OBSAH: Byzancia do 11. storočia • Od Rímskeho impéria k Východorímskej ríši • Východorímska ríša v rokoch 395-527 • Vláda Justiniána I. • Justiniánovi nástupcovia • Vláda cisára Maurikia • Vláda cisára Foku • Občianska vojna a nástup cisára Herakleia • Vláda cisára Herakleia • Epilóg Východorímskej ríše a nástup islamu • Počiatky stredovekej Byzancie • Stredoveká Byzancia na vrchole moci • Spoločenské, administratívne a spoločenské pomery vo Východorímskej ríši • Spoločenské, administratívne a spoločenské pomery v Byzancii • Odporúčaná literatúra
Vývoj v prvej polovici 9. storočia
Na začiatku 9. storočia dochádza v Byzantskej ríši k stabilizácii pomerov. Jej najväčší protivník Abásovský kalifát sa postupne rozpadol na množstvo nezávislých emirátov, ktoré okrem občasných nájazdov už neohrozovali centrum ríše Konštantínopol. Väčšina územia Balkánu sa síce i naďalej nachádzala v rukách Slovanov, ale byzantskí cisári dokázali postupne presadiť svoju autoritu v juhovýchodnej časti polostrova a začať s postupným obsadzovaním stratených provincií. V južnej Itálii však ríša musela čeliť ďalšiemu náporu Arabov z nového centra islamskej moci – Fátimovského kalifátu v Egypte. Roku 800 došlo k obnoveniu cisárstva na Západe a byzantský cisár Michal I. Rangabe nakoniec priznal franskému panovníkovi Karolovi Veľkému titul cisára, ktorý sa však nevzťahoval na jeho dedičov. Zároveň obe strany dosiahli dohodu o rozdelení vplyvu v Itálii a Dalmácii. Z pohľadu vnútorného vývoja Byzancie bola dôležitá vláda Nikefora I., ktorý bol pred nástupom na trón vysokým finančným úradníkom. Tento cisár sa zmocnil trónu v dôsledku palácového prevratu, za ktorým stáli predstavitelia konštantínopolskej byrokracie.
Hlavnou organizačnou jednotkou štátu zostalo v uvedenom období i naďalej thema, i keď sa zdá, že tradičný neskorímsky provinciálny systém úplne nezanikol. Takisto i naďalej existoval úrad pretoriánskeho prefekta, hoci o jeho kompetenciách i pozícii v štáte veľa nevieme. Nikeforos sa snažil zvýšiť počty ozbrojených síl a v jednom zo svojich právnych výnosov nariadil, aby sa do vojska themat verbovali chudobní roľníci, pričom na ich výzbroj museli prispievať ostatní členovia konkrétnej vidieckej komunity.
Roku 820 sa v Byzancii dostala k moci nová dynastia pôvodom z maloázijského mesta Amorion. Cisár Michal II. (820–829) pochádzal z chudobných pomerov a do čela štátu sa presadil vďaka úspešnému vojenskému prevratu. Roku 823 sa mu podarilo odvrátiť rozsiahle povstanie pod vedením Tomáša Slovana, po tom ako mu významnú pomoc poskytol bulharský chán Omurtag. Menej úspešný bol v bojoch s Arabmi, ktorí ovládli roku 827 Krétu a vo svojej expanzii proti Byzancii pokračovali na Sicílii. Za cisára Leona V. (813–820) došlo k obnoveniu umiernenej formy obrazoborectva, ktoré pokračovalo až do počiatku vlády Michala III. (843–867). Po uchopení moci sa tento cisár snažil viesť aktívnu politiku proti Arabom, no roku 860 jeho aktivity zastavil neočakávaný nájazd Rusov na Konštantínopol. O tri roky neskôr však dosiahol veľké víťazstvo nad moslimským vládcom Omarom z Melitene.
