OBSAH: Dejiny • Spoločnosť, hospodárstvo, kultúra • Odporúčaná literatúra
Svätá ríša rímska bola počas celej doby územne i jazykovo veľmi rôznorodá, spájala v sebe viac či menej formálne pripojené krajiny. Jadro tvorili teritóriá obývané Nemcami (územie severne od Álp), obklopené krajmi osídlenými Talianmi, Francúzmi (Arelatské kráľovstvo – v rokoch 1032-1378, Lotrinsko) alebo Slovanmi (Čechy – považované za formálnu súčasť ríše, kde rímsko-nemeckí panovníci nemali lénne majetky). Vnútorne bola ríša značne rozdrobená na množstvo menších útvarov a spôsob vlády jednotlivých panovníkov prispieval skôr k posilňovaniu ich nezávislej pozície v rámci ríše a ešte väčšej rozdrobenosti. Bolo preto náročné pre vládcu udržať si opraty moci pevne vo svojich rukách. Ostatne, cisár Svätej ríše rímskej bol považovaný skôr za prvého medzi rovnými ako za vladára v pravom slova zmysle. Panovníka Svätej ríše rímskej volili pôvodne ríšske kniežatá, šľachta a ľud. Voľba musela prebehnúť vždy, aj keď len formálne, a to i v prípade, že nastupovali potomkovia posledného panovníka. Neskôr právo voľby prešlo len na kurfistov (z küren – voliť a der Fürst – knieža) – kniežatá voliteľov. Kráľovské insígnie si nový panovník preberal v Aachene. Od 12. storočia znel jeho titul – kráľ Rimanov. Cisárom sa zvolený kandidát stával po uskutočnení tzv. rímskej jazdy (Römerzug), ktorá končila slávnostným pomazaním v Ríme a prevzatím si cisárskych insígnií. Podstatou moci rímsko-nemeckého vládcu bola obrana kresťanskej viery na tých územiach, kam siahala jeho moc. Od 11. storočia sa sakrálny charakter moci rímsko-nemeckých panovníkov dostával do čoraz väčšieho konfliktu s reformami posilnenou cirkvou, reprezentovanou rímskymi biskupmi. V skutočnosti bola moc cisára v ríši do veľkej miery závislá na autorite, ktorú si dokázal v krajine vymôcť. V tom mu ale určite nepomáhal prakticky neustály oportunizmus množstva ríšskych kniežat. Za panovania vladárov z otovsko-sálskej dynastie boli celoríšske problémy riešené na dvorských snemoch. Hlava ríše strávila mnoho času na cestách. Jednak sa tak zoznamovala s krajinou, jeho poddanými a tiež takýmto spôsobom kontrolovala činnosť správcov jednotlivých území. Cisár vydával nariadenia, nariaďoval dane, povolával do zbrane pri ohrození krajiny alebo uzatváral mier. Udeľoval mincové alebo colné práva, ale aj privilégiá a tituly. Spomínané práva, postupom času prideľované jednotlivým nemeckým kniežatám, v skutočnosti posilňovali ich moc na úkor panovníckej a prispievali k prakticky samostatnej politike jednotlivých šľachticov. O to náročnejšie bolo pre panovníka vládnuť na takto roztrieštenom území.
