OBSAH: Etnogenéza východných Slovanov • Kyjevská Rus • Mongolská ríša a Európa • Moskovský štát • Pobaltie, Litva a Poľsko-litovská únia • Odporúčaná literatúra
Moskovský štát do roku 1533
Výsledkom dlhého mongolského pôsobenia vo východnej Európe bolo spojenie viac ako desať slovanských kniežactiev a miest, čím Mongoli nepriamo napomohli ich postupnej transformácii do nového jednotného štátneho útvaru – Moskovského štátu.
Vznik mesta Moskva (rovnako ako aj iných sídiel) sa spája s kolonizačnými vlnami spôsobenými rozpadom Kyjevskej Rusi, resp. tlakom Polovcov a neskôr Mongolov. Prvá zmienka o mestečku zvanom Moskva pochádza z roku 1147, keď tu prišlo k stretnutiu severoruských údelných kniežat. O deväť rokov neskôr tu bol založený hrad. Moskva ležiaca na významnej obchodnej ceste bola pôvodne až do polovice 13. storočia pohraničnou pevnosťou Suzdaľsko-vladimírskeho kniežatstva.
Význam Moskvy vzrástol po mongolskom vpáde a dobytí Kyjeva v roku 1237, a to vďaka jej výhodnej polohe. Moskva sa z nevýznamného mestečka stala postupne prirodzeným centrom severovýchodnej Rusi, ktorý otváral svoje brány mnohým migrantom z iných častí Ruska. Zakladateľom moskovskej dynastie Rurikovcov a kniežatstva sa stal okolo roku 1263 Daniel (1263 – 1303), najmladší syn Alexandra Nevského, ktorý Moskvu s okolím ako údel zdedil po otcovom skone. Prestíž Moskvy postupne rástla, čomu pomohla i okolnosť, že od konca 13. storočia sa stala sídlom metropolitu a centrom ruského pravoslávia. Po smrti otca nastúpil na moskovský stolec Jurij III. Danielovič (moskovské knieža 1303 – 1325, vladimírske veľkoknieža 1317 – 1322, novgorodské knieža 1322 – 1325).
Moskovské údelné kniežatá sa stali hlavnými výbercami daní pre Zlatú hordu a počas 14. až 15. storočia plnili úlohu zjednotiteľa severovýchodnej a východnej Rusi. Kľúčovým obdobím posilnenia významu Moskvy sa stalo obdobie vlády mladšieho brata Jurija III. Ivana Danieloviča prezývaného Kalita (moskovské knieža 1325 – 1341, vladimírske veľkoknieža 1328 – 1341). Ivan I. Kalita dokázal v súperení s kniežatami vladimírsko-suzdaľskej Rusi získať postavenie zástupcu mongolského chána na celej Rusi a prvý jarlyk – výsadné potvrdenie od Zlatej hordy na veľkokniežaciu zvrchovanosť. Podarilo sa mu posilniť kniežatstvo hospodársky, v okolí Moskvy usadzoval vykúpených mongolských zajatcov, zakladal nové osady a pod. Ku konci svojej vlády nechal vybudovať moskovský kremeľ. Výber daní pre chána Zlatej hordy zo všetkých ruských kniežatstiev priniesol moskovskému kniežaťu prestíž a mnoho výhod, pričom ostatné ruské kniežatá sa dostali do závislého postavenia voči Moskve.
Jeho syn a nástupca Simeon Hrdý (1341 – 1353) už používal titul veľké knieža celej Rusi. Ďalším schopným vládcom Moskvy bol syn Ivana II. (1353 – 1359) knieža Dimitrij Ivanovič Donský (1359 – 1389). V roku 1364 chán ponúkol jarlyk a vladimírske veľkokniežatstvo suzdaľskému kniežaťu Dimitrijovi Konštantinovičovi, no postupne sa vzťahy medzi kniežatami skonsolidovali a veľkokniežací titul sa vrátil do Moskvy. Pozíciu moskovského kniežatstva Dimitrij Donský posilnil víťazstvami na bojovom poli – podarilo sa mu poraziť mongolské oddiely chána Mamaja 7. septembra 1380 na Kulikovom poli, rovnako bol úspešný v odrazení viacnásobných pokusoch litovských vojsk o obsadenie Moskvy (v rokoch 1368, 1370, 1372).
Postupné zjednocovanie menších ruských kniežatstiev prebiehalo paralelne s vymaňovaním sa zo zovretia Zlatej hordy za vlády Vasilija I. (1389 – 1425), Vasilija II. (1425 – 1462) a Ivana III. Vasilijeviča (1462 – 1505).
Vasilij I. sa rozhodol vstúpiť do vojenskej konfrontácie proti Zlatej horde. Oprel sa pritom o pomoc armády litovského kniežaťa Vitolda. Vasilijovi sa podarilo obsadiť územie Nižného Novgorodu. Na konci 15. storočia bolo možné v Rusku pozorovať dve tendencie – na jednej strane sa cársky dvor v Moskve usiloval o absolútnu vládu jedného panovníka, na strane druhej bojari a vyššia šľachta z iných miest presadzovala organizáciu štátu na spôsob stavovskej monarchie.