V roku 843 sa v Byzancii definitívne skončila epocha obrazoborectva. Cisárovná Theodora, ktorá vládla ako regentka za nedospelého syna Michala III., slávnostne obnovila kult obrazov a o tri roky neskôr vymenovala za nového patriarchu Ignatia, ktorý väčšinu svojho života prežil v kláštore. Na rozdiel od svojich predchodcov predstavoval Ignatios nekompromisného odporcu akéhokoľvek zmierenia s porazenými prívržencami obrazoborectva. V kritike nezaostal ani voči pomerom na cisárskom dvore a po roztržke s hlavným byzantským ministrom – kaisarom Bardom sa Ignatios dostával do postupnej izolácie. V tom čase sa mladý následník trónu Michal III. s Bardovou podporou rozhodol uchopiť moc do svojich rúk. V ceste mu stála cisárovná Theodora, ktorú napriek odporu internovali do kláštora. Patriarcha sa proti tomuto kroku zásadne postavil, pretože po odstránení Theodory z verejného života prišiel o hlavného podporovateľa svojej dovtedajšej cirkevnej politiky. Pod tlakom týchto okolností sa rozhodol na svoju funkciu rezignovať, takže Bardas, v tom čase faktický vládca ríše, urýchlene riešil otázku Ignatiovho nástupníctva. Nakoniec presadil do čela patriarchátu svojho kandidáta, ktorým bol hlavný cisársky sekretár a učenec Fotios. Jeho zvolenie bolo zjavne pokusom zmierniť radikálne a umiernené krídlo byzantskej cirkvi. Hlavným problémom však bolo, že Fotios bol laikom a teda až doposiaľ nezastával nijakú kňazskú hodnosť. V priebehu niekoľkých dní však dostal všetky potrebné svätenia a na Vianoce roku 858 sa stal novým konštantínopolským patriarchom.
Fotiova schizma
Fotiova voľba bola síce problematická, avšak v Byzancii vôbec nie neobvyklá. V Konštantínopole však čoskoro prepukli nepokoje a vláda začala prenasledovať Ignatiových prívržencov. Začiatkom roka 859 sa Ignatiáni otvorene postavili na odpor a zorganizovali vlastný snem v chráme sv. Ireny, kde prehlásili Fotiovu voľbu za neplatnú a trvali na legitimite mandátu svojho favorita. Z protichodných správ nie je zrejmé, do akej miery mal s týmito predstaviteľmi kontakt samotný Ignatios a rovnako tak nie je jasný ani podiel Fotia na prenasledovaní Ignatiových stúpencov. V každom prípade Bardas ešte viac zintenzívnil tvrdú politiku nielen voči Ignatiánom, ale aj samotnému ex-patriarchovi, ktorého izoloval v rôznych väzeniach a nakoniec poslal do vyhnanstva na ostrov Lesbos v Egejskom mori.
V roku 860 Fotios poslal svoj inauguračný list východným patriarchom a rímskemu pápežovi. Mikulášovi I. (858–867). Tento pápež sa mnohými rysmi Fotiovi podobal a svoj pontifikát zastával v rovnakých rokoch ako jeho neúprosný konkurent. Podobne ako on predstavoval typ autoritatívneho muža, ktorý pochádzal zo vznešeného rodu a nebál sa oponovať ani vysokým predstaviteľom svetskej moci. V priebehu roku 859 sa akiste dozvedel o cirkevnej schizme v Byzancii. Po prečítaní Fotiovho inauguračného listu sa rozhodol uplatniť právomoc arbitra v súlade s neochvejným presvedčením o nadradenosti pápeža v cirkvi. Vo svojej odpovedi vyjadril námietky proti nekanonickej voľbe nového patriarchu a jeho legitimitu bol ochotný potvrdiť len na základe preskúmania celej záležitosti svojimi legátmi. Okrem toho vyzval v ďalšom liste Michala III., aby prinavrátil pod pápežský stolec oblasti južnej Itálie a východného Illyrica, ktoré Rímu odobral ešte cisár Leon III.
Roku 861 pápež preto poslal do Konštantínopola rímskych legátov Rodoalda z Porta a Zacharia z Anagni. Za ich prítomnosti sa uskutočnil snem, ktorý opäť potvrdil právoplatnosť Fotiovej voľby. Po jeho skončení patriarcha poslal opäť pápežovi list, pretože sa chcel ubezpečiť o svojej legitimite. Avšak Mikuláš svojich legátov po návrate potrestal a vytkol im, že sa namiesto preskúmania celej záležitosti priamo podieľali na jej riešení v Konštantínopole prostredníctvom zvolaného snemu.
