OBSAH: Dejiny • Spoločnosť, hospodárstvo, kultúra • Odporúčaná literatúra
Svätá ríša rímska (Sacrum Imperium Romanum alebo Sacrum Romanum Imperium) sa vytvorila v 10. storočí za vlády otovskej dynastie z bývalej Východofranskej ríše. V 11. storočí sa toto územie označovalo ako Regnum Teutonicum (Teutonicorum). Prvýkrát sa názov Sacrum Imperium spomína v dokumentoch z roku 1157 a Sacrum Romanum Imperium z roku 1184. Od konca 15. storočia sa začína používať Latin Nationis Germanicæ (národa nemeckého), ale vzhľadom na nadnárodný charakter sa ríša nikdy nevyvinula v národný štát.
Posledným karolovským zástupcom na tróne vo Východofranskej ríši bol Ľudovít IV. Dieťa (900 – 911), ktorý zomrel vo veku 18 rokov a počas vlády, značne poznačenej jeho často sa opakujúcimi chorobami, mali na jeho rozhodnutia vplyv šľachtické a duchovné autority.
Veľmožské rody sa po vymretí dynastie Karolovcov rozhodli ignorovať nároky Karola Prostoduchého, zástupcu tohto rodu na Západofranskom tróne. Naopak, zvolili si panovníka z pomedzi seba v duchu primus inter pares (prvý medzi rovnými), Konráda I. (911-918) z rodu Konrádovcov. Ten však nezískal podporu všetkých vojvodov a to i z dôvodu jeho neschopnosti riešiť problémy s nájazdmi Maďarov. Miestni vojvodovia sa zaujímali viac o dianie vo vlastných dŕžavách a osud vládcu v krajine nepovažovali za podstatný. Preto značnú časť vlády Konrád strávil súperením s nepoddajnými veľmožmi.
Po siedmych rokoch bojov s domácou opozíciou vystriedal Konráda na tróne Henrich I. Vtáčnik (919 – 936), zakladateľ Saskej alebo tiež Otovskej dynastie. Henrich I. si po zvolení za panovníka musel rešpekt v niektorých častiach ríše nanovo vynútiť. Dôležitým medzníkom vzťahu s domácimi veľmožmi bolo ukončenie platenia mierového tribútu Maďarom a ich porážka v roku 933 pri rieke Unstrut. Hoci problémy s Maďarmi sa po istej dobe znovu objavili, víťazstvo nad nimi znamenalo výrazné posilnenie jeho autority. Maďarské vpády definitívne ukončil až Henrichov syn Oto I. (936 – 973) Maďarských bojovníkov zdrvujúco porazil v roku 955 pri rieke Lech, čím sa zapísal do dejín. V roku 962 si Oto I. vyslúžil cisársku korunu, ktorá nebola položená na hlavu žiadneho západoeurópskeho panovníka v od roku 924. Do budúcnosti sa cisársky titul na západe viazal na panovníkov práve z tejto časti bývalej Franskej ríše. Oto I. sa tiež preslávil vytvorením ríšskej cirkvi. Jej vznik si vyžiadali praktické problémy so spravovaním územia ríše. Oto nahrádzal v správe krajiny nespoľahlivých rodinných príslušníkov cirkevnými hodnostármi vychovanými na svojom dvore. Od toho času získavali niektorí cirkevní predstavitelia podiel aj na regálnych právach. Cirkev Oto podporoval množstvom donácií, avšak požadoval za to od duchovných plnenie rôznych materiálnych a vojenských služieb v prospech panovníka. Cirkevní hodnostári zasadali na ríšskych snemoch, plnili aj úlohu kráľovských (cisárskych) radcov, využívaní boli pri diplomatických rokovaniach. Cirkev sa tým úzko prepojila s osobou panovníka. Je teda pochopiteľné, že vládca sa snažil presadzovať do cirkevných úradov osoby, ktoré mu boli lojálne, plne oddané. Na kanonickú voľbu klerikov sa postupne zabúdalo. Pre panovníka bolo podstatné vybrať si správneho cirkevného hodnostára i preto, že ten sa zároveň stával jeho vazalom, ktorý mu bol zaviazaný istými službami, často aj vojenskými (v stredoveku sa nezriedka stávalo, že do boja proti nepriateľovi tiahol na čele vojska spolu so svojim lénnym pánom aj klerik ako jeho vazal). Vladár si pri investitúre do cirkevného úradu vyžadoval aj lénnu prísahu, spojenú s odovzdaním temporálií v podobe léna. To mu dávalo možnosť vytvárať tlak na lénnika. V prípade porušenia lénnej prísahy ho lénny pán (senior) mohol pohnať pred lénny súd, odobrať mu funkciu spolu s lénom.