Ivan III. pokračoval v rozširovaní územia Moskovskej Rusi do tej miery, že sa jeho kniežatstvo stalo základom Veľkoruskej ríše. Jedným z jeho zásadných počinov bolo podrobenie Novgorodu – vojská Moskovčanov ho dobyli v roku 1470. Hoci boli moskovské kniežatá formálnymi vládcami Novgorodskej republiky v rámci personálnej únie už od roku 1328, mesto na čele s vplyvnými bojarmi zostávalo značne nezávislé. Najvýznamnejšie vrstvy Novgorodčanov tvorili majetní mešťania a zámožné aristokratické rodiny. Chudobnejšie vrstvy, ktoré mali právo účasti na snemoch, sa usilovali moc bojarov obmedziť – tieto vnútorné rozpory účinne využívala vo svoj prospech Moskva. Novgorodskí bojari uzavreli v roku 1470 zmluvu s poľským kráľom Kazimírom IV. proti Moskve. Ivan III. proti Novgorodu vojensky vystúpil, pričom zámienkou bola obrana viery proti katolíckym Poliakom. Keďže poľský kráľ svoje záväzky nesplnil, Ivan III. odpor rýchlo a kruto potlačil a nariadil mestu plnenie tvrdých mierových podmienok. Po ďalších rozbrojoch v roku 1478 moskovský vladár mesto znovu dobyl a presadil svoju absolútnu moc. Novgorod tak stratil svoje dovtedajšie mocenské aj obchodné postavenie, zanikla jeho mestská samospráva i demokraticko-republikánske zriadenie s vlastným zákonodarstvom.
Po rozpade Zlatej hordy na jednotlivé chanáty a po stupňujúcom sa nápore Turkov sa Ivan III. ujal úlohy ochrancu pravej viery. V úsilí vymaniť sa z izolácie vo vzťahu k ostatnej Európe úspešne nadviazal diplomatické styky s Litvou, Uhorským kráľovstvom, Dánskom, Habsburgovcami, Benátkami i Rímom. Kontakty s pápežskou stolicou i Benátkami mu naznačovali príležitosť, ktorou bolo nadobudnutie voľnej koruny východorímskeho cisára a zaviazať si ho tak pre boj proti Turkom na Balkáne. Titul mal legitimizovať jeho sobáš s neterou posledného byzantského cisára Zoe (Rusi ju pomenovali Sofia). Svadba sa konala v roku 1472. Keďže Sofia, ktorá bola v Ríme vychovávaná v katolíckej viere, po sobáši konvertovala, nádeje pápeža na podporu Rusov sa nenaplnili. Ivan postupne na svojom dvore zaviedol niekoľko zmien podľa byzantského vzoru, ktorými mienil zvyšovať vážnosť svojho postavenia – používal titul cára celej Rusi a využíval pri tom symboly moci ako žezlo, plášť a znak s dvoma orlami. Moskovské umelecké prostredie ovplyvnili viacerí talianski stavitelia a umelci – šíritelia talianskej renesancie, ktorí sem prišli spolu so Sofiou. Vďaka nim mohol Ivan III. vybudovať aj silné delostrelectvo, ktoré prispelo k mnohým vojenským úspechom. Vysokú úroveň dosiahlo ruské ikonopisectvo, ktoré čerpalo zdroje z byzantského výtvarného umenia.
Ivan III. reorganizoval štátnu správu so zárodkami budúcich ministerstiev („prikazy“) a tiež postavenie bojarov, ktorých status sa zmenil na služobných. Za svoje služby získavali služobné statky – pomeste (pomješčik – statkár). Tento majetok bol len dočasný (ako služobný údel) a bojar so statkom nesmel nijako nakladať. Obmedzené bolo tiež ich právo voľby panovníka. Služobnícko-byrokratický systém riadenia štátu preferoval i počas nasledujúceho obdobia vojenské zložky obyvateľstva. Postavenie bojarskej zložky i služobnej zložky sa zmenilo a po prijatí zákazu slobodného pohybu po krajine a odchode z miesta usadenia sa z vazalov stali poddaní moskovského panovníka. Najvyšší správny a súdny orgán v krajine predstavovala bojarská duma. Zasadali v nej zväčša členovia kniežacích rodov a reprezentanti pozemkovej aristokracie, ktorým panovník udeľoval tituly (bojar, okoličnij, tysiackij, dumnij dvorjanin). Po tom, čo moskovské knieža začal zvýhodňovať služobnú šľachtu, sa z dumy stával akýsi opozičný orgán. Zmeny štátneho aparátu a centralizácia krajiny sa prejavili i pri prijímaní nových zákonov. V roku 1497 Ivan III. nechal kodifikovať zbierku platných zákonov – sudebnik, ktorým bol v Moskovskej Rusi vytvorený jednotný právny systém. Východiskom pri zostavovaní Sudebnika bola Ruská pravda a viaceré ústavné listiny (v roku 1550 sa doplnil o ďalšie právne normy).