Pápež Mikuláš napokon zvolil vyčkávaciu taktiku a v liste zaslanom cisárovi Michalovi roku 862 nepotvrdil právoplatnosť zosadenia Ignatia ani voľbu Fotia. Zjavne očakával od byzantskej strany, že splní jeho hlavnú požiadavku a vráti Rímu sporné provincie, o to viac, že ich odňatie uskutočnil obrazoborecký, a teda heretický cisár Leon III. Odpoveď však z Konštantínopola neprichádzala. Namiesto nej však do večného mesta neočakávane zavítali zástupcovia a priaznivci ex-patriarchu Ignatia. Mikuláš napokon odobril ich apelácie a priklonil sa na stranu Fotiových odporcov. Roku 863 nechal v Ríme zvolať synodu, ktorá potvrdila mandát konštantínopolského patriarchu Ignatia. Fotiovu voľbu prehlásili účastníci za neplatnú a od tohto momentu ho považovali za obyčajného laika, ktorý uzurpoval cirkevný stolec v rozpore s kánonmi a Rímom. Už v apríli roku 865 však padol kaisar Bardas a spolu s ním sa oslabila aj pozícia Fotia. Cisár Michal III. sa totiž čoraz viac dostával pod vplyv svojho nového favorita Basileia, ktorý s jeho súhlasom odpravil Bardu zo sveta a namiesto neho sa stal druhým mužom ríše.
Schizma vrcholila v roku 867. Patriarcha Fotios nechal na jar roku 867 zvolať veľký koncil za účasti zástupcov východných patriarchátov a vo svojej encyklike, ktorú nechal rozposlať, obvinil latinských misionárov, ktorí pôsobili na území Bulharska z porušenia cirkevných kánonov. Patriarcha im predovšetkým vyčítal učenie o vychádzaní Ducha svätého z Otca a Syna (filioque) a jeho zavedenie do vyznania viery, ako aj niektoré ďalšie cirkevno-disciplinárne otázky, najmä celibát a sobotné pôsty. Avšak v septembri roku 867 zavraždil ambiciózny Basileos cisára Michala III. a nastúpil na jeho miesto. Fotios pravdepodobne odmietol zdieľať spoločenstvo s novým cisárom a rezignoval na svoju funkciu. Nový cisár Basileios sa v snahe o bezproblémový nástup na trón urýchlene pokúsil o zmierenie rozkolu so Západom. Opätovne dosadil do čela patriarchátu Ignatia. Pápež sa už o týchto zmenách nedozvedel, pretože zomrel desať dní po tom, čo sa Ignatios stal novým konštantínopolským patriarchom.
Roku 869 sa v Konštantínopole zišiel koncil, ktorý mal urobiť bodku za predchádzajúcou schizmou. Bývalého patriarchu Fotia na ňom exkomunikovali a cisár Basileios ho poslal do vyhnanstva. Za prítomnosti pápežských legátov rozhodli účastníci snemu o tom, že v Bulharsku vznikne samostatné arcibiskupstvo. Roku 877 zomrel patriarcha Ignatios. Už predtým Basileios postupne zmiernil represie voči Fotiovi a napokon ho opätovne vymenoval za konštantínopolského patriarchu.
Fotios a byzantské misie
Obdobie 9. a 10. storočia sa pokladá za vrchol byzantského kultúrneho pôsobenia v krajinách strednej a východnej Európy. Práve patriarcha Fotios v tejto súvislosti zosobňuje hlavného predstaviteľa ortodoxnej misie na Veľkej Morave, Bulharsku a Rusi. Treba však povedať, že tieto aktivity boli len sprievodnými znakmi jeho cirkevnej politiky, v ktorej primárnu úlohu dlhodobo zohrával spor s Rímom i domácou opozíciou.
Fotios považoval kristianizáciu len za nástroj poľudštenia necivilizovaných barbarov, ktorá mala zmysel len vtedy, ak slúžila politickým záujmom ríše. Fotiove postoje k šíreniu kresťanstva vychádzali z presvedčenia o nadradenosti gréckej kultúry a jej dominantného postavenia vo svete. Gréčtina bola jediným jazykom byzantskej cirkvi, ktorá ani v prípade početného slovanského obyvateľstva v ríši nepripúšťala nijaké alternatívy. Tie sa mohli realizovať len za hranicami cisárstva. Výnimkou bol experiment so slovanským písmom a liturgiou, ktorý tak zostal výsostne individuálnym počinom Konštantína a Metoda. Aj preto nemala cyrilo-metodská misia príliš veľkú podporu zo strany Fotia a popredných konštantínopolských klerikov. Jej pôsobenie tak skôr záviselo od podpory moravských kruhov a priaznivej politickej situácie.
Počiatok byzantskej reconquisty na Balkáne
Do začiatku 9. storočia sídlilo na území niekdajšej Macedónie, centrálneho Grécka a väčšine Peloponézu veľké množstvo slovanských kmeňov. Niektoré z nich platili byzantským cisárom daň a udržiavali s ríšou priateľský vzťah, ktorý umocňovali obchodné vzťahy (najmä zo Solúnom).