Výber kandidáta na cirkevný post a jeho následnú investitúru vykonával Oto (a jeho nástupcovia v tom pokračovali), považujúci sa za hlavu fungujúceho cirkevného systému, pokladal sa totiž za kráľa a kňaza – rex et sacerdos. Práve tu sa stredovekí nemeckí panovníci (a nielen oni) dostávali neskôr do sporu s posilnenou cirkvou, čo v krajine vyvrcholilo v 11. a 12. storočí v konflikte nazvanom boj o investitúru.
Oto sa počas vlády intenzívne zaujímal o územie Itálie, pričom rímskeho biskupa považoval za jedného z predstaviteľov ríšskej cirkvi. Potvrdil to v dokumente uzavretom s pápežom Jánom XII. (955 – 964) pod názvom: Privilegium Ottonianum. Okrem garancie územia pápežského štátu v ňom deklaruje nutnosť schválenia zvoleného kandidáta na pontifika zo strany panovníkov z rímsko-nemeckej ríše. Cirkev sa tým dostala do područia cisárov, neskôr i významných rímskych rodín, čo viedlo cirkevných historikov k označeniu tohto obdobia za temné – saeculum obscurum.
Ozdravný proces v cirkvi, ktorá sa v priebehu stáročí ocitla pod nánosmi svetskosti, bol pomalý a zdĺhavý. Jedným z najviditeľnejších problémov súdobého kresťanského spoločenstva boli napríklad vlastnícke kláštory a kostoly. Tie sa stali súkromným majetkom miestnych šľachticov a mnohokrát i duchovné osoby v nich pôsobiace žili viac svetským ako duchovným spôsobom života. Zakladatelia a podporovatelia kostolov a kláštorov aktívne intervenovali do diania v nich. Ovplyvňovali napríklad voľbu opátov a využívali ich ako zdroj príjmov. Pápeži neboli schopní tento problém riešiť. Náznak zmeny prišiel začiatkom 10. storočia z Burgundska, teda územia mimo ríše. V roku 910 tu nechal založiť Viliam Akvitánsky benediktínsky kláštor, ktorý bol podriadený priamo pápežovi (garantoval jeho slobodu a nezávislosť na svetskej moci) a šľachtic do jeho správy nijako nezasahoval. Regule, ktorými sa mnísi v kláštore riadili, boli sprísnené, a to tak, aby sa navrátilo k pôvodným duchovným ideálom. Zreformované pravidlá potom prijímali ostatné kláštory v Európe. Tieto zmeny zasiahli skôr západ Európy, na väčšine územia ríše sa prejavila snaha o reformu mníšskeho spôsobu života bez zásahu do vlastníckych práv fundátora. Predlohou sa stali kláštory v Brogne, Gorze a v Trevíri.
Posledným zástupcom saskej dynastie na tróne v línii otec – syn bol Oto III. (983 – 1002) Oto strávil v Ríme veľa času a jeho politika sa niesla v duchu vlády cisára nad celým kresťanským svetom. Zaujímal sa teda skôr o ríšsku ako o „nemeckú“ politiku. Snažil sa napodobovať byzantské vzory vlády a to aj v duchovnej oblasti. Po smrti pápeža Gregora V. nechal zvoliť novým pápežom jemu blízkeho Silvestra II., popredného učenca tej doby. Výber mena nového pontifika nebol náhodný. Odkazoval na časy vlády cisára Konštantína Veľkého, ktorý v Konštantínovej donácii, sfalšovanom dokumente (o čom sa však vtedy nevedelo), prenechal vládu v Ríme pápežovi Silvestrovi. Otove pohnútky však boli v porovnaní s domnelými Konštantínovými rozdielne. V duchu programu Renovatio Imperii a podľa vzoru byzantských cisárov sa pokladal nielen za držiteľa svetskej, ale i duchovnej moci a úlohu pápeža stotožňoval s postavením pripomínajúcim konštantinopolského patriarchu v Byzantskej ríši. Spochybnením donácie cisára Konštantína mu išlo práve o odobratie mesta z rúk pontifika a „uzurpovanie si“ ho pre seba.