O spoločensko-politickom dianí na moskovskej Rusi v 14. až 16. storočí nás informuje najmä letopisecká spisba. Môžeme sa z nej dozvedieť, že mestské obyvateľstvo predstavovalo iba asi 2 percentá z celkového počtu obyvateľstva. Mestá boli až na niekoľko kamenných stavieb zväčša drevené. Sídlili tu bojari a služobná aristokracia, ďalej sa v nich nachádzali administratívne budovy a cirkevné stavby (medzi nimi i kláštory). Najpočetnejšou zložkou obyvateľstva boli remeselníci a obchodníci, sídliaci v osadách zvaných „slobody“ na okraji miest. Kým významné obchodné centrá Moskva a Pskov boli opevnené mestskými hradbami, v ostatných častiach Moskovskej Rusi boli bez pevných opevnení. Ruské mestá zvykli obchodovať so zahraničím, k čomu slúžila najmä významná suchozemská cesta vedúca cez Vilno a Ľublin, Krakov, Poznaň až do severonemeckých hanzových miest.
Vo vojne s Litvou, ktorej v tom období podliehali rozsiahle časti súčasnej Ukrajiny a Bieloruska, sa cár pokúšal získať všetky ruské krajiny, ktoré kedysi patrili Kyjevskej Rusi. Dôležitým zahranično-politickým momentom bolo oslobodenie sa spod mongolskej vazalskej závislosti, keď od roku 1476 odmietala Moskva platiť dane Astrachánskemu chanátu, ktorý sa z posledných síl snažil zachovať kontinuitu Zlatej hordy na dolnom Povolží.
Ivan III. si okrem Novgorodu podmanil aj rozsiahle kraje v povodí riek Vjatka a Kama. Moskovské vojská postupne pripojili jaroslavské (1463) a permské kniežatstvo (1475), v roku 1477 Rostov a v roku 1485 Tverdské kniežatstvo. Mohutné územie pod Ivanovou správou siahalo od Fínskeho zálivu až za Ural k riekam Ob a Irtyš, na juhu susedilo s Kazanským chanátom.
V rozširovaní územia Moskovského štátu a zjednocovaní ruských krajín úspešne pokračoval Ivanov syn Vasilij III. (1505 – 1533), ktorému sa od začiatku vlády podarilo zväčšiť svoje teritórium asi šesťnásobne. Najrozsiahlejší štát v Európe susedil s nemeckým, švédskym, litovským a mongolským územím. V roku 1510 Vasilij III. najprv pripojil dovtedy nezávislý Pskov, ktorý ho požiadal o pomoc pred nemeckým rádom. Panovník úspešne zavŕšil obnovenú vojnu proti Litve pripojením Smolenska v roku 1514 (prímerie bolo uzatvorené v roku 1522), v roku 1517 pripojil i Riazaňské kniežatstvo. Napokon boli v rokoch 1517 – 1523 ovládnuté Černigov a Seversk.
Po smrti Vasilija III. v roku 1533 a jeho ženy Jeleny Glinskej v roku 1538 sa vlády v Moskve chopili bojari, ktorí právo nedospelého následníka Ivana na trón síce nespochybňovali, ale svoje postavenie sa snažili využívať k osobnému prospechu. Na moskovskom dvore nadobudli najsilnejšie pozície dva súperiace rody – Šujských a Belských. Mladý Ivan bol už od raných čias svedkom krutosti, pričom sa musel zúčastňovať popráv a mučení. Jeho povahu okrem toho formovalo vzdelávanie poskytované duchovnými, od ktorých získal predstavu šľachtou neobmedzeného vládcu.
Vláda Ivana IV. Hrozného
Moskovská Rus získala konečnú podobu monarchie s centralizovanými a absolutistickými prvkami počas vlády Ivana IV. Hrozného (1533 – 1584), ktorý sa roku 1547 ujal samostatnej vlády. Počas svojej vlády sa sústredil nielen na posilnenie zahranično-politického významu, ale aj na reformovanie vnútropolitických pomerov v krajine. V roku 1550 nechal na krajinskom sneme doplniť a revidovať zákonník Ivana III., v ďalšom roku pripravoval cirkevnú reformu. Riešil tiež úpravy v mestskej správe. Spočiatku využíval pri svojich rozhodnutiach poradné orgány zložené prevažne z bojarov a cirkevných hodnostárov. Po rozpade Zlatej hordy na menšie chanáty sa s nimi dostával do vojenských konfliktov. V bojoch s Kazaňským chánom v roku 1547 a 1550 bol ešte porazený, ale v roku 1552 mohutná ruská armáda Kazaňský aj Astrachánsky chanát rozdrvila, po čom nasledovalo prenasledovanie Mongolov a silná rusifikácia oblasti. V rovnakom období Ivan posilnil svoju pozíciu ako samoderžcu, jediného a absolútneho vládcu Ruska, ktorý prijal titul cára.
