prímenie Múdry.
Vývoj po smrti Jaroslava pomerne rýchlo smeroval k oslabovaniu centrálnej moci, prehĺbeniu feudálnej rozdrobenosti a stupňovaniu konfliktov medzi jednotlivými kniežatami. Jednotlivé krajiny ovládli synovia a synovci Jaroslava. Napriek ich častému súpereniu o moc bola ríša stále ovládaná jednou dynastiou, pretože Kyjev po Jaroslavovej smrti pripadol synovi, ktorý predtým vládol v Novgorode – Iziaslavovi (1024 – 1078). Po porážke ruského vojska Kumánmi – Polovcami vypuklo proti novému kniežaťu povstanie kyjevského ľudu a Iziaslav musel utiecť. Kyjevčania posadili na veľkokniežací stolec polocké knieža Vseslava, no napokon sa Iziaslav za pomoci poľského Boleslava II. Smelého (1058 – 1079) opäť zmocnil Kyjeva. Pokračovali však rozbroje medzi Izjaslavom a Vsevolodom z Perejaslavi a Sviatoslavom z Černigova. V rokoch 1073 – 1076 sa kyjevským kniežaťom stal Sviatoslav (1027/1028 – 1076) a potom Vsevolod (1030 – 1093, knieža 1076/1077, 1078). Po jeho smrti nastúpil na trón Iziaslavov syn Sviatopolk (1050 – 1113, knieža od 1093). Záujmy jednotlivých kniežactiev spôsobovali neustále boje. Preto sa kniežatá dohodli na zvolávaní kniežacích zjazdov, pri ktorých sa mali ich záujmy zjednotiť. Ale ani zjazdy v Kyjeve (1096) a Ľubeči (1097) neboli východiskom z krízy. Boje pokračovali i za účasti Poľska, Uhorska a Kumánov. Až zjazdom v Uvetičiach (Vitičev) v roku 1100 sa pristúpilo k určitej dohode, čo sa napríklad prejavilo v roku 1103 úspešnou výpravou proti Kumánom.
Skon Sviatopolka opäť priniesol nepokoje a povstania. Len rýchle povolanie Vladimíra Monomacha (1053 – 1125, knieža 1113) na trón zabránilo rozmachu ľudového povstania. Jeho ustanovenia poskytovali viac voľnosti závislému obyvateľstvu, možnosť účasti na súdoch a odchodu z dvora svojho pána. Boli tiež upravené podmienky obchodu zahraničných kupcov. Veľkoknieža sa takisto preslávil vo vojnách s Kumánmi. Kniežatá jednotlivých bočných dynastických vetví boli Vladimírovými vazalmi a Kyjevská Rus opäť predstavovala relatívne jednotnú ríšu. Tento obraz si uchovala i za vlády jeho syna Mstislava Veľkého (1125 – 1132). Postupne však prichádzalo k čoraz väčšej politickej rozdrobenosti. V 2. polovici 12. storočia sa osamostatnil Novgorod. Koniec Kyjevskej Rusi zavŕšil mongolský vpád v rokoch 1240 – 1242.
V období takéhoto politického marazmu na Rusi sa na dvore perejaslavského kniežaťa Jaroslava (neskôr kyjevského veľkokniežaťa) narodil mimoriadne nadaný vládca – Alexander Nevský, najprv novgorodské knieža (1236 – 1252) a neskôr vladimírske veľkoknieža (1252 – 1263). Alexander sa stal jedným z najvýznamnejších panovníkov vďaka vojenským úspechom. Vpád Mongolov a oslabenie ruských kniežat sa snažili využiť i ďalší susedia zo severu i západu. Knieža však okrem iných víťazstiev dokázal poraziť švédske vojsko v bitke pri rieke Neva (1240) aj Rád nemeckých rytierov v bitke pri Čudskom jazere (1242). Oslabený týmito bojmi sa rozhodol z pragmatických a diplomatických príčin spolupracovať s Mongolskou ríšou, resp. podriadiť sa jej, keďže po náboženskej stránke boli Mongoli tolerantní a pravoslávnu cirkev nepotlačovali. Alexander bol odporcom únie s Rímom a výzvy pápeža na spoločný boj proti Mongolom odmietol.
Predkresťanské náboženstvo a kristianizácia
Na Kyjevskej Rusi v 9. – 10. storočí uctievali Slovania viacero božstiev. Väčšina východoslovanských kultových miest objavených pri archeologických výskumoch sa nachádza na západ od Dnepru, pozdĺž rieky Pripiať a jej prítokov, prípadne juhozápadným smerom ku Karpatom a Dnestru. Svätyne existovali i v mestách pozdĺž hlavných riečnych ciest vedúcich severojužným smerom. Tie boli údajne zničené v dobe, keď knieža Vladimír prijal kresťanstvo.