Priateľský vzťah mal Oto III. s českým biskupom Vojtechom z rodu Slavníkovcov, ktorého postavenie v Čechách narúšali vládnuci Přemyslovci. Vojtech dvakrát opustil pražské biskupstvo a nakoniec bol poverený kristianizáciou pohanského kmeňa Prusov. Krátko po svojom príchode na miesto svojho nového pôsobiska bol však zabitý. Jeho telo vykúpilo poľské knieža Boleslav Chrabrý, ktorý ho nechal pochovať v Hnezdne. K hrobu svojho priateľa, vtedy už svätorečeného Vojtecha, sa vydal i cisársky pútnik Oto III., pričom presadil povýšenie tohto mesta na sídlo arcibiskupstva. Poľská cirkevná správa sa tým osamostatnila od ríšskej. Podobné možnosti vlastného spravovania získala v roku 1000 i uhorská cirkevná správa a maďarské knieža Štefan zase kráľovskú korunu.
V závere svojej vlády musel Oto čeliť povstaniu v Ríme, ktoré sa mu už nepodarilo potlačiť. V tom čase sa pre mladého panovníka hľadala vhodná nevesta. Voľba padla na neter byzantského cisára Basilea II., avšak k svadbe nakoniec nedošlo. Oto III. zomrel v roku 1002 na maláriu, pričom nezanechal potomka.
Nástupcom Ota III. sa stal jeho vzdialený príbuzný Henrich II. (1002 – 1024) Zvolil si iný model vlády ako jeho predchodca. Viac sa sústredil na centrum ríše, územia s prevažujúcim nemeckým obyvateľstvom, a celoríšska politika bola v úzadí. Pôvodne bol vychovávaný pre uplatnenie v cirkevnej sfére, ale okolnosti sa nakoniec vyvinuli inak. V dobe jeho vlády, poznajúc detailne klady a problémy duchovenstva v krajine, aktívne zasahoval do cirkevnej oblasti a správal sa v duchu hlavy ríšskej cirkvi. Ostatne, podobným spôsobom intervenovali v cirkevných kruhoch aj jeho nasledovníci. Problém s takouto praxou cisárov nastal v polovici 11. storočia, keď sa cirkev, posilnená ozdravným reformným procesom, začala vymaňovať zo závislosti na svetskej moci. Na pápežský stolec sa v tom období dostali pontifikovia, ktorí pochádzali z kláštorného prostredia (Lev IX., Mikuláš II., Gregor VII. a ďalší) ovplyvneného clunyjským reformným hnutím. Títo začali presadzovať reformy, ktoré mali stredovekú cirkev posilniť a oslobodiť od svetských nánosov. Komplikovaný vzťah medzi duchovnou a svetskou mocou, ich kompetenciami v cirkevnej sfére vyvrcholili v druhej polovici 11. storočia v rímsko-nemeckej ríši v spore o investitúru. Investitúra je slávnostné uvedenie do úradu spojené s odovzdaním symbolov moci, v prípade boja o investitúru išlo o uvádzanie do biskupských úradov. Tento ceremoniál sa v ríši konal za prítomnosti panovníka alebo ním poverenej osoby. Výber kandidáta a následná investitúra však neprebiehali podľa predstáv cirkvi. Problém spočíval v tom, že cisár, prípadne kráľ, bol duchovenstvom považovaný za laika, ktorý nemal oprávnenie na vyššie uvedené úkony. Zároveň sa tým zásadne obmedzovala možnosť cirkvi uplatňovať rozhodnutia na nižších úrovniach hierarchie. Dosadzovanie klerikov bolo typickým aj pre nižšie stupne správy cirkvi, súviselo s problematikou vlastníckych kostolov. S laickou investitúrou boli spojené aj ďalšie výhradne cirkevné problémy. Napríklad hrozilo, že novodosadený cirkevný hodnostár začne vykonávať svoje duchovné poslanie skôr, ako mu bude post potvrdený zo strany cirkvi. Často sa tiež stávalo, že si kandidát cirkevný úrad kúpil – tento nešvár sa označoval ako svätokupectvo. Mnoho cirkevných hodnostárov, ktorí sa funkcie chopili vďaka kúpe úradu a následnej laickej investitúre, žilo skôr svetským spôsobom života, čo, samozrejme, kriticky vnímala cirkev, snažiaca sa o reformu vo svojich radoch. Nezriedka sa tiež stávalo, že duchovní žili v manželstve. Táto dlhoročná prax bola do polovice 11. storočia cirkvou v podstate rešpektovaná respektíve prehliadaná, avšak postupne sa stala tŕňom v oku reformných pontifikov. Do najostrejšieho konfliktu sa svetská moc, reprezentovaná cisárom, dostala s pápežom Gregorom VII. Bohaté skúsenosti s vedením cirkevných záležitostí nadobudol Gregor počas pontifikátov predchádzajúcich pápežov, pre ktorých plnil ako pápežský legát rôznorodé úlohy. V roku 1073 bol po smrti pápeža Alexandra II. zvolený za nového rímskeho biskupa. Gregor, ovplyvnený reformnými myšlienkami, začal okrem iného presadzovať tvrdý postup proti svätokupectvu, manželstvu