Ďalšie cárove výboje smerovali na severozápad – k litovským a švédskym hraniciam, rovnako ako jeho predchodcovia aj Ivan IV. sa pokúšal nadobudnúť územia, ktoré kedysi patrili Kyjevskej Rusi. Hoci sa cárovi radcovia pokúšali orientovať pozornosť cára proti krymským Tatárom, v roku 1558 jeho armáda v sile 300 tisíc vojakov napadla Livónsko, kde sa im podarilo dobyť Narvu a Dorpat, no po určitom čase sa začali prejavovať jej slabiny, ktoré vyvrcholili prvými porážkami zo strany kvalitne vyzbrojených vojakov. Do bojov o tieto územia sa postupne zaplietli tiež Poliaci, Dáni, Švédi a Litovci, ktorí medzi sebou uzatvárali rôzne vojenské koalície. V tejto vojne napokon stáli proti sebe Dánsko a Švédsko, ako aj Poľsko-litovská únia a Moskva; Švédi a Moskva sa intenzívne podporovali. Bojové akcie prebiehali až do roku 1570, kedy bolo uzavreté prímerie.
Ivan IV. sa v časoch dobrého duševného zdravia vyznačoval výnimočným vzdelaním, skvelou rétorikou a všestranným rozhľadom. Patril medzi najvýznamnejších ruských spisovateľov 16. storočia a do Moskvy pozýval zahraničných vzdelancov, remeselníkov, lekárov, kníhtlačiarov i bohoslovcov. Faktický neúspech vlečúcej a vysiľujúcej vojny v Livónsku zapríčinil zvýšenie teroru a ďalšie posilňovanie absolútnej moci Ivanom IV., aby sa priblížil svojej predstave byzantského cisára. Dialo sa tak v období počiatku jeho psychických problémov. V roku 1565 sa napriek ľudovej popularite Ivan IV. mienil vzdať vlády a so svojim dvorom opustil Moskvu, no moskovský metropolita Afanasij ho osobne prišiel prosiť, aby sa vrátil a vládol podľa svojich predstáv. Ivan napokon po návrate do Moskvy vyhlásil podmienky, za akých je ochotný ďalej vládnuť – vyčlení 20 miest (vrátane časti Moskvy) a ďalšie úrodné a bohaté kraje ako svoje vlastné územie (opričnina) a zostatok má byť spravovaný podľa starých zákonov (zemština). Cár tiež vyčlenil rozsiahlu osobnú stráž (z pôvodnej tisícky sa počet jej príslušníkov navýšil až na 6 tisíc mužov). Skutočných i domnelých nepriateľov, bojarov a ďalších svojich odporcov nechal popravovať zväčša obzvlášť krutým spôsobom. Z opričniny boli vyháňaní nielen veľmoži, ale i drobná šľachta a ich majetok cár rozdeľoval medzi svojich opričníkov (vojakov osobnej stráže a ďalších stúpencov). Tieto majetky sa stali základom postavenia neskorších statkárov – pomeščikov, ktorí dostávali údel do držby spolu s obyvateľstvom. Celá reforma však bola v roku 1572 zrušená. Výsledkom týchto opatrení zostalo zdecimovanie starobylých rodov, ktoré bez majetku stratili moc, a postupný prerod Ruska v samoderžavný absolutistický štát.
Cárova neodbytnosť vrcholila výpravou proti Novgorodu v roku 1570, ktorého správcovia údajne mienili prejsť na stranu Poľsko-litovskej únie. Mesto bolo totálne vyplienené, pričom zahynulo viac ako 60 tisíc obrancov. Po návrate začal cár ďalšiu rozsiahlu vlnu zatýkania, mučenia a popráv, a to aj vo vlastných radoch.
Doba vlády Ivana IV. sa stalo počiatkom prenikania ruskej sféry na Sibír. Už na konci 15. storočia bola najzápadnejšia časť Sibíri (Jugora) pod ruským vplyvom a moskovskí vládcovia vyberali dane v kožušinách. Hoci sa v roku 1567 dvaja kozácki atamani dostali cez Sibír až do Pekingu, za rieku Ob sa vydávali len sporadicky; niektorým kupcom udelil Ivan IV. právo zakladať tu strážne pevnosti a osady. V roku 1569 cár vzal „pod ochranu“ sibírsky chanát pod vládou chána Kučjuma, ktorý následne musel platiť mierový tribút.