Najrozsiahlejší popis náboženských praktík v písomných prameňoch týkajúcich sa Rusi pochádza z Povesti dávnych liet. Predkresťanské kmene Rusi vykresľuje ako divošské, nečisté a predovšetkým nevedomé. Neskoršie písomnosti naznačujú, že predkresťanskí obyvatelia Rusi uctievali svojich predkov a aj duchov rozličných miest.
Pohanské aktivity dokladajú aj pohrebné praktiky. Na základe archeologických výskumov možno povedať, že medzi obyvateľstvom zalesnených oblastí prevažovali žiarové pohreby, zatiaľ čo v blízkosti lesostepi boli bežnejšie pohreby do zeme. So Slovanmi sú tradične spojované žiarové pohreby. Už počas 10. storočia, teda pred krstom panovníka v roku 988, však zámožnejšie skupiny obyvateľstva na hlavných severojužných riečnych cestách praktizovali inhumáciu (ukladanie nespáleného tela zomretého do hrobovej jamy). Mnoho z pohrebných rítov je takmer iste škandinávského typu, najmä žiarové člnové hroby na miestach ako Stará Lagoda a Gnezdovo, a komorové hroby.
Obsah hrobov poukazuje na existenciu talizmanov spojených s obchodom s kožušinami. V hornom Povolží bolo pri archeologických výskumoch objavené množstvo pohrebísk dosvedčujúcich prítomnosti kultu bobra. V hroboch bola umiestnená keramika v podobe tlapiek, často s malými krúžkami. Bobry boli síce lovení, ľudia ich však považovali za posvätné a verili, že prinášajú požehnanie. Na prítomnosť Škandinávcov pravdepodobne ukazovali tiež prívesky v tvare miniatúrnych Thorových kladív. Tento typ amuletu z obdobia okolo polovice 10. storočia, nachádzaný napríklad v Gnezdove, na obchodnej ceste známej pod označením Od Variagov ku Grékom a tiež v hornom Povolží bol rozšírený porovnateľne ako kresťanské symboly. Ich zvýšená produkcia mohla byť reakciou na moc kresťanských symbolov.
Obmedzený inventár dokladov, ktoré o predkresťanskom náboženstve máme, možno vysvetliť okrem iného obrovským územným rozsahom Rusi a chýbajúcimi písomnými prameňmi. Zdá sa, že najneskôr na začiatku 10. storočia zahrnuli obyvatelia Rusi do svojich obradov a rituálov hlavných slovanských bohov, napríklad Perúna (boh blesku a moci) a Volosa (boh dobytku). Došlo k tomu v čase, keď sa centrum politickej moci presúvalo na juh, do oblasti stredného Podnepria.
Arabský cestovateľ Ibn Fadlan sa v roku 922 stretol v strednom Povolží s ruskými obchodníkmi. Videl, ako bohom pripisovali zodpovednosť za konkrétne transakcie. Modlili sa za dobrý obchod a prinášali idolu obety – akýsi druh provízie platenej za intervenciu boha na trhu. Bežnou praxou boli tiež obety, ktoré bohom ponúkali obchodníci po zdolaní riskantnej časti cesty, ako nás o tom informuje v diele De administrando imperio Konštantín VII. Porfyrogennetos.
V oblasti stredného Povolžia obchodovalo mnoho moslimov. Od začiatku 10. storočia boli moslimami aj povolžskí Bulhari. Ruskí obchodníci boli v pravidelnom kontakte s organizovaným uctievaním islamu. Podobne ruskí kupci, ktorí cestovali do Byzancie, prichádzali často do styku s kresťanmi.
S kresťanstvom sa Kyjevská Rus stretla už dávno pred definitívnym prijatím kresťanskej viery z roku 988. Bohatstvu kresťanov a moslimov z juhu vyvolávalo v miestnych obyvateľoch túžbu napodobniť niektoré z ich rituálov, aby mohli čerpať z ich úspešnej božskej sily a dosiahnuť tak hmotný blahobyt.
V čase vyjednávania o prvej úplnej zmluve medzi Byzanciou a Rusou z roku 911 sprevádzali Byzantínci opakovane ruských vyslancov po chrámoch a ukazovali im relikvie. Takýmto spôsobom sa Byzantínci správali vo všeobecnosti ku svojim hosťom v 10. storočí. Obyvatelia Rusi však skúsenosť s kresťanstvom nezískavali len z južných grécky hovoriacich oblastí. Od 9. storočia žili kresťanské domácnosti v Birke v strednom Švédsku, ktorá bola s Rusou v živom obchodnom kontakte.