Byzancia dlho nemohla proti Slovanom nič podniknúť okrem občasných trestných výprav. Skutočná reconquista južnej časti Balkánu a Grécka začala až koncom 8. storočia. Na podnet cisárovnej Ireny napadol roku 783 eunuch a významný byzantský veliteľ Staurakios slovanské kmene v okolí Solúna, odkiaľ pokračoval do Thesálie a centrálneho Grécka a nakoniec na Peloponéz. Na tieto úspechy nadviazal potom cisár Nikeforos I., ktorý na prelome 8. a 9. storočia vytvoril thema Macedóniu, ktoré však malo s týmto historickým územím len málo spoločné. Zväčša išlo o oblasť juhozápadnej Trácie, ktorú kontroloval stratég v Adrianopole. V tomto období vzniklo tiež ďalšie thema Peloponéz, čo však neznamená, že byzantská administratíva kontrolovala celý polostrov. V priebehu 9. storočia vznikli na území dnešného Grécka ďalšie themata.
Do konca 10. storočia sa byzantským cisárom podarilo ovládnuť väčšiu časť južného Balkánu vrátane oblasti dnešného Grécka. Štát tak získal pod kontrolu dlhodobo stratené oblasti, v ktorých prevládalo negrécke obyvateľstvo. Zatiaľ čo v oblasti Macedónie si aj napriek obnovenej byzantskej vláde Slovania udržali svoju identitu a jazyk, na území dnešného Grécka nastala opačná situácia a početné slovanské kmene sa postupne asimilovali.
Slovania vo vnútrozemskej oblasti Macedónie boli zrejme početnejší a byzantské pokusy o nadvládu sa ich spočiatku natoľko nedotýkali. Od 8. storočia sa Macedónia navyše stala ohniskom zápasu medzi Byzanciou a Bulharskom. S nástupom kresťanstva a prenikaním cyrilometodskej slovanskej kultúry do Bulharska sa v tejto oblasti vytvorili lepšie podmienky pre integráciu tamojších Slovanov do Bulharska, a tým aj pre zachovanie ich identity a jazyka.
Iná situácia bola v oblasti Grécka a Peloponézu, kde sa Slovania stali pevnou súčasťou byzantského administratívneho systému. Tento systém pomocou svojich mechanizmov čoraz viac pripútaval slovanské kmene ku Konštantínopolu. Postupne v týchto spoločenstvách prebiehala majetková a sociálna diferenciácia. Už v období 7. storočia mohli významní Slovania zvýšiť svoj vplyv a bohatstvo kontaktmi s byzantskou vládou. Cisári sa snažili podporovať jednotlivcov a skupiny, ktoré považovali za potenciálnych exponentov byzantskej politiky. Dôležitý vplyv zohrávali mestá (najmä Solún a Konštantínopol), ktoré boli sprostredkovateľmi obchodnej výmeny medzi Byzanciou a Slovami, ale aj strediskami kultúry a kresťanstva.
K oslabeniu Slovanov v Grécku nesporne prispeli represívne faktory. K najdôležitejším takýmto metódam patrila politika premiestňovania vzbúrených slovanských kmeňov do iných častí ríše. Takéto presuny obyvateľov neboli ničím neobvyklým a odohrávali už vo Východorímskej ríši. Ako prvý presunul množstvo Slovanov do Malej Ázie byzantský cisár Justinián II., kde ich plánoval využiť časť na boj proti Arabom. V priebehu 8. storočia dochádzalo k ďalším presunom a to nielen Slovanov. Do Trácie napríklad presídlila časť Arménov a prívržencov heretickej sekty Paulikiánov. V období 9. a 10. storočia navyše došlo k občasným povstaniam Slovanov, ktoré byzantská vláda potlačila, čo takisto mohlo zohrávať istú úlohu pri ich asimilácii. Byzantskí cisári podporovali zaľudňovanie uprázdnených oblastí vlastným gréckym obyvateľstvom. Nikeforos I. uskutočnil množstvo takýchto presunov práve do oblastí Slovanov, ale často musel uplatniť násilné metódy, aby svoj zámer uskutočnil.