kňazov a investitúre cirkevnými laikmi. Bol si plne vedomý, že vykorenenie týchto neduhov narazí na tvrdý odpor zo strany svetskej moci, naučenej aktívne zasahovať do vnútorných záležitostí cirkvi. Avšak ani klerici, zvyknutí na „voľné pomery“ v cirkvi, neboli skupinou, na ktorú sa pápež vo svojej „krížovej výprave“ mohol spoľahnúť. Gregorov postoj bol neoblomný, čo sa jasne ukázalo v snahe presadiť vedúce postavenie pápeža v cirkevnej oblasti a vytvorení skutočnej slobody cirkvi – Libertas Ecclesiae. Z hľadiska boja o investitúru Gregor VII. v dokumente Dictatus papae (Pápežský diktát) jasne vyjadril, kto má právomoc menovať nových biskupov a teda rozhodovať v cirkevných záležitostiach. Pre priebeh konfliktu boli podstatné tézy o zosadení cisára, exkomunikácii z cirkvi v prípade nesúhlasu s jej pravidlami, zákaz styku s exkomunikovanou osobou a zbavenie prísahy vernosti poddaných voči hriešnemu panovníkovi. Pontifik tieto nariadenia počas súperenia s rímsko-nemeckým panovníkom Henrichom IV. často využíval.
Henrich IV. (1050 – 1106) bol synom cisára Henricha III. a jeho manželky Agnesy z Poitou. Na kráľovský stolec zasadol až o niekoľko rokov po otcovej smrti, keď dosiahol plnoletosť. Dovtedy sa okolo mladého kráľa zhromaždila regentská klika, ktorá zasahovala do diania v ríši. Mladý kráľ, ktorý sa chopil vlády, sa v duchu politiky rímsko-nemeckých panovníkov snažil pokračovať v zasahovaní do cirkevných záležitostí, pokladajúc sa za hlavu ríšskej cirkvi.
Zo začiatku sa ukazovalo, že pápež Gregor VII. a nemecký kráľ nebudú mať problém spolu úzko spolupracovať. Avšak v konečnom dôsledku sa prejavilo ich neoblomné stanovisko práve vo veciach laickej investitúry. Problém nastal pri obsadzovaní uvoľneného postu milánskeho arcibiskupa, ešte za pontifikátu Alexandra II. Obe strany – pápežská aj ríšska – mali odlišné predstavy o kandidátovi na uvoľnený post. Situácia sa skomplikovala v roku 1075, keď konflikty v Miláne prerástli do násilností. Henrich IV. zasiahol v prospech ríšskej strany, čo však vyvolalo pápežovu nevôľu a na pôstnej synode v roku 1075 vyhlásil všeobecný zákaz laickej investitúry. Zároveň exkomunikoval kráľovských radcov, ktorí zapríčinili stav v Miláne. V duchu dokumentu Dictatus papae mali ľudia s exkomunikovanými osobami prerušiť akýkoľvek styk, inak im hrozil podobný osud. Nemecký kráľ však pápežov zákaz nerešpektoval, ďalej pokračoval v praxi, ktorá bola v ríši zaužívaná už dlhé obdobie. Rovnako neopustil exkomunikovaných radcov. Gregor VII. v závere roka 1075 adresoval Henrichovi list, v ktorom ho upozorňoval na jeho chyby, žiadal o vyriešenie situácie a v prípade neuposlúchnutia mu hrozil kliatbou. Henrichova odpoveď prišla v januári 1076, keď na synode vo Wormse spolu s ríšskymi biskupmi obvinil pápeža z kacírstva a vyzval ho k abdikácii. Pápež v tejto situácii nemal možnosť ustúpiť, a tak vo februári 1076 exkomunikoval Henricha z cirkvi a jeho poddaných zbavil poslušnosti voči nemu. Po prvýkrát sa tak stalo, že pápež vylúčil z cirkevného spoločenstva panovníka. Ani odbojní ríšski klerici, podpísaní pod závermi synody vo Wormse, nezostali bez trestov – časť bola suspendovaná a časť exkomunikovaná. Tento stav bol pre Henricha samozrejme nevyhovujúci, hrozila mu strata kráľovského stolca a dovtedajších spojencov. Ríšske kniežatá sa postavili na stranu Gregora a na ríšskom sneme v Tribure rozhodli, že Henrich sa bude musieť zdržať vlády a do roka sa zbaviť exkomunikácie, v opačnom prípade dôjde k novej voľbe nemeckého kráľa. Odvrátenie sa od vlastného panovníka a priklonenie sa na stranu jeho oponenta nebolo ríšskym kniežatám vôbec cudzie, naopak, nemecké kniežatá sa často snažili takýmto spôsobom oslabiť moc panovníka. Henrichovi teda nezostalo veľa možností ako zvrátiť daný stav – musel sa pápežovi podriadiť. Došlo k tomu na hrade Canossa, kde zosadený nemecký kráľ v rúchu kajúcnika prosil Gregora o odpustenie, sľubujúc dodržiavania pápežových požiadaviek. Pápež ako klerik nemohol zostať hluchým a nevypočuť hlas kajúceho sa Henricha. Aj keď si pravdepodobne uvedomoval, že opätovné prijatie Henricha do kresťanského spoločenstva vyvolá ďalšie problémy, v januári 1077 zbavil nemeckého panovníka kliatby.