Jedna z prvých zmienok o ruských obchodníkoch z východných krajín od Ibn Khurradadhbiha (Kitab al-Masalik) z 10. storočia uvádza, že predstierali, že sú kresťania, aby mohli platiť nižšie dane. Vďaka falošnému tvrdeniu mohli ruskí kupci v abbásovskom kalifáte zaplatiť len daň z hlavy a vyhnúť sa platbe plných colných poplatkov.
Okrem byzantských kresťanských misií k Bulharom a na Veľkú Moravu sa v 60. rokoch 9. storočia uskutočnila podobná misia k Rusom a Slovanom sídliacim v Podneprí. Tlak Chazarov a stepných kočovných kmeňov na územia východoslovanských kmeňov (v rámci nich aj Variagov) v oblasti Čierneho mora spôsobil, že východní Slovania sa snažili nadviazať s Byzanciou priateľské vzťahy. Pravdepodobne na žiadosť Rusov vyslala Byzancia na Rus misiu niekedy po roku 860. Konštantínopolský patriarcha Fotios v roku 867 tvrdil, že Rusi, niekdajší nepriatelia Byzancie, nažívajú s Byzanciou v priateľstve, prijali ich biskupa s kňazmi a sú naklonení kresťanstvu. Tento pokus o kristianizáciu vyšiel podľa všetkého dostratena. Neviedol k trvalým konverziám a nezostali po nej na Rusi zistiteľné písomné či archeologické stopy. Reálny dátum a presný cieľ misie zostávajú neisté.
Roku 882 sa pod vedením Rurikovho príbuzného Olega zmocnili Kyjeva pohanskí novgorodskí Rusi, ktorí na istý čas pozastavili prenikanie kresťanstva na Rus. Ďalšie náznaky kristianizácie na Rusi dokladajú rusko-byzantské zmluvy z rokov 911 a 944, ktoré sa týkali predovšetkým politických a obchodných vzťahov.
V roku 944 bola medzi Rusou a Byzanciou uzavretá zmluva, ktorá uvádza, že ruskí vyjednávači prisahali v konštantínopolskom Chráme sv. Eliáša na svätý kríž postavený pred nich, že jej podmienky dodržia. V zmluve sa spomínajú aj kresťania na Rusi. Útržkovité doklady dosvedčujú, že sa Rusi, ktorí sa stali kresťanmi, tešili podpore cisárskych úradov. Nebolo neobvyklé, že boli pokrstení priamo v Konštantínopole a následne boli odmenení darmi.
Pohanské a kresťanské kulty v Kyjevskej Rusi existovali vedľa seba a vzájomne sa ovplyvňovali. Zachovali sa doklady o vysokopostavených osobách, vrátane žien, ktoré boli v oblasti stredného Podnepria v polovici 10. storočia pochované s kresťanskými symbolmi, napríklad krížom. Našli sa tu cenné prívesky zo strieborného plechu v tvare kríža. Mnoho jamových hrobov s rakvami bolo objavených pri archeologických výskumoch v Kyjeve, Gnezdove a Timeriove v hornom Povolží. V prípade Kyjeva boli niektoré z rakiev orientované dokonca východo-západne, čo je typické pre kresťanov. Kríže i prívesky v tvare kríža obsahovalo i mnoho komorových hrobov. Občas sa tu nachádzali i sviece, čo opäť možno vnímať ako súčasť kresťanského rituálu. Zostáva však nejasné, či boli osoby pochované v týchto komorových hroboch pokrstení a či praktizovali výlučne kresťanský rítus. Komorové hroby sa do Starej Ladogy rozšírili do konca 9. storočia zo Škandinávie. Nálezy takýchto hrobov z Kyjeva a Šestovica naznačujú, že i keď sa na Rusi mohli presadiť určité aspekty kresťanských pohrebných praktík, mnohí ľudia stále očakávali hmotný a senzuálny posmrtný život. Napríklad hroby kniežacích veľmožov a ďalších vysokých hodnostárov boli vybavené zbraňami a jazdeckými potrebami, často spolu so svojimi koňmi a otrokyňami; v prípade kupcov aj váhy a závažia.
Kríže a prívesky v tvare kríža, najmä pokiaľ boli súčasťou náhrdelníkov, boli na Rusi v 10. storočí najjednoznačnejšími symbolmi príslušnosti ku kresťanstvu. Otázka ich pôvodu je predmetom sporov. Zaujímavé sú tiež nálezy vyobrazenia Krista na predmetoch každodennej potreby. Zdá sa, že ich Rusi považovali za kultové objekty.
