ByzanciaByzancia do 11. storočia

Epilóg Východorímskej ríše a nástup islamu

OBSAH: Byzancia do 11. storočiaOd Rímskeho impéria k Východorímskej ríšiVýchodorímska ríša v rokoch 395-527Vláda Justiniána I.Justiniánovi nástupcoviaVláda cisára MaurikiaVláda cisára FokuObčianska vojna a nástup cisára HerakleiaVláda cisára HerakleiaEpilóg Východorímskej ríše a nástup islamuPočiatky stredovekej ByzancieStredoveká Byzancia na vrchole mociSpoločenské, administratívne a spoločenské pomery vo Východorímskej ríšiSpoločenské, administratívne a spoločenské pomery v ByzanciiOdporúčaná literatúra


Východorímska ríša síce zvíťazila v dlhoročnej vojne s Perziou, avšak oba štáty výrazne oslabilo vzájomné súperenie. Herakleios vedel, že vleklé náboženské rozpory medzi ortodoxnou a monofyzitskou stranou podkopali stabilitu ríše a umožnili perzskú okupáciu východných provincií. V poslednej fáze vojny s Perziou sa preto spolu s konštantínopolským patriarchom Sergiom začal vážne zaoberať myšlienkou na opätovné zjednotenie oboch táborov. Navrhovaný kompromis mal spočívať v učení, podľa ktorého Kristus jestvoval v dvoch prirodzenostiach (božskej a ľudskej) v súlade s uzneseniami štvrtého všeobecného snemu v Chalkedone z roku 451, ale disponoval iba jednou bohoľudskou pôsobnosťou (energiou).

Na základe takéhoto tvrdenia cisár dosiahol za pomoci patriarchu Sergia pomerne rýchlo úniu s monofyzitskými centrami v Antiochii, Alexandrii a napokon aj v Arménii.Úspech však bol len krátkodobý pretože veľká časť monofyzitov takýto kompromis odmietala a spolu s nimi na druhej strane aj vplyvní ortodoxní klerici v Palestíne na čele s jeruzalemským patriarchom Sofroniom. Proti monoenergetizmu sa vyslovil aj rímsky pápež Honorius, ktorý však Kristovi priznával len jedinú božskú vôľu.Blízkovýchodné provincie ríše tak postrádali na prahu ďalšieho veľkého konfliktu prepotrebnú náboženskú jednotu.

V záverečnej fáze rímsko-perzskej vojny sa totiž na Arabskom polostrove začali utvárať kontúry rodiacej sa náboženskej obce, na čele ktorej stál prorok Mohamed. V predislamskej Arábii existovalo množstvo kmeňov a klanov s pokrvnými väzbami. Mohamed hlásal revolučné zrušenie týchto zväzkov a náboženskú jednotu bez ohľadu na majetok a farbu pleti. Proti tomu sa však postavili predstavitelia miestneho klanu Kurajšovcov, ktorí prinútili proroka opustiť Mekku a nájsť útočisko v Medine. Nové náboženstvo – islam sa teda začalo utvárať v politickom strete medzi Mohamedovými prívržencami a odporcami z radov polyteistickej mekkánskej aristokracie.Moslimská obec si zvolila cestu aktívneho odporu, ktorý vďaka prorokovým výzvam dostával punc náboženského boja.