Napriek jednoznačnému Henrichovmu úspechu, nemecké kniežatá si v marci 1077 zvolili protikráľa – Rudolfa Švábskeho (protikráľ v rokoch 1077 – 1080), ktorý sa vzdal vykonávania investitúry. Aj v tomto prípade nemecké kniežatá dokázali Súperenie medzi Henrichom a Rudolfom vyvolalo v krajine občiansku vojnu, pričom Gregor sa nakoniec pridal na stranu Rudolfa, keďže Henrich aj napriek predchádzajúcim sľubom stále vykonával investitúry. Druhá exkomunikácia Henricha prebehla v roku 1080. Tentoraz sa však Henrich nemienil podriadiť. Na ríšskej synode v Brixene bol Gregor VII. vyhlásený za zosadeného a následne bol zvolený do úradu nový pápež – Klement III. Na Henrichovu stranu sa po smrti Rudolfa Švábskeho v októbri 1080 priklonili aj ríšske kniežatá. Významnú vojenskú pomoc poskytlo cisárovi aj české knieža Vratislav II., za čo ho Henrich odmenil kráľovskou korunou v roku 1085, avšak titul nebol dedičný. Inštalácia novozvoleného pápeža Klementa III. sa uskutočnila až v roku 1084, keď Henrich obsadil svätopeterský chrám v Ríme. Následne sa nemecký kráľ nechal korunovať za cisára. Gregor najskôr našiel útočisko v Anjelskom hrade v Ríme a neskôr bol oslobodený jeho spojencom Róbertom Guiscardom normanským vojvodom. Rím už nebol miestom, kde by bol Gregor žiadaný a preto odišiel s Normanmi a svoj život dožil v Salerne, kde v roku 1085 zomrel. Konflikt však horel aj naďalej.
K ukončeniu sporu o investitúru s ríšou došlo až v roku 1122, keď na cisárskom stolci už sedel Henrichov syn Henrich V. (1106 – 1125) a pápežský úrad vykonával Kalixt II. Wormský konkordát bol kompromisom, ktorý na jednej strane rešpektoval špecifické poslanie klerikov v ríši, na druhej strane určil spôsob ich voľby a uvádzania do úradu. Pápež v privilégiu, ktoré tvorí prvú časť dokumentu, uznal, aby sa kanonická voľba nového cirkevného hodnostára konala v prítomnosti nemeckého panovníka. V prípade nutnosti panovník mohol zasiahnuť v prospech „zdravšej časti“, čo mu v podstate umožňovalo voľbu ovplyvňovať. Zároveň sa však malo zamedziť svätokupeckým praktikám. Zvolený kandidát potom ako symbol svetskej moci prevzal od panovníka žezlo – symbol svetskej moci a jeho svetských záväzkov voči panovníkovi. Táto prax mala byť napĺňaná vo vlastnom jadre ríše – nemeckom kráľovstve. V ostatných častiach ríše nepreberal zvolený kandidát temporálie od panovníka okamžite, ale až do šiestich mesiacov po jeho vysvätení a prevzatí duchovnej moci. Naopak, cisár sa vo výnose, druhej časti konkordátu, vzdal investitúry berlou a prsteňom, ktoré mali ako symboly duchovnej moci odovzdávať zvolenému hodnostárovi cirkevní predstavitelia. Do budúcnosti sa pri obsadzovaní cirkevných postov mala rešpektovať kanonická voľba. Cisár tiež sľúbil, že cirkvi vráti všetky majetky, ktoré jej počas sporu boli odobraté.