Písomné i archeologické doklady naznačujú, že medzi prvými, ktorí na Rusi prijal nové náboženstvo, boli ženy. V polovici 10. storočia bola v Konštantínopole dobrovoľne pokrstená kňažná Oľga, ktorá sa stala krstnou dcérou cisára Konštantína VII. Porfyrogenneta ( (913 – 959) a prijala kresťanské meno Helena. Panovníčka si od krstu sľubovala predovšetkým posilnenie záujmov svojho štátu prostredníctvom vytvorenia samostatnej cirkevnej organizácie na Rusi. Strategicky teda koketovala najprv s Byzanciou a potom i so západnou cirkvou. Po stroskotaní jej úsilia o samostatnú cirkevnú správu prostredníctvom Byzancie sa roku 959 obrátila na cisára Ota I. Veľkého (936 – 973, kráľ 936, italský kráľ 951, od roku 962 cisár Svätej ríše rímskej) pravdepodobne so žiadosťou o vyslanie súcich misionárov. Okolo roku 961 bol na Kyjevskú Rus vypravený neskorší magdeburský biskup Adalbert z Trevíru (910 – 981) v sprievode ďalších kňazov ako misijný biskup. Úplná konverzia však nebola uskutočniteľná a Adalbert so svojimi spoločníkmi asi rok po svojom príchode opustil Rus.
Okrem formálnych, štátom podporovaných počinov pravdepodobne príležitostne a spontánne evanjelizovali mnísi a kňazi z miest na pobreží Čierneho mora, hlavne z Chersonu na Kryme, najväčšieho obchodného strediska, ďalej z kláštorov na juhovýchode Krymu a pozdĺž Kerčského prielivu, teda v pobrežných oblastiach, ktorými prechádzali ruskí obchodníci. Je možné, že jednotliví mnísi šírili Božie slovo aj severnejšie. Okrem toho kupci z Rusi v 9. a 10. storočí často navštevovali chersonský prístav. Nie je teda náhoda, že analógie najstaršieho typu plieškových krížov nájdeného na Rusi boli objavené vo výzdobe chersonských chrámov (známe sú ale i analógie anglosaské).
Po Oľginej smrti v roku 969 opäť prevládlo pohanstvo s protikresťanskou reakciou, ktorú viedol Oľgin syn knieža Sviatoslav. Aj keď sa ani okolo polovice 10. storočia Rus ešte nestala kresťanskou krajinou, zapustilo tu kresťanstvo korene a boli vytvorené predpoklady pre začlenenie Kyjevskej Rusi do byzantskej kultúrnej sféry.
O konečnom prijatí kresťanstva z Byzancie sa napokon rozhodlo v období panovania Sviatoslavovho syna Vladimíra. Kľúčovú úlohu v zavedení kresťanstva ako oficiálneho náboženstva tvorila Vladimírova politická a vojenská prevaha na Rusi. Mal preto v porovnaní so svojimi predchodcami voľnejšiu ruku v rozhodovaní o tom, ktoré náboženstvo verejne uctievať a do akej miery by sa toho mali zúčastniť jeho poddaní. Vladimír z rodu Riurikovcov najprv podporoval pohanstvo, pričom dochádzalo i k príležitostnému prenasledovaniu kresťanských Rusov. Snaha dodať svojej vláde legitimitu a vážnosť stála s najväčšou pravdepodobnosťou za jeho pokusmi o posilnenie pohanského náboženstva zakrátko potom, čo sa chopil moci. Povesť dávnych liet hovorí, ako bola pred kniežacím sídlom v Kyjeve postavená šestica drevených idolov, pričom podobné boli i v Novgorode. Tento „panteon“ drevených modiel v čele so slovanským bohom blesku a moci Perúnom je prvým známym príkladom toho, keď sa na Rusi knieža pokúsil zaviesť pravidelné verejné bohoslužby. Zdá sa, že od tejto kombinácie božstiev vladár očakával vojenské víťazstvá. Akonáhle však došlo k stabilizácii Vladimírovej vlády a ten mal krajinu pod svojou kontrolou, javila sa nevyhnutnou výstavba vnútornej štruktúry štátu a bolo nutné spojiť ju i so zodpovedajúcou ideológiou, lebo pohanstvo už načisto nevyhovovalo a nepostačovalo potrebám rýchlo sa vyvíjajúcej ruskej spoločnosti. Naviac tu dôležitú úlohu hrali zahranično-politické aspekty, lebo len prijatím kresťanstva sa mohol kyjevské knieža stať rovnocenným panovníkom v rámci kresťanského universa a zaistiť si tiež medzinárodné uznanie svojej osoby a štátu, ktorému vládol, a posilniť ho. Bolo teda len otázkou času, kedy tak učiní a odkiaľ kresťanstvo príjme.
Kresťanstvo sa na Kyjevskej Rusi oficiálne prijalo v roku 988. Krst Vladimíra bezprostredne súvisel s jeho svadbou so sestrou byzantského cisára Basilea II. (976 – 1025) Annou, ktorú si vymohol za svoju rozhodnú pomoc pri vojenských operáciách Konštantínopolu proti Bulharom. Tento krok povzniesol byzantsko-ruské vzťahy v nasledujúcich rokoch na celkom novú úroveň. Zároveň predurčil kultúrny vývoj Ruska, ktorý pretrváva dodnes.