Voľba nového panovníka sa v priebehu storočí menila. Kým v posledných desaťročiach prvého milénia sa k voľbe pristupovalo zo strany veľmožov bezvýhradne, jednohlasne, postupne sa od tejto praxe upúšťalo. Od polovice 13. storočia sa kruh voliteľov zúžil na sedem kniežat. Presné pravidlá výberu budúceho vladára v ríši a tiež postavenie kurfirstov boli právne zakotvené až Zlatou bulou Karola IV. schválenou 10. januára 1356 na ríšskom sneme v Norimbergu a 25. decembra 1356 v Métach (Metz). Zlatá bula stanovila, že na voľbe rímskeho kráľa sa podieľalo sedem ríšskych kurfirstov, traja z nich pochádzali z cirkevného prostredia (trevírsky, kolínsky a mohučský arcibiskup). Všetci traja sa po volebnom akte podieľali na korunovácii zvoleného kandidáta, pričom hlavné slovo mal mohučský arcibiskup. Panovníka ďalej volili štyria svetskí kurfirsti (český kráľ, rýnsky falcgróf, saský vojvoda a brandenburský markgróf). Výnimočné postavenie v tejto exkluzívnej spoločnosti bolo priznané českému kráľovi, ktorý riešil prípadné nezhody medzi jednotlivými kurfirstami. Zaujímavosťou bolo i to, že práve český kráľ nebol, ako jediný z voliteľov, Nemcom. Voľba bola väčšinová, kandidát teda musel získať aspoň štyri hlasy, aby mohol zasadnúť na panovnícky stolec.
Od čias panovania Maximiliána I. sa vyvinul v najvyššiu právnu a ústavnú inštitúciu ríšsky snem, ktorý mohol zvolať iba cisár. Snem tvorili tri kolégiá – ríšske mestá, kniežatá a kurfirsti. Cisár mal k dispozícii skupinu vazalov, ktorí mu boli k ruke radou a všestrannou pomocou. Porušenie vazalského prísľubu sa označovalo termínom felonia. Ak panovník odobral vazalovi léno spojené s hodnosťou kvôli nedodržaniu vazalského sľubu, musel ho podľa práva znovu udeliť niekomu inému. To len podporovalo rozdrobený charakter Svätej ríše rímskej. Celkovo sa vazalské vzťahy a ceremoniál, ktorý k nim patril, vrátane bozku medzi seniorom a vazalom, vnímali v ríši inak ako napríklad vo Francúzsku. Vzdanie holdu seniorovi sa pokladalo skôr za degradáciu osoby vazala, prosté podriadenie sa, čo vo Francúzsku nebolo zvykom. Kým v západnej časti Európy sa bozk medzi stranami vytvárajúcimi vazalský vzťah pokladal za pozdvihnutie vazala takmer na úroveň seniora, v ríši táto časť obradu zvyčajne chýbala a podriadenie sa bolo preto vnímané ako útok na urodzenosť a slobodu lénnika. Nedokonalé aplikovanie lénnych vzťahov v ríši spôsobilo, že v krajine nebolo také množstvo ríšskych lén, ale naopak, mnoho alodiálnych panstiev (majetok bez lénneho záväzku). Preto sa v právnej praxi vytvoril špecifický oddiel, venujúci sa len problematike uplatňovania lénnych vzťahov v spoločnosti – lénne právo (Lehnrecht).
Okrem kurfistov patrili k spoločenskej elite ďalšie ríšske svetské a cirkevné kniežatá. Podľa cisárskeho registra z roku 1521 patrili k kniežatám ríše štyria arcibiskupi z Magdeburgu, Salzburgu, Besançonu i Brém a 46 biskupov. Neskôr sa ich počet znížil. V tom istom registri je uvedených 24 svetských ríšskych kniežat, 83 ríšskych cirkevných prelátov (napr. opáti kláštorov) a 143 grófov. Grófmi boli pôvodne iba správcovia cisárskeho majetku alebo jeho zástupcovia v určitých oblastiach. V uvedenom registri sa spomína aj 86 ríšskych miest. Z právneho hľadiska mali postavenie ako ostatné cisárske územia, ale iba časť z nich mohla mať zástupcu v ríšskom sneme. Od roku 1489 tvorili ríšske (napríklad Frankfurt nad Mohanom, Norimberg) a slobodné mestá (napríklad Kolín nad Rýnom, Regensburg, Štrasburg) kolégium ríšskych miest. Slobodné mestá neplatili cisárovi žiadne dane a ani dávky na vojsko. V registri z roku 1521 nie sú spomenutí ríšsky rytieri, ktorí predstavovali nižšiu šľachtu. Cisári ich veľmi často využívali na vojenskú službu, a tak získali veľmi veľký vplyv na vojsko a správu ríše, ale aj na teritoriálne kniežatá.