Treba však povedať, že Slovania usadení v Grécku sa skôr asimilovali vďaka politickej integrácii s Byzanciou a jej kultúrnemu a kristianizačnému pôsobeniu. Tento proces sa nedá porovnávať so súčasnými metódami násilnej asimilácie, či dokonca genocídy, ktorá má primárne etnický rozmer. Zjednodušene povedané – byzantskí cisári a vláda sotva prinútili hovoriť Slovanov grécky, ale pomocou administratívy a cirkvi z nich mohli urobiť Grékov v politickom zmysle slova – teda lojálnych poddaných Byzantskej ríše. Netreba pochybovať o tom, že práve to bol hlavný cieľ byzantskej reconquisty na Balkáne. Dôležitou súčasťou tohto procesu bola cirkevná organizácia, ktorú byzantská vláda budovala na obsadených oblastiach. Jej centrom sa stali nové metropoly Patras a Athény. Nevieme presne, akým spôsobom prebiehala kristianizácia Slovanov v Grécku, určite však nie formou násilných krstov a nábožensky motivovaných vojenských výprav. Hoci netreba podceňovať vplyv novozaložených byzantských biskupstiev, pokrstenie Slovanov asi skôr prebiehalo zdola. Misijnú činnosť pravdepodobne vykonávali predstavitelia duchovenstva, ale aj potulní mnísi, ktorí si svojou charizmou a osobným príkladom získali rešpekt tamojšieho obyvateľstva. Treba však brať do úvahy fakt, že práve gréčtina zostala v byzantskej cirkvi monopolným jazykom a experimenty so slovanskou liturgiou zostali vyhradené z ríšskeho pohľadu periférnym územiam, akým bola napríklad aj Veľká Morava.
Napriek všetkým spomínaným faktorom sa niektoré skupiny Slovanov udržali v Grécku až do neskorého stredoveku a to najmä v odľahlých častiach Peloponézu, ale aj v oblasti Rodop, či teritória medzi riekami Strymonom a Strumicou. Najväčšiu mieru autonómie si uchovali kmene Jazercov a Milincov (Ezeritai a Milingoi v byzantských prameňoch). Niekdajšie veľké slovanské osídlenie Grécka však dnes dokladajú iba viaceré zachované slová v súčasnej novogréčtine a početné miestne názvy.
Byzantsko-bulharské súperenie na prelome 9./10. storočia
V druhej polovici 9. storočia sa Bulharsko stalo silnou a kresťanskou veľmocou na Balkáne. Chán Boris dokázal zabezpečiť pre svoju krajinu samostatné arcibiskupstvo, zatiaľ čo prílišný byzantský vplyv eliminoval prijatím časti vyhnaných žiakov Cyrila a Metoda. V Macedónii poveril misiou jedného z nich – Klimenta, ktorý sa so svojimi stúpencami usadil v kláštore svätého Pantelejmona pri Ochridskom jazere. V podpore týchto aktivít pokračoval aj Borisov nástupca Symeon a do zmienenej oblasti poslal ďalšieho Metodovho žiaka Nauma. Vláda Symeona sa považuje za obdobie zlatého veku slovanského písomníctva v Bulharsku, no on sám paradoxne inklinoval skôr ku gréčtine a byzantskej kultúre. Ako mladý strávil časť života v Konštantínopole, pretože ho jeho otec Boris predurčil ku kariére duchovného. Za tohto pobytu sa Symeon naučil dobre po grécky a údajne venoval značný čas štúdiu Aristotela a iných klasických autorov. Jeho duchovná dráha sa, ako vieme, nenaplnila, pretože napokon nastúpil na trón namiesto svojho staršieho syna Vladimíra, ktorý za vyvolanie pohanskej vzbury prišiel o trón i zrak.
V tom istom období zosilnela aj mocenská pozícia Byzancie. Basileov nástupca Leon VI. (886–912), bol preslávený učenosťou a dokonca aj údajnými vešteckými schopnosťami, pre ktoré ho neskorší autori nazývali aj Múdrym, či Filozofom. Za Leonovej vlády sa dotvárala administratívna štruktúra stredovekej Byzancie. Cisár uviedol do platnosti niekoľko nových zákonov a napokon aj novú zbierku Basiliku, ktorej základom zostal aj napriek čiastočnej revízii naďalej Justiniánovský korpus.