V prvej fáze prichádzali na Rus grécki duchovní a prinášali literatúru, ktorá ovplyvnila nielen cirkevnú oblasť, ale aj právo či históriu. Spočiatku mal dohľad nad cirkevnou organizáciou na Rusi chersonský arcibiskup. Byzantskí misionári používali v liturgii bezpochyby gréčtinu a takto slúžené omše boli pre najširšie ľudové i najvyššie spoločenské vrstvy prakticky nezrozumiteľné a mohli pôsobiť len svojou okázalosťou. Vladimír nechcel obmedzovať kontakty na kresťanov len v Byzancii. Na Rusi sa skoro objavili bulharskí misionári, ktorí sem priniesli slovanskú liturgiu a písomníctvo. Vedľa gréčtiny sa v ruskej cirkvi začal používať cirkevný slovanský jazyk a ten skoro získal dominantné postavenie, pretože ho vzhľadom k oficiálnej podpore panovníka byzantskí misionári museli tolerovať. Po roku 1018 (vyvrátenie Bulharskej ríše Basileom II.) sa príliv bulharského i srbského kléru na Rus ešte zvýšil.
Za vlády Vladimírovho syna Jaroslava Múdreho (1015 / 1016 – 1054) sa postavenie ruskej cirkvi stabilizovalo. Vytvorilo sa deväť diecéz, ktoré podliehali kyjevskému metropolitovi. Ruská cirkev bola po vytvorení metropolitného úradu v počiatočnom období spravovaná gréckymi metropolitmi, vysielanými na Rus z Konštantínopola a tí boli s vierou, ktorú šírili, i celou svojou cirkevnou organizáciou pevnou oporou udržovania byzantského vplyvu. Úsilie Jaroslava o zreteľné uvoľnenie väzby na Konštantínopol však nebolo z dlhodobého horizontu úspešné (na kyjevský metropolitný stolec dosadil vzdelaného Illariona, kňaza domáceho pôvodu, no po smrti kniežaťa na jeho miesto prišli opäť Gréci).
Kultúrny i politický rozmach Kyjevskej Rusi nastal predovšetkým po roku 1037, kedy Jaroslav Múdry sa definitívne zbavil vnútornej opozície a uchopil tak jednoznačne moc. Rozvoj je badateľný najmä v umeleckých remeslách, vo výstavbe budov so sakrálnou architektúrou, písomníctve a pod. Pre ranoruský literárny jazyk, ktorý sa tu vytváral a rozvíjal už skôr – v 9. až 11. storočí, pre jeho zrozumiteľnosť obyvateľstvu celého štátneho útvaru, bolo dôležité písomníctvo v cirkevnom slovanskom jazyku. To sa na Kyjevskú Rus šírilo najmä z Bulharska (treba doplniť, že i z Čiech, s ktorými mali ruské kniežatá živé kontakty). Duchovnú literatúru zastupovala vo veľkej miere cirkevná spisba, ktorá sa na Rus dostávala od konca 10. storočia z Byzancie prostredníctvom bulharských prekladov. Prienik cirkevnej staroslovienčiny do kresťanskej liturgie, kde časom úplne prevážila, i vznik literatúry v domácom jazyku, kde sa jeho šíriteľmi stali okrem duchovenstva hlavne rôzni vyprávači, hudci a herci pôsobiaci nielen na dvoroch kniežat a bojarov, ale i v najširších ľudových vrstvách, mal epochálny význam. Cyrilika, využívaná v bežnom živote (čo bolo v Európe skôr výnimočné), sa stala efektívnym podnetom rozšírenia cirkevnej i svetskej literatúry v Rusi. Je paradoxné, že od 11. a najmä od 12. storočia sa začala interakcia ruského a inoslovanského literárneho vplyvu obracať (viaceré ruské diela determinovali následnú tvorbu južných i západných Slovanov).
Treba doplniť, že šíriteľmi staroruskej kultúry okrem duchovenstva boli i potulní herci, speváci a hudobníci. K materiálnym prameňom Kyjevskej Rusi patrí predovšetkým staroruská drevená i kamenná architektúra – kniežacie paláce, chrámy, obytné domy alebo fortifikácie. Ruskí umelci dosiahli veľkého majstrovstva v ikonomaľbe i vo freskovej maľbe. Za najstaršiu cirkevnú stavbu je považovaný Desiatkový chrám (Desjatinnaja cerkov) kniežaťa Vladimíra Veľkého, postavený v jeho rezidencii v Kyjeve. K najkrajším stavbám patrí chrám sv. Sofie kyjevskej, vybudovaný kniežaťom Jaroslavom Múdrym okolo roku 1037. Špeciálne miesto v dejinách staviteľstva Kyjevskej Rusi má Uspenský chrám Pečorského kláštora, postavený v rokoch 1037 – 1077. Tieto chrámy sa stali predlohou mnohých významných ruských katedrál.