Obchodníci prenikajúci na územie Sibíri si na ochranu svojich karaván pred Mongolmi a sibírskymi kmeňmi najímali kozácke oddiely. Kozáci boli rôznorodé, prevažne slovanské slobodné obyvateľstvo žijúce na okrajoch hraníc Moskovskej Rusi, Litvy, Poľska a mongolských chánstiev, v riedko osídlených oblastiach. Po rozpade Zlatej hordy toto obyvateľstvo pravdepodobne vzájomne splývalo a miešalo sa s mnohými kočovnými kmeňmi. Kozáci tak žili v malých samostatných komunitách, pričom veľký význam malo pre nich vojenstvo. Na ich čele stál ataman Jermak Timofejevič, ktorý v záujme Moskvy vyrazil 1. septembra 1581 dobývať Sibír. Pomocou niekoľkých diel rýchlo porážal miestne kmene, ktoré boli následne kristianizované. Sibírsky chán Kučjum sa však napriek počiatočným porážkam nevzdal, Jermaka napokon porazil a zdecimované kozácke oddiely boli prinútené stiahnuť sa späť za Ural. Kučjum však nevydržal dlhodobo vzdorovať, v roku 1587 bola vybudovaná pevnosť Tobolsk a po chánovej porážke v roku 1598 bola Sibír pripojená k Rusku.
Výsledkom vládnutia Ivana IV. bolo zdvojnásobnenie územia Ruska, rozšírenie diplomatických vzťahov so Západom, reforma riadenia štátneho aparátu, skvalitnenie zákonodarstva či vybudovanie pravidelnej armády. Ku koncu svojej vlády bol na svojom dvore Ivan IV. svedkom sporov o následníctvo, čo ho vo svojom zlom zdravotnom stave utvrdilo v presvedčení, že všetci sú jeho nepriatelia. V novembri 1581 za tragických okolností zomrel následník trónu Ivan, keď ho jeho otec Ivan IV. v záchvate zúrivého hnevu pri konflikte smrteľne zranil (cár najprv surovo napadol svoju tehotnú nevestu, ktorú jeho syn bránil). Cárovi zostal ešte jeden syn – slabomyseľný a neduživý Fjodor. V roku 1582 sa mu narodil ďalší syn Dimitrij, ale ten nebol plne legitímny.
Cirkev a štát
Počas 13. a 14. storočia mala pravoslávna cirkevná organizácia relatívne nezávislé postavenie, ktoré do značnej miery rešpektovala aj mongolská prítomnosť (cirkevné vlastníctvo bolo oslobodené od daňových poplatkov, cirkev disponovala vlastnými súdmi nezávislými na kniežatskom súdnictve). Vo vzťahu medzi moskovskými vladármi a pravoslávnou cirkvou existovalo veľmi úzke prepojenie. Od 15. storočia cirkev v Rusku splynula po upevnení a centralizácii cárskej vlády so štátnou mocou, čím pomohla prispieť ku vzniku teokratického absolutizmu ruských cárov.
Za vlády Vasilija II. prišlo k významným zmenám v ruskej cirkevnej organizácii, ktorá sa zmenila na autokefálnu.. Vzhľadom na to, že moskovský metropolita Izidor uznal vytvorenie cirkevnej únie východnej a západnej cirkvi na koncile vo Florencii v roku 1439, Vasilij II. zvolal v roku 1448 koncil ruských biskupov, na ktorom zvolili nového metropolitu, razaňského biskupa Jána. Bolo to porušením dovtedajších tradícií, že ruského metropolitu potvrdzuje konštantínopolský patriarcha so súhlasom byzantského cisára. Reakciou zo strany konštantínopolského patriarchu bolo menovanie osobitného ruského metropolitu pre Kyjev, ležiaci v tom čase v litovskom kniežatstve.
Vzhľadom na svoju relatívnu izoláciu od zvyšku kultúrnej Európy zostávala vzdelanosť v Moskovskej Rusi úzko zameraná a čerpajúca prevažne z byzantských tradícií. Až v čase vlády Ivana III. dochádzalo v Rusku ku kultúrnemu rozmachu, podnecovanému srbskými a bulharskými mníchmi, ktorí sem utekali pred tureckými výbojmi na Balkáne. Taktiež do Moskovského štátu prichádzali vzdelanci z dobytého Konštantínopolu, ktorí sem priniesli myšlienku, že ruský vladár by mal zjednotiť všetkých pravoslávnych kresťanov. Moskovská vzdelanosť mala nahradiť byzantskú vzdelanosť. O to sa zaslúžil predovšetkým patriarcha Makarij počas vlády Ivana Hrozného, ktorý sa snažil organizovať moskovskú cirkev na základe starých rímskych a byzantských vzorov zo 4. a 5. storočia, bez ohľadu na ich starobylosť a neaktuálnosť. Neskoršie diela, rovnako ako celú byzantskú cirkev, považoval za „skazenú cirkevnú úniu“; moskovská cirkev bola podľa neho jedinou správnou pravoslávnou cirkvou. Pre súkromný život presadzoval jeho pripodobnenie kláštornému životu s otcom rodiny. Toto poučenie spísal v diele Domostroj.