Henrich V. zomrel v roku 1125. S manželkou Matildou Anglickou nepočali potomka a tak ním vymrela Sálska dynastia. O vládu v ríši začali súperiť predstavitelia dvoch silných rodov – Štaufovcov a Welfovcov. Významným predstaviteľom oboch rodov bol Fridrich I. Barbarossa (1152 – 1190), spájajúci v rodičoch oba znepriatelené tábory. Fridrichova pozornosť sa sústredila po dlhšej odmlke opäť na celoríšsku politiku, zaujímala ho najmä oblasť severnej Itálie. Bolo to územie, kde mestá viedli samostatnú politiku a boli v ekonomicky dobrej kondícii. Fridricha priťahovali financie, ktoré mohol získať ich ovládnutím. Nároky cisára na túto oblasť podporil myšlienkovo návratom do čias Karola Veľkého, ktorý Longobardskú ríšu dobyl a stal sa jej vládcom. Spomienka na tohto panovníka mala byť do budúcnosti stále živá, čo podčiarkla jeho kanonizácia. Zo začiatku sa mu v postupe proti severoitalským mestám darilo, využívajúc ich vzájomné antipatie. Cisárove úspechy ale dokázali mestá spojiť v postupe proti nemu, Fridricha poraziť a prinútiť zmeniť jeho plány. Z podpory cisára v boji proti Milánu profitovalo aj české knieža Vladislav II., ktoré, ako druhý člen rodu Přemyslovcov (prvým bol Vratislav II. odmenený za pomoc rímsko-nemeckému panovníkovi Henrichovi IV. v boji o investitúru), získalo možnosť nosiť kráľovskú korunu. Titul však nebol dedičný. Naopak, jeho vazal, Henrich Lev, mu v ťažení proti nepriateľom na severe Apeninského polostrova nepomohol, čo viedlo k jeho postupnej degradácii. Stratil správu veľkých ríšskych lén, ktoré boli potom rozdelené iným vazalom panovníka. Ku koncu vlády sa Fridrich zúčastnil tretej križiackej výpravy do Svätej zeme. Ako sa to stávalo už mnohokrát predtým a aj potom, križiaci pôvodnú myšlienku ochrany božieho hrobu využili vo vlastný prospech, čo v prípade Fridrichových vojsk naplno pocítila Byzancia. Konca výpravy sa však nedožil, zomrel v roku 1190 vo vlnách rieky Salef.
Na panovnícky stolec v ríši zasadol Fridrichov syn, Henrich VI. (1190 – 1197), ktorý sa vďaka sobášu s princeznou Konstanciou Sicílskou stal kráľom i v južnej Itálii. O tú však musel tuho bojovať a v konflikte neprejavoval s obyvateľstvom zľutovanie. Boje si vyžadovali množstvo finančných prostriedkov. Výrazne mu pomohol zisk výkupného za anglického kráľa Richarda I. Levie srdce, ktorého pri návrate z tretej križiackej výpravy zajali na území rakúskeho vojvodstva. Posilnený cisár nakoniec zlomil odpor južnej Itálie.
Po sedemročnom panovaní sa po smrti Henricha ríša dostala do obdobia sprevádzaného vnútornými nepokojmi a vzájomným bojom kandidátov na ríšsku korunu. Tieto spory na istý čas ukončila korunovácia Fridricha II. (1212 – 1250), syna Henricha VI., ktorý v roku 1212 vydal dokument Zlatú bulu sicílsku. Potvrdil v nej, okrem iného, dedičný kráľovský titul pre Prěmyslovcov v Čechách. Panovania na Sicílii sa však musel vzdať v prospech svojho vtedy ešte maloletého syna. Podobne ako jeho starý otec, zaujímal sa o mestá na severe Apeninského polostrova. Tu sa dostával do konfliktu s pápežskou mocou a to i z toho dôvodu, že niekoľkokrát sľuboval zorganizovanie križiackej výpravy do Svätej zeme, ale svoje slovo viackrát nedodržal. Nakoniec ho kvôli tomu pápež Gregor IX. exkomunikoval z cirkvi. Fridrich, hoci mu to exkomunikácia neumožňovala, nakoniec do Jeruzalema dorazil a so sultánom uzavrel dohodu, ktorá zabezpečila kresťanským pútnikom prístup k svätým miestam. Bol to panovník, ktorý sa prejavoval tolerantne k iným vyznaniam, za čo bol cirkevnými autoritami často kritizovaný. Vylúčenie zo spoločenstva kresťanov zažil Fridrich počas vlády niekoľkokrát. Znamenalo pre neho obmedzenie moci protikráľom, ktorého si zvolili ríšske kniežatá. Ťažisko jeho politiky tvorilo územie dnešného Talianska, čím tiež prispieval k oslabeniu panovníckej moci v centrálnej časti ríše. Po jeho smrti sa táto skutočnosť prejavila obdobím dvadsaťročného interregna, keď síce oficiálne boli zvolení panovníci Svätej ríše rímskej, títo ale príliš veľa času v krajine nestrávili a naďalej tak umožňovali samostatnú politiku miestnych kniežat.