Spoločnosť, obchod a hospodárstvo
Spoločnosť Kyjevskej Rusi bola členená hierarchicky. Základné informácie sú obsiahnuté v najstaršej zbierke ruských zákonov Ruskej pravde. Panovník bol označovaný ako velikij knjaz. V latinských prameňoch sa používal termín rex. V arabských prameňoch sa vyskytuje výraz al-malik, v gréckych hegemon i archon a v perských padišah, chakan el-Rus. Vyššiu vrstvu s privilegovanými jednotlivcami tvorili knjazi, boljare, jučšiji muži a starci gradskiji. Títo vykonávali správne funkcie. Roľníci sa rozdeľovali podľa závislosti od vlastníka pôdy na skupiny označované ako zakupy, rjadoviči, serebrjannikovia a iní. Pomenovanie smerdi sa používalo pre slobodné roľnícke obyvateľstvo. Služobníctvo vyššie postavených vrstiev tvorili chlopi, otroci a čeljad. Právne postavenie politicky a hospodársky slobodných ľudí, členov dedinských občín, sa menilo v dynamickom procese na závislosť rôzneho stupňa i v prípadoch, keď títo ľudia zostali i naďalej formálne slobodní. Staré zvykové právo postupne nahradili písané zákony, ktoré chránili záujmy ruskej elity.
Dôležité postavenie mali v ruskej spoločnosti mestá ako opevnené miesta, centrá administratívy, remeselnej výroby, obchodu i kultu. Sociálna skladba mestského osídlenia bola veľmi pestrá. Dve hlavné skupiny tvorili mestská aristokracia a obyvatelia nazývaní ljudi.
Väčšinu ranoruských sídelných stredísk predstavovali dediny, v ktorých žila väčšina obyvateľstva zaoberajúceho sa poľnohospodárstvom, chovom dobytka a remeselníci. Na dedinách žili tiež drobní feudáli, ktorí si stavali dvorce, ktoré sa potom stali miestnymi administratívnymi a hospodárskymi centrami. Dedina – selo – nemala presný urbanistický plán ani jasne určenú veľkosť.
Administratívnym a hospodárskym centrom feudálneho majetku bol dvorec feudála. Na dvorcoch žili feudáli alebo ich správcovia, administratívny personál, družina i ľudia zabezpečujúci všetky práce na hospodárstve. Dvorce sa budovali v husto osídlených mestách, na vyvýšeninách, kde boli prirodzene chránené. Veľkosť opevnených dvorcov závisela od významu postavenia a potrieb feudála. Východiskom utvárania feudálneho zriadenia Rusi bol systém tzv. votčiny, t. j. súkromného pozemkového vlastníctva feudálov. Časť tejto pôdy využíval štát, časť bola v rukách feudálov ako dedičný majetok.
Dôležité miesto mali v ruskej spoločnosti mestá ako opevnené miesta, centrá administratívy, remeselnej výroby, obchodu i kultu. Ich centrom bola väčšinou pevnosť s kostolom, tzv. kremeľ, okolo ktorého sa v podhradí rozkladali dvorce, neraz v podobe opevnených sídiel feudálov, niekedy i s kostolmi a domami ostatných obyvateľov. Domy remeselníkov boli obvykle väčšie a lepšie vybavené ako príbytky poddaných. Niektoré skupiny remesiel dali názvy mestským štvrtiam. Povesť dávnych liet uvádza viac než 20 miest, medzi ktorými najznámejšie boli Kyjev, Novgorod, Černigov, Perejaslav, Belgorod, Vyšgorod, Ljubeč, Smolensk, Pskov, Ladoga a iné. V 11. storočí kroniky uvádzajú už 32 miest, ktoré upútali pozornosť letopiscov vzhľadom na veľký politický a vojenský význam. Okrem veľkých centier existovalo i množstvo menších feudálnych sídiel – hradov. Sociálna skladba mestského osídlenia bola veľmi pestrá. Dve hlavné skupiny tvorili mestská aristokracia a obyvatelia nazývaní ljudi. Okrem kniežat a bojarov malo v mestách výdatnú úlohu vyššie i nižšie duchovenstvo. Väčší feudáli si na svojich panstvách vydržiavali vojenské družiny. Príslušníci kniežacieho rodu i početní zástupcovia bojarského stavu vlastnili v 11. – 12. storočí poľnohospodárske statky. Veľkým vlastníkom pôdy sa stala cirkev, najmä kláštory, ktorým boli prideľované celé dediny.