Počet obyvateľstva ríše sa postupne zvyšoval a rovnako sa teda stupňoval „hlad“ po pôde. Zo začiatku to vyriešila kolonizácia menej osídlených krajov v rámci ríše, neskôr bolo typické putovanie za pôdou i za hranice, smerom na západ i východ. Napríklad Uhorské kráľovstvo bolo po tatárskom vpáde v roku 1241 odkázané na prílev nových osadníkov, aby kraje, ktoré boli pustošením Tatárov najviac postihnuté, mohli opäť ekonomicky prosperovať. Kolonisti sa v novej domovine potrebovali čo najskôr etablovať, zžiť s prostredím. Vlastník pôdy, na ktorej sa usádzali, im preto umožnil riadiť sa podľa zvykov typických pre ich domovskú krajinu. Dochádzalo tak k implantovaniu nemeckého práva do praxe v okolitých územiach. Kolonizačná vlna sa utlmila po prechode morovej epidémie Európou v polovici 14. storočia. Znamenala totiž vymretie značnej časti obyvateľov. Jej následky, nie vždy však len negatívne, si spoločnosť a hospodárstvo niesli ešte dlhé roky po jej odznení. Medzi výhody obdobia po morovej vlne patrilo napríklad to, že cena za prácu sa v niektorých odvetviach hospodárstva následkom rapídneho zníženia obyvateľstva zvyšovala, rovnako tak neobhospodarované polia si bolo možné prenajať za zvýhodnených podmienok.
Ešte v časoch Franskej ríše sa v spoločnosti objavujú spolky označované ako gildy, spočiatku založené na spolupráci a vzájomnej pomoci ich členov. Takúto formu spolupatričnosti využívali v prvom rade obchodníci, ktorí počas putovania s tovarom na európske trhy potrebovali podporu. Na podobnom princípe fungovali cechy, ktoré spájali najmä ľudí vykonávajúcich rovnaké remeslo. Cechy rovnako obraňovali záujmy členov, dohliadali na to, aby ich remeselné výrobky mali istú kvalitu, nepredávali sa za premrštené, ale ani za príliš nízke ceny. Zabezpečovali tiež prípravu schopných pokračovateľov v danom odvetví. Na severe ríše sa od 12. storočia rysujú základy spolku miest označovaného ako hanza, zohrávajúci v obchode v oblastiach Pobaltia a Severného mora prím. Tvorili ho napríklad mestá: Lübeck, Hamburg, Kolín nad Rýnom a mnohé ďalšie. Spolok zabezpečoval členom odstraňovanie prekážok v obchode a získaval monopol na obchodovanie s niektorými komoditami. Vďaka tomu dochádzalo k presunu výroby do tejto oblasti ríše. V európskych mestách si vytváral obchodné miesta (označované ako kontor), v prístavoch mali svojich zástupcov a skladové priestory. Zväz sa tiež staral o ochranu svojich členov. Jej význam od konca 14. storočia postupne upadal. Novými centrami európskeho obchodu v ríši sa stali Norimberg a Augsburg. Významnými podnikateľmi, ktorí sa venovali obchodovaniu s kovmi, baníctvu i bankovníctvu, v Augsburgu boli Fuggerovci.