Obdobie „s hlavou, ale bez hlavy“ bolo ukončené voľbou Rudolfa Habsburského (1273 – 1291) v roku 1273 za rímsko-nemeckého vládcu. Ríšske kniežatá ho uprednostnili pred ďalším ašpirantom na panovnícky stolec, českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Ich vzájomné súperenie dopadlo v prospech Rudolfa, ktorý Otakara II. definitívne porazil v bitke na Moravskom poli v roku 1278. Otakarovi odobraté ríšske léna potom udelil členom svojho rodu a stali sa základom ich dedičných krajín.
Ďalší významní panovníci európskeho formátu, ktorí sa presadili aj na ríšskom stolci boli Luxemburgovci. Prvým rímsko-nemeckým panovníkom z tejto dynastie bol Henrich VII. Luxemburský (1308 – 1313), ktorého ambície v ríšskej politike prekazilo jeho skoré úmrtie. Počas vlády v ríši zasadol na český trón jeho mladý syn Ján, čím ukončil niekoľko rokov trvajúce chaotické pomery v Čechách po vymretí rodu Přemyslovcov.
Hoci mal Ján podobné ambície ako jeho otec, ríšsky vladársky stolec po jeho smrti nedosiahol. Jedna časť kniežat za panovníka zvolila Fridricha Habsburského (1313 – 1330), druhá časť sa priklonila na stranu Ľudovíta IV. Bavorského (1313 – 1347), značne rozporuplnej postavy. Vnútorné napätie v krajine, tvoriace sa medzi dvomi znepriatelenými stranami, vyvrcholilo v roku 1322 v bitke pri Mühldorfe, v ktorej zvíťazil Ľudovítov tábor. Až do Fridrichovej smrti v roku 1330 vládli obaja kandidáti v krajine ako spolukráli. Ľudovít bol človek, ktorý sa dokázal dostať do konfliktu takmer s každým, kto v tom čase v Európe niečo znamenal. Pápežskú kúriu poburoval jeho spôsob vlády, ale i azyl exkomunikovaných osôb – Marsilia z Padovy a Viliama Ockhama, na Ľudovítovom dvore. Za to si sám vyslúžil vylúčenie z cirkvi. Do sporu sa dostal s jeho pôvodnými podporovateľmi, Luxemburgovcami, po tom, ako civilne rozlúčil manželstvo Jána Henricha Luxemburského a Margaréty Korutánskej, dedičky Korutánska (rozlúčiť manželstvo mal v tom čase v právomoci jedine pápež). Luxemburgovci tak prišli o lukratívne územie, ktoré sa po novom Margarétinom sobáši pričlenilo k majetku cisárovho syna Ľudovíta. Nespokojnosť s vládou Ľudovíta Bavorského vyvrcholila v roku 1346 zvolením protikandidáta – českého kráľoviča z rodu Luxemburgovcov, Karola IV. (1346 – 1378), ktorý sa onedlho potom stal i českým panovníkom.
Karol IV. bol všestranne vzdelaným a schopným panovníkom. Mal možnosť učiť sa od najlepších, od svojho otca Jána, diplomata par excellence a jeho vzdelaniu určite prospel i pobyt na francúzskom kráľovskom dvore. Počas vlády sa okrem iného vyznamenal v ríšskych záležitostiach prijatím nového zákonníka – Zlatej buly Karola IV. V tomto dokumente sa jasne definoval spôsob voľby panovníka v ríši tromi cirkevnými (arcibiskup mohučský, trevírsky a kolínsky) a štyrmi svetskými predstaviteľmi (falcgróf rýnsky, makrgróg brandenburský, vojvoda saský a český kráľ), tzv. kurfirstami. Raz do roka sa s kniežatami-voliteľmi mali stretnúť s cisárom a prediskutovávať celoríšsku politiku. Okrem toho, kurfirstom potvrdzovala bula do veľkej miery samostatnosť na ich územiach. Zákonník tiež ukotvil významné postavenie českého kráľa a jeho krajiny v ríši. Karol IV., označovaný v Čechách ako Pater Patriae (otec vlasti), pozdvihol centrum českého kráľovstva – Prahu, na mesto európskeho formátu s prvou univerzitou v oblasti na východ od Álp. Po smrti v roku 1378 ho vystriedal jeho najstarší syn Václav (1378 – 1400), ale jeho vláda nebola hodnotená pozitívne. Cisársku korunu nezískal a dokonca bol v roku 1400 kurfirstami zosadený z ríšskeho