Na území dnešného Kyjeva v 8. – 10. storočí existovali tri hradiská. Knieža Vladimír hradisko na Andrejevskej (Kyjevskej) hore prestaval na svoju rezidenciu. Tu bývala aj jeho družina s bojarmi a vyššie duchovenstvo. Niekedy v rokoch 980 – 996 bol na tomto mieste postavený Desiatkový chrám, ktorý bol prvou kresťanskou stavbou na Rusi. Ďalšia výrazná prestavba Kyjeva započala za vlády Jaroslava Múdreho, ktorý sa nechal inšpirovať Konštantínopolom. Podľa byzantského vzoru tu bola postavená tzv. Zlatá brána s Chrámom Zvästovania. Vniklo rozsiahle opevnenie. Zázemie hradisku tvorilo podhradie v lokalite Podol, kde ľudia žili predovšetkým v zemniciach. Existovali tu trhy. V 12. storočí bolo podhradie opevnené. V polovici 11. storočia bol 3 km od Kyjeva vybudovaný kláštorný komplex Pečorskej lavry.
Na rieke Volchov blízko Ilmeňského jazera vznikol Novgorod (Nemogardas, Holmgardr). Rieka rozdeľovala mesto na dve časti, ktoré boli spojené dreveným mostom. V západnej časti bol drevenou palisádou a vodnou priekopou opevnený kremeľ. Za panovania kniežaťa Vladimíra tu bol postavený drevený Chrám sv. Sofie. Nová kamenná katedrála sa začala budovať v roku 1049, ktorá sa stala sídlom biskupa a od roku 1165 aj arcibiskupa. Okolo kremľa existovali štvrte, ktoré niesli pomenovanie Hrnčiarska, Nerevská a Predmestská. Obývali ich bojari a remeselníci. Na východnom brehu rieky sa nachádzala Obchodná časť, ktorú tvorili Slavenská a Tesárska štvrť. Nachádzal sa tu aj prístav, ktorý slúžil ako prekladisko tovaru. Centrum Obchodnej časti tvoril tzv. Jaroslavov dvor, ktorí sa v 1. polovici 12. storočia premenil na radnicu, pred ktorou sa schádzal mestský snem (veče). Dlhodobé archeologické výskumy dokladajú bohatstvo miestnych obyvateľov. Podarilo sa odkryť viacero drevených obydlí, doložiť existenciu kanalizácie, drevenej dlažby z viacerých období. Vďaka prírodným podmienkam sa tu dochovalo veľké množstvo predmetov z organického materiálu – drevo, textílie, koža. Dôležité informácie o bežnom živote obyvateľov sú zachytené na prúžkoch brezovej kôry, kde si obyvatelia zapisovali rydlom rôzne informácie.
Kyjevská Rus udržovala nielen kultúrne a politické, ale aj široké ekonomické zväzky s mnohými štátmi a oblasťami východu i západu. Obzvlášť silné boli kontakty Rusi s Poľskom, Čechami a bulharským štátom, s Francúzskom, Anglickom, Nemeckom, Škandináviou, Byzanciou, Arménskom, Gruzínskom, strednou Áziou a pod. Ilmenské, Pskovské, Ladožské a Biele jazero slúžili ako komunikačné uzly a riečne cesty uľahčovali obchodné spojenia. Z letopisov sú známe tri hlavné cesty, ktorými sa zabezpečovali obchodné styky s cudzinou: jedna cesta spojovala Rus i severské oblasti s Byzanciou, druhá s Podneprím a Haličou a tretia smerovala z Podnepria na juhovýchod k Azovskému moru i na Kaukaz.
Škandinávci sa zaujímali prevažne o obchod s kožušinami. Do lovu a následnej úpravy, skladovania a prepravy koží bolo zapojené veľké množstvo ľudí. Vzhľadom k sezónnemu a vysoko premenlivému charakteru dodávok kožušín bolo treba neustále hľadať nové zdroje. Pôvodne šlo o prevažne dobrovoľný obchod, pričom obchodníci zaisťovali dodávky kožušín a vo vzájomnej spolupráci aj ich prepravu. Škandinávski vládcovia však neskôr začali kožušiny vyžadovať ako tribút. Hýbateľom obchodu s kožušinami boli prepychové predmety z bohatých južných trhov. Kvôli nim sa miestni obyvatelia zaoberali intenzívne lovom kožušinových zvierat a obchodom s kožami.
Okrem obchodníkov zo severu dokladá list objavený v káhirskej genize prítomnosť židovských kupcov v Kyjeve v 10. storočí. Najneskôr v tomto storočí v Kyjeve žili pravdepodobne aj moslimovia, ktorých tam prilákal diaľkový obchod. Na obyvateľov Rusi mali bezpochyby vplyv i styky so zámožnými kresťanskými a moslimskými obchodníkmi z juhu. V Knihe ciest a štátov neznámeho východného geografa sa hovorí o medzinárodnom, široko rozvinutom ruskom obchode. Ako píše arabský spisovateľ ibn Chordádbeh, Rusi sa plavili cez Kerčský prieliv do Azovského mora a po Done až do miest, kde sa jeho tok približuje k Volge. Po nej po tom až do Kaspického mora. Po súši sa dostávali až do Bagdadu.