Po prijatí kresťanstva Bulharsko ešte viac zintenzívnilo kultúrne a hospodárske vzťahy s Byzanciou. Ich rozvoj však dočasne zhatil sám cisár Leon, presnejšie jeho vysoký hodnostár Stylianos Zautzes. Roku 894 totiž prenajal clá z bulharského obchodu dvom byzantským obchodníkom, no tí vzápätí preniesli hlavný trh z Konštantínopola do Solúna pod zámienkou, že bude bližšie bulharským hraniciam. V skutočnosti uvedeným transferom unikli centrálnej kontrole a podstatne zvýšili clá pre bulharských kupcov. Symeon sa bezvýsledne pokúšal s cisárom dohodnúť. Vypukla nová vojna, v ktorej mal bulharský vládca od počiatku navrch, pretože Leon čelil útokom Arabov v Malej Ázii. Byzantskému cisárovi napokon nezostalo nič iné než podnietiť proti Symeonovi kočovné kmene starých Maďarov, ktoré v tom čase obývali priestor medzi riekami Dunajom a Dneprom. Symeon útok zo severu nečakal a pred útočníkmi sa uchýlil do pevnosti Dristra na dolnom Dunaji. Keď nebezpečenstvo pominulo, rozhodol sa vyraziť klin klinom a proti Maďarom poštval ich nomádskych konkurentov – Pečenehov, ktorí im uštedrili zdrvujúcu porážku, čím výrazným spôsobom ovplyvnili migráciu staromaďarských kmeňov do Panónie. Bulharsko-byzantské súperenie tak nepriamo viedlo k zásadným zmenám v celej Karpatskej kotline, v ktorej sa pozvoľne začali formovať kontúry stredovekého Uhorska.
Symeon si aj naďalej podržal v konflikte iniciatívu a roku 896 rozdrvil byzantskú armádu pri Bulgarofygu (dnešné Babaeski v európskej časti Turecka), v dôsledku čoho byzantská vláda pristúpila na mier a zaviazala sa platiť Bulharom daň. Roku 912 navyše zomrel Symeonov súper Leon VI., ktorý po sebe zanechal jediného syna – neskoršieho cisára Konštantína VII. Porfyrogenneta. Následník trónu však bol v tom čase ešte dieťa a navyše s pochybnou legitimitou. Vtedajší konštantínopolský patriarcha Nikolaos Mystikos napokon prisľúbil uznať Konštantína za právoplatného nástupcu, avšak pod podmienkou, že cisár zapudí svoju milenku. Leon síce podmienku splnil, ale potom sa predsa len odhodlal na uskutočnenie štvrtého sobáša, ktorý cirkevné kánony nedovoľovali. On sám pred časom v jednom z nariadení dokonca zakázal uzatváranie tretieho manželstva, hoci vtedy ešte nemohol vedieť, že svoje vlastné nariadenie napokon poruší. Patriarcha Mystikos však predstavoval silného protihráča. Bol príbuzným a žiakom veľkého Fotia a rozhodol sa na takýto krok nepristúpiť. Leonovi dvakrát odoprel vstup do chrámu Božej Múdrosti, čím si napokon vykoledoval zosadenie z úradu a vyhnanstvo. Cisár na jeho miesto vymenoval povoľnejšieho kandidáta a napokon dosiahol od pápeža Sergia III. odobrenie svojho nového manželského zväzku.
Konštantín Porfyrogennetos sa síce narodil v purpurových komnatách paláca, ale jeho vyhliadky na vládu neboli práve najlepšie. V Byzancii sa nikdy úplne nevžil dynastický princíp, avšak ešte väčším problémom bol detský vek následníka trónu, pretože takýto stav vytváral napätie a súperenie rôznych mocenských klík. Aj preto vládli v jeho mene spočiatku iní. Najskôr strýko Alexandros a po jeho smrti na niekoľko mesiacov regentská rada v čele s patriarchom Nikolaom Mystikom, ktorý sa vrátil z vyhnanstva.
Mystikos mal ako vrchný regent neľahkú pozíciu, pretože musel čeliť novej vojne so Symeonom. Predošlý cisár Alexandros totiž rozhodol o zastavení mierového tribútu pre Bulharov, čím v podstate vypovedal poslednú mierovú zmluvu z roku 897. Symeon sa demonštratívne objavil pred Konštantínopolom a vynútil si s patriarchom osobné stretnutie. V Blachernskom paláci uzavreli obe strany oficiálny mier a dohodli podmienky sobáša Symeonovej dcéry s neplnoletým cisárom Konštantínom Porfyrogennetom. Bulharský vládca sa teda mal stať poručníkom mladého páru a v podstate rozhodujúcou osobou v Byzancii. Mystikos ho vraj dokonca tajne korunoval za cisára, avšak dodnes panujú protichodné názory na to, čo sa presne v paláci odohralo. Tak či onak, patriarchov postup vyvolal škandál na byzantskom dvore, ktorý využila následníkova matka Zoe a strhla všetku moc na seba. Ambiciózny patriarcha Mystikos v krátkom čase opätovne putoval do vyhnanstva. Zmena mocenských pomerov však opäť viedla k vojne s Bulharmi. Roku 914 sa Symeon zmocnil Adrianopola a o tri roky neskôr rozdrvil byzantskú armádu pri čiernomorskom meste Anchialos (dn. Pomorje) pri Burgase. Tieto porážky otriasli postavením byzantskej cisárovnej a jej nového favorita – dvorana Leona Foku. Do zložitej vnútropolitickej situácie ríše napokon opäť zasiahol reprezentant armády. Bol ním veliteľ loďstva Romanos Lakapenos, ktorý sa v marci roku 919 vylodil v Konštantínopole a prevzal moc pod zámienkou ochrany mladého dediča trónu. Za výdatnej podpory patriarchu Mystika, ktorý sa opäť dostal na výslnie, sa Lakapenos už o niekoľko mesiacov neskôr stal novým byzantským cisárom. Oficiálne spravoval štát ako poručník Konštantína Porfyrogenneta, ktorého oženil so svojou dcérou Helenou. Paradoxne teda zakrátko dosiahol to isté, o čo sa kedysi márne usiloval Symeon.
