OBSAH: Byzancia do 11. storočia • Od Rímskeho impéria k Východorímskej ríši • Východorímska ríša v rokoch 395-527 • Vláda Justiniána I. • Justiniánovi nástupcovia • Vláda cisára Maurikia • Vláda cisára Foku • Občianska vojna a nástup cisára Herakleia • Vláda cisára Herakleia • Epilóg Východorímskej ríše a nástup islamu • Počiatky stredovekej Byzancie • Stredoveká Byzancia na vrchole moci • Spoločenské, administratívne a spoločenské pomery vo Východorímskej ríši • Spoločenské, administratívne a spoločenské pomery v Byzancii • Odporúčaná literatúra
Ako už bolo spomenuté, za symbolicky počiatok dejín považujú viacerí bádatelia založenie a vysvätenie novej cisárskej rezidencie Konštantínopolu. Jeho zakladateľ Konštantín I. Veľký pomenoval podľa vzoru helenistických vládcov novozaložené mesto po sebe, teda Konštantínopol (gr. Konstantinupolis, lat. Constantinopolis). V prameňoch sa pre Konštantínopol vyskytujú názvy ako Druhý alebo Nový Rím. Krátko po svojom založení bolo mesto len ďalším zo sídelných centier, podobne ako napr. Trevír či Miláno. Dňa 11. mája 330 bol Konštantínopol po šiestich rokoch prestavby slávnostne vysvätený. Konštantín I. Veľký postupne pretváral mesto na rezidenčné a správne centrum celej ríše. Sídlili v ňom viaceré centrálne orgány a na jeho čele stál eparchos – mestský prefekt, ktorý zodpovedal za vnútornú, súdnu a hospodársku správu ríše. Eparchos bol v úzkom spojení s cisárskym dvorom a cisárom samotným. Okrem toho zastával významné miesto v mestskom senáte. Senát – synkletos bol podľa rímskeho vzoru zriadený i v Konštantínopole, no jeho úloha bola po rímskom senáte až druhoradá. Neskororímski senát bol poradným orgánom cisára a privilegovaným zoskupením najvýznamnejších obyvateľov Konštantínopola. Jeho zasadania mali ale viac ceremoniálny ako konštruktívny význam.
Konštantín vynaložil množstvo finančných prostriedkov, aby nové mesto čo najviac zatraktívnil. Počas jeho vlády začali v Konštantínopole vyrastať napr. komplex budov, známy ako cisársky palác (v prameňoch označovaný ako Palation alebo Mega palation, ktorý sa rozrástol až na 100 000 m2), Hagia Sofia (chrám Božej Múdrosti), Hagia Eirene, Hagioi Apostoloi (chrám Svätých Apoštolov), Augusteion (Hlavné námestie Konštantínopola – v paralele k rímskemu Forum Romanum) a mnohé ďalšie. Dokončil tiež výstavbu hipodrómu – centra viac politického ako športového zápolenia, s ktorého výstavbou začal Septimius Severus na začiatku 3. storočia.
Konštantín I. Veľký stál za legalizáciou kresťanstva, jedného z najdôležitejších atribútov neskoroantickej spoločnosti. Jeho osobný vzťah ku kresťanstvu však dodnes zostáva zahalený rúškom tajomstva, takisto ako dôvod, prečo sa vôbec pre toto náboženstvo rozhodol. Na začiatku 4. storočia ešte nebolo kresťanstvo natoľko etablované, že by kresťania tvorili rozhodujúcu silu v spoločnosti. Zosimos, pohanský historik, podobne ako cisár Julián naznačili, že po vražde syna Crispa a manželky Fausty nemohol nájsť okrem Krista iného boha, ktorý by mu odpustil jeho hriechy. To že sa Konštantín nakoniec ku kresťanstvu na smrteľnej posteli rozhodol, však neznamenalo, že sa v spoločnosti okamžite hlboko zakorenilo. Zaslúžili sa o to i Konštantínovi nástupcovia. Keď sa po období dynastických sporov medzi troma Konštantínovými synmi Konštantínom II., Constantiom a Constantom (Constans) a dvoma synovcami, Flaviom Dalmatiom a Hannibalianom, stal roku 350 nakoniec samovládcom Constantius. Oficiálne sa vlády chopil až o tri roky neskôr, keďže musel ešte čeliť uzurpácii Magna Magnentia. Keď roku 361 Constantius zomrel, cisárom sa stal vojak Julián (361 – 363), jeden z najznámejších rímskych cisárov vôbec. Kvôli svojmu intelektu a rozvahe stál pri viacerých opatreniach, ktorými ozdravil hospodársky chod celej ríše. Okrem toho vstúpil do dejín ako vzdelaný cisár, snažiaci sa o obnovu uctievania starých pohanských božstiev, vďaka čomu si vyslúžil prídomok Apostata (Odpadlík). Jeho vláda však netrvala dlho, keď roku 363 zomrel počas vojenského ťaženia proti Sasánovskej (Novoperzskej) ríši. Po ročnej vláde cisára Joviana sa vlády nad rímskym impériom zmocnili dvaja bratia pôvodom z Panónie, Valens (364 – 378) a Valentinianus (364 – 375). Obaja boli viac vojaci ako byrokrati a preto nechávali vládu nad svojimi časťami ríše v rukách iných. Rástla moc štátnej byrokracie, prekvitala korupcia a ríšu ohrozovali Germáni. Valentinianus zomrel roku 375 na zástavu srdca a Valens podľahol vizigótskym vojenským oddielom v bitke pri Hadrianopole roku 378.
Theodosius I. Veľký (379 – 395), pôvodne vojvodca z Hispánie, bol posledným cisárom, ktorý vládol obom častiam ríše súčasne. V súvislosti s Theodosiom je dôležité spomenúť že počas jeho vlády sa kresťanstvo stalo oficiálnym štátnym náboženstvom (380). Hoci ani tento krok neznamenal všeobecnú christianizáciu spoločnosti, je to oproti roku 313, keď Konštantín Milánskym ediktom legalizoval existenciu kresťanstva, výrazný posun. Po Theodosiovej smrti si Rímsku ríšu oficiálne rozdelili jeho dvaja synovia Honorius (395 – 423) a Arkádios (395 – 408). Honorius ovládol územia v západnej časti rímskeho limitu (z lat. limes – hranica), spočiatku s centrom v Mediolane (dn. Miláno) a neskôr v Ravenne, Arkádios zasa východné s centrom v Konštantínopole. Pôvodne však malo ísť len o zmenu správy pôvodného rozľahlého územia, z dôvodu jeho jednoduchšieho ovládania. Odlišnosť oboch častí po etnickej, kultúrnej, náboženskej, alebo hospodárskej, sociálnej a politickej stránke, boli natoľko veľké, že každá sa od tohto obdobia začala vyvíjať samostatne, a to aj napriek tomu že aj po roku 395 cisári oboch častí neustále formálne deklarovali jednotu, a to najmä prostredníctvom jednotnej legislatívy.