Vo vývoji zahraničného obchodu podstatnú úlohu zohrali obchodné zmluvy z rokov 911 a 944, uzavreté medzi Byzanciou a Rusou po vojenských výpravách kyjevských kniežat. Zmluva z roku 911 sa týkala najmä politických a obchodných vzťahov a Rusi ňou získali právo na bezcolný obchod v Konštantínopole. Roku 944 bola uzavretá nová dohoda, ale podmienky obchodu boli pre Rusov menej výhodné ako v zmluve z roku 911. Byzancia sa v dohode oslobodila od niektorých záväzkov a Rusi už museli pri svojom obchodovaní platiť dane. Rusi posielali na pomoc Byzancii vojsko a zaviazali sa hájiť niektoré jej dŕžavy proti nepriateľom.
Druhou vážnou sférou záujmu Kyjevskej Rusi v medzinárodných vzťahoch boli štáty arabského kalifátu na juhozápadnom pobreží Kaspického mora. Arabskí pisatelia sa zmieňujú o niektorých výpravách Rusov v rokoch 880 i 909 – 910. Ruským kupcom sa neskôr otvorili aj priame obchodné cesty do Iránu, Strednej Ázie i na Ďaleký východ po ruskom rozvrátení volžských Bulharov a Chazarského kaganátu v rokoch 965 – 968. Pri Kerčskom prielive vzniklo za vlády Sviatoslava ruské vojensko-obchodné stredisko Tmutarakaň.
V hospodárstve štátu zaberalo prvoradé miesto poľnohospodárstvo. V Kyjevskej Rusi existovalo niekoľko systémov obrábania pôdy, čo záviselo na klimatických podmienkach i na rozličnom zložení a množstve pôdy. Veľký význam v hospodárskom živote krajiny mala vysoko rozvinutá remeselná výroba. Tá sa sústreďovala predovšetkým do miest, ale mnohé remeselné odvetvia sa rozvíjali i na dedinách. Medzi dominantné remeslá patrilo železiarstvo. Vznikali špecializované kováčske dielne, ktoré produkovali rôzne druhy pracovného náradia, remeselné potreby, zbrane, predmety domácej potreby i ozdoby. Ruskí umeleckí remeselníci spracovávali zlato, striebro, bronz a olovo, dokonalo ovládali techniku emailovania a najmä zvláštny spôsob výzdoby – nielo. S emailérstvom bola úzko spojená výroba skla. Sklárske dielne boli otvorené v mnohých vtedajších ruských centrách. Masovú výrobu predstavovala keramická produkcia najrôznejších tvarov. Na prelome 10. – 11. storočia sa začalo s výrobou glazúrovanej keramiky, predovšetkým dlaždíc, ktoré sa začali využívať pri výstavbe kniežacích dvorov a chrámov. Vysokú úroveň dosiahli remeslá súvisiace s výstavbou, a to obrábanie dreva, kameňa a výroba tehiel a vápna.
Hlavnou formou ekonomických vzťahov bola výmena tovaru a obchod medzi jednotlivými výrobcami v hraniciach celého štátu. Výrobky kyjevských majstrov – sklenené náramky, enkolpiony, emailérsky šperk i ďalšie výrobky vysokej umeleckej a technickej hodnoty sa dostávali do všetkých miest a dedín. Najviac sa rozvíjala forma obchodu prostredníctvom periodických trhov na rôznych miestach. Dediny, v ktorých sa konali trhy, sa na Rusi nazývali pogostami. Rozvojom obchodu vznikla samostatná skupina kupcov, ktorí sa delili do dvoch kategórií. Jednu predstavovali kupci obchodujúci s rôznymi druhmi výrobkov na miestnych trhoch, druhú tvorili kupci realizujúci väčšie obchody so širokou škálou výrobkov, zoskupujúci sa a križujúci naprieč celou krajinou. Rozvoj trhov a obchodu viedol i k vzniku ruského peňažného systému. Zo začiatku plnil funkciu výmeny dobytok a kožušiny. Dlhší čas sa používali zahraničné mince, zlaté byzantské solidy, strieborné arabské dirhamy, do obehu prichádzali aj mince stredoeurópskych a západoeurópskych štátov. Ruský štát začal raziť vlastné mince od konca 10. storočia. Základnou peňažnou jednotkou bola hrivna – kus striebra určitej hmotnosti a formy, rôznych dobách a regiónoch nerovnaká.