Mohamedovo božie posolstvo, ktoré zachytáva svätá kniha (Korán) i neskôr spísaná tradícia prorokových výrokov (sunna), so sebou prinieslo vieru v jediného Boha, ktorý má človeku pomôcť na ceste k návratu k prvotnému stavu ľudskej spoločnosti. Islam, ovplyvnený starozákonnou tradíciou, prináša vlastný výklad stvorenia sveta i prvého človeka Adama, ktorý predstavoval predka moslimov a zakladateľa prvej svätyne – Kaaby. Prostredníctvom starozákonných prorokov, medzi ktorých v islame patrí i Ježiš, Boh upozorňoval ľudí, aby žili v súlade s ním naznačenou cestou spravodlivosti. Mohamed z pohľadu tohto vývoja predstavoval posledného proroka, ktorý sa svojou zvesťou usiloval vrátiť veriacich do pôvodného stavu mieru v súlade s predpismi a pravidlami zjavenými Bohom. Z takéhoto eschatologického chápania dejín ľudstva vyplýval aj tolerantný postoj islamu k iným vyznavačom viery v jediného Boha, teda k Židom, kresťanom, ale aj niektorým ďalším skupinám. Oveľa tvrdší postoj moslimovia zastávali k polyteistom a k odpadlíkom z vlastných radov.
Nie je celkom jasné, či Mohamed svoj zápas proti neveriacim chápal ako univerzálne poslanie. Prorokove prvotné ciele sa zrejme obmedzovali len na ochranu novovytvorenej náboženskej obce a upevnenie jej politického a náboženského vplyvu. Faktom však zostáva, že do Mohamedovej smrti roku 632 moslimovia kontrolovali v podstate celý Arabský polostrov. Novým vodcom ich obce sa následne stal prorokov svokor Abu Bakr, ktorý začal už rok po svojom nástupe s nájazdami na južnú časť rímskej Palestíny.

Cisár Herakleios čoskoro rozpoznal nebezpečenstvo na Blízkom Východe a proti Arabom poslal armádu, ktorú zveril svojmu bratovi Theodorovi. Tieto sily ale roku 634 utrpeli porážku, v dôsledku ktorej stratili mestá Damask a Emessu. Hoci cisárska armáda ich získala za krátky čas naspäť, skvelý arabský vojvodca Chalid ibn al-Walid opäť porazil Theodorove sily a o niečo neskôr aj veľkú východorímsku armádu v kaňone rieky Hieromyax (Jarmuk). Významnou mierou sa na tejto porážke podieľali monofyzitskí Arabi v Herakleiových službách, ktorí v priebehu bitky prešli na stranu svojich etnických súkmeňovcov. Herakleios pod dojmom týchto neúspechov stiahol vojakov zo Sýrie a snažil sa predísť arabskému obsadeniu Egypta. Roku 637 padla nielen sýrska Antiochia, ale aj perzský Ktesifont, v dôsledku čoho sa veľká časť niekdajšej monarchie Sasánovcov ocitla v moslimských rukách. Čoraz chorľavejší Herakleios nedokázal zachrániť ani Jeruzalem, ktorý útočníkom odolával celý rok. Roku 638 vydal náboženský dekrét zvaný Ekthesis, ktorý zakazoval ďalšie diskusie týkajúce sa problému energie v Kristovi a definoval v jeho osobe len jedinú vôľu (monotheletizmus). Toľko želaný zmier však cisár týmto opatrením nedosiahol a vyvolal len ďalšiu kritiku, ktorej čelným predstaviteľom bol významný teológ Maximos Homologhetos (Maxim Vyznavač).

O rok neskôr dobyli Arabi Edessu a kľúčovú mezopotámsku pevnosť Daru, čím prelomili obrannú líniu v tejto oblasti. Potom sa ich útoky začali koncentrovať na Egypt, ktorý oslabili spory medzi monofyzitmi a miestnym ortodoxným patriarchom Kyrom. Roku 645 síce ešte ríšska flotila dokázala naspäť dobyť Alexandriu, avšak krátko nato sa mesto už natrvalo ocitlo v moslimských rukách. Ovládnutím väčšiny blízkeho Východu sa pozvoľne konštituoval nový politický celok – kalifát. Kresťania v ňom patrili k tolerovaným náboženským skupinám bez ohľadu na to, k akému smeru sa hlásili, prakticky však predstavovali občanov druhej kategórie. Museli platiť náboženskú daň, nosiť osobitný odev, nesmeli používať kone, či ženiť sa s moslimkami. Novým centrom kalifátu sa stal sýrsky Damask, v ktorom sa ujala moci dynastia Ummajovcov.