Vzťah cirkvi a štátu však bol v Rusku veľmi špecifický, najmä kvôli postaveniu cirkevných hodnostárov v ruskej spoločnosti, rovnako kvôli sekularizačným tendenciám cirkevných majetkov na dobytých územiach (napríklad v Novgorode). Moskovskí vládcovia sa totiž v snahe získať majetky rozhodli konfiškovať nielen bojarské dŕžavy, ale aj sekularizovať pôdny fond kláštorov (v polovici 15. storočia tvoril tento fond jednu tretinu celého územia moskovského štátu). Celkovo sa postavenie cirkvi oslabovalo na úkor štátu. Moskovský štát sa začal považovať za právoplatného nástupcu a duchovného dediča starovekého rímskeho impéria a stredovekej Byzantskej ríše. Pád Konštantínopolu v roku 1453 pretransformoval túto teóriu na politickú doktrínu.
V živote society na severovýchodnej Rusi zohrávali významnú úlohu kláštory. Až do konca 13. storočia prevládali malé kláštory a vyrastali hlavne v mestách. Kláštory boli pod vplyvom nielen predstaviteľov cirkvi, ale aj ich zakladateľov a donátorov z radov kniežat a majetných aristokratov. K snahe o spásu duše často postačovalo vstúpiť do kláštora bez vnímania skutočnej hodnoty mníšstva. Absolútna väčšina kláštorov až do polovice 14. storočia nemala pevne stanovené regule s jasným usporiadaním kláštorného života. Zmenilo sa to prijatím reformy, po ktorej bol mníšsky život podriadený kláštornému kánonu so zákazom osobného vlastníctva. Keďže sa kláštory v plnej miere zapojili do života svetskej spoločnosti, nadobudli i sociálnu funkciu. Kláštorné inštitúcie začali výrazne determinovať nielen duchovnú stránku života, ale aj politické dianie v štáte. Prvotným reformátorom kláštorného života bol Sergej Radonežský, ktorý v roku 1345 založil Trojicko-sergejevskú lavru, centrum duchovného života moskovského štátu. Medzi rokmi 1340 až 1440 vyrástlo v moskovskom štáte približne 150 nových kláštorov.
Keďže idea duchovnej obrody kláštorov bola čoskoro zneužitá v prospech centralizačných snáh Moskvy, viacerí vzdelanci tento systém začali vo svojich dielach kritizovať. Do konca 15. storočia siahajú intenzívnejšie snahy o reformáciu nielen kláštorov, ale aj postavenia cirkvi v štáte. Na čele týchto snáh stáli dva spoločensko-ideové, no protichodné prúdy, „josifjlane“ (jozefiniáni) a „nesťjažatelia“ (nezištní).
Jozefiniáni
V Novgorode pôsobil arcibiskup Genadij, ktorý sa aktívne zapájal do mocenských sporov. Genadij kritizoval nevzdelanosť cirkevných hodnostárov a snažil sa otvoriť školy, kde by sa duchovní mohli vzdelávať (čítať, písať, študovať cirkevné zákony a pod.). K týmto účelom preložil do ruštiny bibliu. Usiloval sa i o razantnejší postup voči heretikom. Svoje žiadosti adresoval panovníkovi. Kritizoval simóniu (svätokupectvo) a dokonca vyžiadal od Ivana III. listinu, podľa ktorej budú previnilci zbavení funkcií. Sám však toto nariadenie porušoval, čo viedlo k tomu, že v roku 1505 bol zosadený a skonal v kláštore.
Do vývoja politických názorov cirkevnými autoritami zasiahol významne Ivan Sanin, známejší pod svojim mníšskym menom ako Josif Volockij. Po tom, čo založil kláštor vo Volokolamsku, ho na konci 70. rokov 15. storočia demonštratívne opustil, aby dal najavo nesúhlas so zachádzaním s kláštornými sedliakmi. Ochranu našiel u Borisa, mladšieho brata Ivana III., ktorý ho hodlal využiť proti Moskve. Sanin preto začal písať texty (dielo Poslanie maliara ikon), v ktorých riešil problém vzťahu cára a jeho poddaných. Pokiaľ je cár nečestný, nemal by ho ľud poslúchať. Cárovi náležala podľa neho úcta len svetská, nie božská. Otázku nadriadenosti cirkvi nad panovníkom však neriešil. Po posilnení pozície cára však už neskôr vystupoval miernejšie. Od roku 1494 sa po smrti Borisa, ktorý bol posledný žijúci Ivanov brat, Saninovo dielo začalo orientovať na kritiku cirkvi, hlavne kláštorné komunity, pričom kritizoval rozmarný život a majetkové vlastníctvo. Kláštor mal byť duchovným centrom s vlastnými regulami. Postupom času však Sanin vstúpil do služieb Ivana III. a ideovo podporoval jeho absolutistické tendencie. Rozvinul pri tom teóriu a božskom pôvode cárskej moci a teokratickom absolutizme. Po tom, čo bol exkomunikovaný, dosiahol u cára zrušenie rozsudku.