Novú mocenskú zmenu v Byzancii bulharský vládca pochopiteľne neuznal a od tohto momentu začal sám ašpirovať na titul cisára Rimanov. Roku 923 sa objavil so svojim vojskom pred hradbami Konštantínopola, no okrem demonštrácie vlastnej sily nemal bez pomoci loďstva nádej na obsadenie byzantskej metropoly. Vo svojich ďalekosiahlych plánoch však nehodlal poľaviť, a preto sa pokúsil nadviazať spojenectvo s fátimovským kalifom v Egypte, ktorému navrhol spoločný útok na Konštantínopol. Z nezvyčajného spojenectva napokon nebolo nič, pretože Byzantínci zadržali bulharských poslov a kalifovi poslali bohaté dary, prostredníctvom ktorých ho napokon odhovorili od spojenectva s Bulharmi.
Symeon napokon začal používať oficiálny byzantský titul cisár Rimanov (basileus ton Romaion). Vo svojej korešpondencii s patriarchom Mystikom takýto krok odôvodňoval zabratím väčšiny byzantského územia v Európe. Roku 924 zorganizoval najväčšiu výpravu proti Konštantínopolu. Pri tejto príležitosti sa osobne stretol s cisárom Romanom Lakapenom, ktorý vyjadril ochotu uznať Symeonov cisársky titul, ale len pod podmienkou, že sa bude vzťahovať na územie Bulharska. Symeon napokon v ďalšom liste patriarchu bezvýsledne žiadal o uznanie svojich územných ziskov. Na sklonku života sa musel zmieriť s porážkou časti svojich vojsk novým byzantským spojencom – chorvátskym kráľom Tomislavom.
Po Symeonovej smrti roku 927 napokon jeho nástupca Peter súhlasil s mierovým návrhom byzantskej strany. Podľa nej si Bulharsko podržalo egejské pobrežie s výnimkou Solúna a celé územie Epiru okrem strategického prístavu Dyrrhachion. Roman Lakapenos priznal Petrovi titul cisára Bulharov a dal mu za ženu svoju vnučku Máriu.
Pod jej vplyvom zosilnelo v krajine byzantské pôsobenie a až do sklonku Petrovej vlády zavládol medzi Byzanciou a Bulharskom vytúžený mier. O tomto období bulharských dejín sa nezachovalo veľa správ. V 30. rokoch sa na hraniciach Bulharska objavili kočovné staromaďarské kmene, ktoré v ďalšom období podnikli niekoľko pustošivých vpádov až do Byzancie.
Vláda Konštantína Porfyrogenneta
V prvej polovici 10. storočia sa zdalo, že Konštantín VII. Porfyrogennetos bude posledným predstaviteľom macedónskej dynastie. V čase nástupu uzurpátora Romana Lakapena na byzantský trón roku 919 sa totiž dostal v hierarchii až na piatu pozíciu, pretože Roman nechal korunovať za spolucisárov aj svojich troch synov. Keď však zomrel najstarší z nich Christoforos, ktorý mal jediný vladárske schopnosti, Roman napokon začal uprednostňovať Konštantína. Roku 944 sa proti tomuto kroku vzbúrili Romanovi zvyšní synovia Stephanos a Konštantín a nechali otca internovať do kláštora. V byzantskej metropole sa však proti prevratu postavil ľud, ktorý uprednostnil predstaviteľa legitímnej macedónskej dynastie. Konštantín Porfyrogennetos využil všeobecnú nespokojnosť na odstránenie svojich protivníkov a zasadol na trón. Hoci vo svojej politike nedosiahol nijaký prenikavý úspech, za jeho života bol Konštantínopol centrom diplomatických nitiek a rezidenciou, ktorú osobne navštívili aj významní predstavitelia zahraničných mocností ako bola ruská kňažná Oľga, či staromaďarský náčelník Bulcsu.
