OBSAH: Etnogenéza východných Slovanov • Kyjevská Rus • Mongolská ríša a Európa • Moskovský štát • Pobaltie, Litva a Poľsko-litovská únia • Odporúčaná literatúra
Dejiny Kyjevskej Rusi sú zachytené v byzantských (De administratio imperio), latinských (tzv. Bavorský geograf, Annales Bertiniani), arabských (napr. Kitáb al-accláq an-nafisa, Murúg ad-dahab wa ma’cádin al-gawáhir), ale i písomných prameňoch domáceho pôvodu. Dobovú literatúru na Rusi možno rozdeliť z hľadiska pôvodu na slovanskú produkciu z Bulharska, na preklady z gréčtiny a výnimočne aj latinčiny i na pôvodnú tvorbu. Z hľadiska povahy šlo o literatúru cirkevnú (vynikali rôzne žánre, predovšetkým kázania, životy svätých, hymny a pod.) a svetskú (letopisy, právne príručky a kódexy, epické výtvory a ďalšie). Kňazi z Bulharska prinášali nielen slovanské liturgické knihy, ale i všetky ďalšie diela, ktoré vznikli za vlády cárov Simeona (893 – 927) a Petra (927 – 989) v bulharských literárnych školách. Donesený bol aj Zakon sudnyj ljudem vytvorený Metodom na Veľkej Morave. Preklady z gréčtiny, ktoré mali náboženský i filozofický charakter, vznikali najmä v kyjevskej literárnej škole Jaroslava Múdreho. Práve intenzívne kontakty s Byzanciou i Bulharskom umožnili zúročiť pri rozvoji filozofického myslenia na Rusi ovocie antickej a byzantskej filozofie. Medzi najvýznamnejšie domáce diela z 11. storočia patria prvá ruská kronika Povesť dávnych liet (Nestorov letopis alebo Kyjevský letopis) či najstarší ruský súbor zákonov Ruská pravda (Pravda Jaroslavičovcov), ktorá bola doplňovaná až do 13. storočia. Táto príručka však nebola spísaná v cirkevnoslovanskom jazyku, ale v hovorovom domácom idiome. Do tohto zoznamu je nevyhnutne treba doplniť tiež také diela ako Počiatočný letopis (1093), Kormčaja kniga, v ktorej sú zhrnuté zbierky civilného i kanonického práva z Byzancie aj Bulharska, Čítanie o kniežati Borisovi a Glebovi (2. polovica 11. storočia), Život Feodosia Pečerského (Feodosiov životopis; prelom 11. a 12. storočia), Kázanie o zákone a milosti (Pojednanie o zákone a milosti, Slovo o zákone a požehnaní), ktorého autorom bol v roku 1037 – 1050 metropolita Illarion I. Nemenej významné boli diela ako Pskovský letopis, Izbornik kniežaťa Sviatoslava Jaroslaviča, cestopis Putovanie igumena Daniila (začiatok 12. storočia) či Poučenie (autorom je knieža Vladimír II. Monomach). Svetskú tvorbu znamenite reprezentoval poetický historicko-politický spis Slovo o pluku Igorovom (1185).
Počiatky Kyjevskej Rusi je možné napriek nedostatku písomných prameňov predstaviť ako dejiny mnohých etník, predovšetkým východných Slovanov. V severných oblastiach Rusi žili roztrúsené kmene hovoriace baltofínskymi jazykmi, na juhu vzájomne premiešané zoskupenia baltských a slovanských etník, ktoré sa tiahli k Baltskému moru na západe, za horné Podneprie na východe a k Ilmenskému jazeru na severe. V stepnej zóne Pričiernomoria žili turkitské kmene.
Východná vetva slovanského obyvateľstva obývala v 8. – 9. storočí značnú časť veľkej ruskej roviny od Fínskeho zálivu až po Čierne more, povodia riek Dunaja, Dnestra i Dnepra. K určitému politickému zjednocovaniu slovanských kmeňov v rôznych častiach tejto veľkej krajiny mohlo dochádzať už od 4. storočia. Archeológovia za najstarší doklad o slovanskom osídlení pokladajú nálezy keramiky typu Korčak a Peňkovka, ktoré sú rozšírené medzi Dneprom, Dnestrom a Pripiaťou. V 8. storočí existovala hlavne v lesostepnej oblasti západne od Dnepra kultúrna skupina označovaná ako Luka Rajkoveckaja. Jej nálezy sa podarilo objaviť tiež v Rumunsku a v Bulharsku. Na ľavom brehu Dnepra existoval variant tejto kultúrnej skupiny nazývaný aj ako romensko-borševský typ, ktorý býva spájaný s kmeňmi Severianov a Viatičov.
Povesť dávnych liet podáva obraz osídlenia Slovanov vo východoeurópskej rovine, ktorý dnes potvrdzujú i archeologické pamiatky a miestopisné údaje. Podľa nej na strednom Dnepri žili Poľania, od nich západne popri rieke Pripeť Drevľania, oblasť medzi Pripeťou a západnou Dvinou obývali Dregoviči, o niečo ďalej Poločania. V panve Iľmenského jazera popri riekach Volchov, Lovať a Msta sídlili ďalšie nemenované slovanské kmene. Medzi prameňmi Voľgy, Dnepra a západnej Dviny boli Kriviči. Ľavý breh Dnepra na severovýchodne od Poľanov obývali Severiania, východne od rieky Sož žili Radimiči a severovýchodne od nich na rieke Oka až k jej prameňom sídlili Viatiči. Pozdĺž západného a čiastočne južného Bugu žili Dulebi (pôvodne známi ako Bužania) a Volýňania, pozdĺž Dnestru a Prutu až k Dunaju Tiverci a Uliči. Okrem týchto najhlavnejších kmeňov tu sídlili mnohé menšie kmeňové skupiny. Každé východoslovanské etnikum predstavovalo vlastné kniežactvo s približne rovnakým stupňom hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho vývoja. Z nich však najviac rozvinuté predsa len boli kmene z oblasti pri strednom Dnepri, z okolia Ilmeňského jazera a Karpát. Najintenzívnejší etatizačný proces prebiehal v oblasti Kyjeva.
Z ojedinelých písomných správ – z povestí zachovaných v neskorších kronikách i odkazov arabských obchodníkov a zemepiscov je možné predpokladať, že v 9. storočí pôsobili dve hlavné centrá, Kyjev a Novgorod. Arabský zemepisec Džaiháni zo začiatku 10. storočia uvádza na základe starších zdrojov ešte jeden slovanský zväzok s vlastným kráľom, akúsi Artániu, ktorá ležala v blízkosti Chazarov, bola veľmi bojovná, dokázala prinútiť k plateniu daní pohraničnú oblasť Byzancie (Ruma), ale nedovoľovala prístup cudzím kupcom.