trónu, nakoľko patrične neriešil prehlbujúcu sa krízu v cirkvi. V tom čase sa duchovná sféra zmietala v dlhotrvajúcich problémoch. Pápež Kliment VII. sa v prvom desaťročí 14. storočia presunul so svojim sídlom do Avignonu. Pontifikovia sa dostali na dlhé obdobie do područia francúzskych panovníkov a túto éru preto nazývame avignonským zajatím pápežov. Keď sa už zdalo, že sa situácia v roku 1377 konečne vyrieši a pápežský dvor sa natrvalo usadí opäť vo Večnom meste, vypukla kríza ešte väčších rozmerov. Počas niekoľkých rokov bolo do úradu pontifika zvolených naraz niekoľko kandidátov. Takýto stav označujeme termínom pápežská schizma. Celkovo sa pomery v cirkvi v 14. storočí podrobovali ostrej kritike a bolo nevyhnuté ich riešiť. Vyžadovalo si to však osobu, ktorá by si dokázala autoritou vymôcť nápravu. Václav IV. takýmto panovníkom nebol a nepodarilo sa to ani jeho nasledovníkom, Ruprechtovi Falckému (1400 – 1410) a Joštovi Luxemburskému (1410 – 1411). Až s príchodom Václavovho brata, Žigmunda (1411 – 1437), sa záležitosti okolo cirkevnej schizmy pohli dopredu. Žigmund, panovník európskeho formátu, prispel k zvolaniu kostnického koncilu, zasadajúceho v rokoch 1414 – 1418. Rokovania speli k snahe o jednotu v cirkvi a jej reformu, ktorá mala byť pripravená novozvoleným pontifikom Martinom V. Hlásanie myšlienok Johna Wycliffa a Jána Husa, odsúdenie ich téz na koncile v Kostnici, a následné Husovo vydanie do rúk svetskej moci a potrestanie uznaného heretika jeho upálením na hranici, vyvolali v Čechách odozvu v podobe husitského hnutia. Po smrti Václava IV. v roku 1419 sa chcel chopiť vlády v Čechách jeho brat Žigmud, vzbúrené stavy, podporujúce husitské myšlienky a opantané možnosťou sekularizácie cirkevného majetku, mu to však neumožnili. Hoci proti kacírskym Čechom usporiadal Žigmund niekoľko križiackych výprav, tie skončili neúspechom. Až vyjednávanie so zástupcami husitov na bazilejskom koncile zabezpečilo v roku 1436 prijatie Bazilejských (Jihlavských) kompaktát a následnú porážku odstredivých síl v Čechách. Žigmund sa tu konečne mohol chopiť vlády. Dlho sa však na tróne „neohrial“, zomrel v nasledujúcom roku.
Nástupcom sa stal jeho zať, Albrecht II. Habsburský (1437 – 1439), ktorý na tróne pobudol tiež len krátku chvíľu. Zomrel na následky úplavice v roku 1439. Zanechal po sebe tehotnú manželku, Alžbetu, pričom nebolo jasné, či potomok, ktorého nosila pod srdcom, bude ženského alebo mužského pohlavia. Nakoniec sa Alžbete narodil syn – Ladislav s prídomkom vystihujúcim jeho stav – Pohrobok. Ríšske kniežatá nečakali na Ladislavovu dospelosť, za nového panovníka si zvolili Fridricha III. Habsburského, ktorý v roku 1452 dosiahol aj na cisársku korunu. Bola to posledná korunovácia cisára v Ríme. O celoríšsku politiku sa Fridrich veľmi nezaujímal, skôr sa venoval habsburským dedičným krajinám a ich vhodnému rozdeleniu medzi rodinných príslušníkov. Zaplietol sa tiež do dlhotrvajúceho konfliktu s burgundským vojvodom, ktorý znamenal pre Habsburgovcov isté územné zisky. Ladislav Pohrobok, ktorému bol po smrti matky poručníkom, sa stal väzňom na jeho dvore a zdrojom získavania financií plynúcich z jeho dedičstva. Situácia dospela až do štádia, keď musel byť Ladislav z Fridrichových rúk vyslobodený. Od roku 1486 sa spoluvládcom v ríši stal Fridrichov syn Maxmilián I., ktorý po otcovej smrti v roku 1493 plynule prevzal vládu v ríši. Počas jeho panovania došlo v ríši k vystúpeniu Martina Luthera, ktoré so sebou strhlo reformačnú lavínu a obdobia dlhotrvajúcich náboženských konfliktov v Európe.