Mestá na severe Talianska (Pisa, Janov a Benátky) sa počnúc 10. storočím v oveľa väčšej miere venovali námornému obchodu, vo vnútrozemí sa zase mešťania presadili v bankovníctve a remeselnej výrobe (Florencia, Miláno, Piacenza a iné). Postupným vývojom tu vznikli bohaté mestské štáty s vlastnou samosprávou. Negatívnym javom objavujúcim sa v tomto prostredí bolo časté súperenie rodinných klanov, ktoré neprinášalo stabilitu a spôsobovalo i ekonomické škody. Odstránenie tohto nešváru mala zabezpečiť funkcia podestu – správcu mesta. Kandidát na tento úrad bol vyberaný z poza hraníc mesta, čím sa do budúcnosti predišlo sporom medzi miestnymi rodmi. Majetok severotalianskych miest sa stal lákadlom pre nejedného rímsko-nemeckého panovníka, avšak nakoniec si mestá dokázali ubrániť samostatnosť (typickým príkladom je vzťah cisára Fridricha Barbarossu k severotalianskym mestám). Od 13. storočia vystriedala mestské komúny iná forma vlády – signoria, čomu napomohlo i zavedenie úradu podestu. Samosprávy boli teda nahradené presadením moci zo strany určitého hospodársko-politického zoskupenia, prípadne jednotlivca alebo rodu (dobrým príkladom je postup Luxemburgovcov – Jána a jeho prvorodeného syna Karola).
Severotalianske mestá sa stali tiež kolískou univerzitného vzdelávania. Vo všeobecnosti mala cirkev v stredoveku dlhú dobu monopol vo vzdelávaní. Školy najskôr vznikali v prostredí kláštorov, neskôr i katedrál a kapitúl, kde sa okrem mníchov a cirkevných osôb, vzdelávali aj laici. Jedna z prvých univerzitných škôl vznikla v Bologni v druhej polovici 11. storočia. Bola zameraná na vzdelávanie právnikov v oblasti civilného i kanonického práva. Neskôr v ríši vznikli univerzity v Modene, Padove, Siene, Ríme, Perugii, Pise, Ferrare, Heidelbergu a mnohých ďalších. V roku 1224 bola Fridrichom II. založená v Neapole univerzita, ktorá mala, na rozdiel od dovtedajšej praxe, štátny charakter, teda bola vytvorená bez pápežského súhlasu. Cieľom bolo vychovávať vzdelancov slúžiacich potrebám správneho aparátu. Fridrichovou snahou však bolo aj vytvorenie konkurencie pre univerzitu v Bologni, pretože mesto nepatrilo k podporovateľom cisárovej politiky. Medzi študentov, ktorí absolvovali štúdiá na tejto univerzite, sa zaradil aj významný stredoveký cirkevný učenec – Tomáš Akvinský. V roku 1348 bola založená i prvá univerzita v stredoeurópskom priestore – Karlova univerzita v Prahe.
Strediskami kultúry raného stredoveku boli kláštory. Okrem prepisovania diel antických a kresťanských autorov sa v nich vzdelávali budúci kňazi a tiež vybrané svetské osoby. Rozmáhanie zakladania vlastníckych kostolov a kláštorov však tento kultúrny potenciál narúšali. Situácia bola kritická, pretože mnísi žili skôr svetským spôsobom života ako duchovným, prestali sa vzdelávať a poznatky odovzdávať ďalším generáciám. Náprava daného stavu bola náročná, avšak nevyhnutná. Zabezpečili ju clunijská a lotrinská reforma, ktoré postupne prinavracali kláštorný život k jeho pôvodným ideálom a úlohám. Na tento proces nadviazala cirkev tzv. gregoriánskou reformou, ktorá jej mala zabezpečiť úplné očistenie od zasahovania svetskej moci do jej správy a rozhodujúce postavenie pontifikov v nej. Obdobie 13. storočia bolo bohaté na vznik nových rádov, ktoré sa zakladali na princípe chudoby jej členov. Preto sa označovali ako žobravé (mendikantské). Ich úlohou bolo šírenie božieho slova medzi ľuďmi. Na území ríše vznikli napríklad rády františkánov (zakladateľ František z Assisi), augustiniánov, či rehoľa služobníkov Panny Márie – servíti.