Ďalším z vtedajších cirkevných intelektuálov bol mních Filofej, ktorý pochádzal z kláštora, ktorý sa riadil regulami podľa Sanina. Filofej považoval Rusko za štát so všetkými kresťanskými cnosťami. Je autorom známeho prirovnania Moskvy k „tretiemu Rímu“. Odsudzoval astrológiu, ktorá mala obmedzovať božiu vôľu a ľudskú slobodu. Vo svojej práci neodmietal cirkevné vlastníctvo majetku, ale závislosť na ňom. Jeho politický prehľad sa premietol do myšlienok, že úlohou vladára je dohliadnuť, aby nedostatky v cirkvi boli napravené. Pokusy svetských vládcov o ovládnutie cirkevného majetku majú byť prísne trestané. Rusko ako nástupca Byzancie by ju nemalo len napodobňovať, ale malo prekonávať byzantské vzory, aby bolo originálne. Panovník bol v jeho teórii síce ochrancom všetkých pravoslavných kresťanov, nie však mocensky, ale skôr duchovne. Panovník mal byť tiež zodpovedný za osud cirkvi i poddaných.
Metropolita Daniel, ktorý podporoval Ivana III. i Vasilija III. a stál na ich strane (schválil napríklad druhé manželstvo Vasilija III.), zbližoval svetskú a duchovnú moc. Cirkev sa mala vložiť do ideových služieb štátu. Panovník v jeho uvažovaní stál nad zákonom, ktorý mu za presne daných podmienok slúžil k jeho potrebám. Panovník bol limitovaný len starosťou o “tretí Rím”. Bohom je predurčené rozdelenie spoločnosti (panuj, pracuj, modli sa); pracovať sa však nemalo pre zisk, ale pre pomoc tým, čo nemôžu. Dôležitá je láska k ľuďom a dodržiavanie božích prikázaní. Povinnosťou cirkvi mala byť charita a podpora panovníka. Panovník mal svoju moc od Boha a bolo nutné ho preto rešpektovať, i keď jeho rozhodnutia môžu byť chybné. Jediné, čo Daniel panovníkovi nedovoľoval, bola správa cirkevného majetku, za ktorý môže zodpovedať len cirkev.
Nezištní (nesťjažatelia)
Nezištní boli odporcovia pozemkového vlastníctva cirkvi a jej autoritu chceli upevniť jej morálnou očistou. Hoci raná byzantská vzdelanosť platila ako nedostižný vzor, neboli neobvyklé tendencie, ktoré ju považovali za východisko ďalšej činnosti, pokrokovejšej a viac prispôsobenej vtedajšej dobe. Záštitu nezištným poskytovali najmä bojari, ktorým imponovala idea sekularizácie cirkevných majetkov (na ich úkor by tak chránili vlastnú pôdu pred jej prípadným zabratím v prospech moskovského kniežaťa a služobnej šľachty). Najvýznamnejším predstaviteľom nezištných – racionalistov bol mních Nil Sorskij, ktorý sa 15. a 16. storočia postavil do čela ich reformných snáh. Nabádal k vnútornej mravnej premene, rozumovému uchopeniu viery a obmedzeniu jej vonkajších prejavov (bol odporcom zasahovania cirkvi do svetských záležitostí). Pokúšal sa aj o reformu kláštorov, do ktorých často odchádzali obyvatelia zo všetkých vrstiev spoločnosti, a to z dôvodu bezpečnosti a bezstarostného života. Nil Sorskij stanovil podmienku poznania vlastnej duše, na základe čoho si mal každý vybrať spôsob života, ktorý by mu najviac vyhovoval. Pokiaľ by sa rozhodol pre mníšstvo, vyžadoval dôsledné plnenie kláštorných povinností, medzi nimi napríklad aj požiadavku práce mníchov a odmietanie almužien. Pri kláštornom živote kládol dôraz na chudobu, lebo tá vedie ku Kristovi, a tiež na dôsledné poznanie biblie a diela cirkevných otcov, schopnosť podávať duchovnej útechy, morálnej obnovy a samote (z tohto dôvodu preferoval výstavbu kláštorov na odľahlých miestach).
Vrcholom racionalistického smeru bolo dielo jeho žiaka Vassiana Patrikejeva (nazývaný aj Kosoja). Šlo pôvodne o vysoko postavené knieža, ktorý bol vyslaný do kláštora, pretože sa v roku 1499 zaplietol do nezhôd na cárskom dvore (odmietol uznať druhý sobáš následníka trónu Vasilija). Jeho dielo sa týka predovšetkým vzťahu ku kláštornému majetku a ku kacírom, ku kritike spoločnosti a cirkvi. Svojimi názormi bol blízky širším vrstvám spoločnosti. Patrikejev duchovnosť nadraďoval svetskému životu. Vzťah cirkevnej a svetskej moci v štáte neriešil, lebo oblasť ich pôsobenia je rozdielna.
Prvky západnej vzdelanosti priniesol do Ruska Maxim Grék (1480 – 1556). Pôvodom grécky mních štúdium absolvoval v Taliansku, kde mal možnosť zoznámiť sa s renesančným humanizmom aj jeho oponentmi. Do Moskvy prišiel po pobyte v kláštore na hore Athos na pozvanie Vasilija III. v roku 1518. Stal sa stúpencom Nila Sorského. Presadzoval štúdium svätých kníh a náboženskej literatúry ako cesty k prehĺbeniu zbožnosti. Prekladal z gréčtiny a opravoval ruskú náboženskú literatúru, aby bola v zhode s gréckou vzdelanosťou (podobnú prekladateľskú činnosť vyvíjal tiež Andrej Kurbskij). Okrem iného ovplyvnil tiež ruskú maliarsku školu, v ktorej prepojil byzantskú renesanciu so živosťou a emocionálnosťou postáv. Maxim Grék sa v cirkevnom diele venoval otázke pôsobenia kláštorov a cirkevnou organizáciou, ktorú vnímal ako pokračovanie štátnej moci, preto mala byť cirkev pod patronátom a dohľadom panovníka, za čo mala cirkev prispievať k náprave spoločnosti. Pokiaľ šlo o riešenie vzťahu panovníka a bojarov, požadoval dôkladné vymedzenie povinností. Spoločnosť je podľa neho len v ľudských rukách a Boh do nej nijako nezasahuje, ľudská duša je teda slobodná a činí človeka zodpovedného za jeho činy – práve z týchto dôvodov bol označovaný za jediného skutočného ruského humanistu. Jeho dôraz na život podľa desatora božích prikázaní ho doviedol k odmietnutiu uzavretia druhého manželstva Vasilija III., čo viedlo k odmietnutiu jeho názorov cirkevným snemom a jeho uväzneniu za heretické názory.
V konfrontácii medzi jozefiniámi a nezištnými zaujal Ivan III. kompromisné stanovisko. Postavil sa proti sekularizácii pôvodného cirkevného vlastníctva, pretože na upevnenie svojej moci potreboval silnú a lojálnu cirkevnú organizáciu. Na strane druhej obmedzoval rozrastanie cirkevných majetkov.
Hnutie židomilov
Spor týchto smerov mal skôr pozíciu polemických diskusií, pričom oba predstavovali umiernený smer reformácie. Jej radikálnou formou bolo heretické hnutie židomilov („židovstvujuščich“), ktoré vzniklo v Rusku v 70. rokoch 15. storočia. Keďže cár ho toleroval (niektorých jeho zástupcov uviedol na významné cirkevné posty), k exkomunikácii jeho zástancov – predstaviteľov novgorodského krídla hnutia) prišlo až v 90. rokoch, a to hlavne po nátlaku novgorodského arcibiskupa Genadija. Z Novgorodu preniklo hnutie aj do Moskvy. Predstavitelia moskovskej skupiny hnutia boli potrestaní až v roku 1504. Časť zajatých heretikov bola upálená. Názory novgorodských židomilov sa opierali najmä o Starý zákon (z čoho je odvodená zmienka o židovstve v ich pomenovaní). Nestotožnili sa so sv. Trojicou, neuznávali ani ikony, relikvie (je to skôr poverčivosť ako viera) či cirkevnú hierarchiu. Zaoberali sa prioritne otázkou spásy, pravdy, života podľa prikázaní, akcent kládli na krst. Novgorodská vetva sa orientovala skôr na nižšie vrstvy obyvateľstva, pokiaľ v Moskve sa zameriavali viac na potreby a okolie cára, pričom ich spoločným nepriateľom bola cirkevná hierarchia, a kláštory. Vyznávači hnutia v Moskve sa zaoberali viac filozofickými problémami a sociálnymi zmenami. Vyniklo najmä dielo Laodikijské poslanie, ktorého autorom bol najvýraznejší predstaviteľ hnutia Fjodor Kuricyn, blízky spolupracovník Ivana III. Toto hnutie našlo širokú odozvu hlavne v kruhoch nižšieho duchovenstva a v radoch mestskej chudoby.
Prílev cudzincov, rôznych obchodníkov či vojakov zo Západu, ktorí zostávali v službách cárskeho dvora, postupne narastal. Ich názory založené na západnej vzdelanosti, kultúre a náboženstve nevyhnutne viedli hlavne od 17. storočia k stretom so zastáncami tradícií, považujúcich Európu za „kacírsku“. V tomto ovzduší pôsobil i patriarcha Nikon (1605 – 1672). Nikon od roku 1652 presadzoval reformu, ktorou sa revidovali a zjednocovali nielen staré cirkevné texty, ale i rítus. Reformu schválil v roku 1666 cirkevný snem, ktorý ale patriarchu odsúdil, pretože Nikon začal presadzovať nadriadenosť patriarchov nad cármi.