Konštantín Porfyrogennetos sa k samovláde dostal až vo veku 40 rokov. Životný osud tohto vládcu až príliš poznamenalo neustále spochybňovanie jeho legitimity. Dlhé roky v ústraní využil na zhromažďovanie a triedenie písomností z rôznych oblastí. Obklopil sa vzdelancami a informátormi a s ich pomocou zostavoval rôzne príručky ako napríklad o ceremóniách na byzantskom dvore (De cerimoniis), či o administratívnych provinciách – thematoch (De thematibus). Najdôležitejší spis tohto obdobia – De administrando imperio (O správe ríše) venoval svojmu nedospelému synovi Romanovi II. Sú v ňom obsiahnuté rozsiahle, no často nie príliš spoľahlivé poznatky o rôznych krajinách a ich obyvateľoch vrátane Veľkej Moravy a legendárnej zmienky o troch Svätoplukových prútoch.
Zložité politické premeny stredovekej Európy od roku 800 donútili Byzantíncov priznať dovtedy monopolne držaný cisársky titul svojim politickým súperom ako bol Karol Veľký a bulharský vládca Symeon. Voči týmto nárokom začali byzantskí cisári, počínajúc Konštantínom Porfyrogennetom, čoraz nástojčivejšie trvať na tom, že predstavujú jediných dedičov rímskeho impéria a jeho univerzálneho postavenia v kresťanskom svete. V ich ponímaní sa toto dedičstvo viazalo predovšetkým na historický odkaz cisára Konštantína Veľkého. Predstavitelia macedónskej dynastie sa pritom odvolávali na fiktívny pôvod od prvého kresťanského cisára. Sám Konštantín Porfyrogennetos svojho syna vystríhal pred zasielaním korún a iných cenností severným barbarom s poukázaním na údajný zákaz zo strany Konštantína Veľkého. Tieto idey ešte viac vystúpili do popredia v neskoršom období, kedy dochádzalo k sporom o používanie titulu imperator romanorum medzi byzantskými a rímsko-nemeckými cisármi.
Byzantská hegemoniálna politika na prelome 10. a 11. storočia
Mierová zmluva medzi Byzanciou a Bulharskom, ktorú obe strany podpísali po smrti cára Symeona roku 927, vydržala takmer štyridsať rokov. Roku 963 však zomrel syn Konštantína Porfyrogenneta Romanos II. a v krajine strhli moc na seba opätovne predstavitelia armády. Prvý z nich Nikeforos Fokas (963–969) využil mocenské vákuum v ríši, pretože Romanovi synovia Basileos a Konštantín boli ešte neplnoletí. Nikeforos Fokas bol typickým predstaviteľom čoraz vplyvnejšej maloázijskej aristokracie. Za cisárov Konštantína VII. Porfyrogenneta a Romana II. sa stal veliteľom cisárskej gardy a neskôr hlavným generálom východnej armády. Vyznamenal sa bojoch proti Arabom a ríši opäť prinavrátil ostrov Krétu a neskôr aj územia v maloázijskej Kilíkii a severnej Sýrii. Po prevzatí moci formálne ponechal za spolucisárov legitimných predstaviteľov macedónskej dynastie Basileia i Konštantína. Svoju uzurpáciu však podporil sobášom s ich matkou Theofano, ktorá bola vdovou po Romanovi II.
Roku 966 Nikeforos odmietol naďalej platiť Bulharom každoročnú daň a spupne vykázal z dvora vyslancov cára Petra. Bulharský cár sa snažil rastúci konflikt zmierniť a do Konštantínopola poslal svojich synov Romana a Borisa ako rukojemníkov. Zároveň však vystrojil vyslanectvo k rímsko-nemeckému cisárovi Ottovi I. do Magdeburgu, ktorého chcel pravdepodobne požiadať o vojenskú pomoc proti Byzancii.
Nikeforos vo svojej zahraničnej politike zjavne uprednostňoval expanziu proti arabským emirátom v severnej Sýrii a preto sa pokúsil problém s Bulharmi vyriešiť tým, že proti nim podnieti ich severných susedov. Podobný a zároveň neúspešný krok urobil kedysi jeho predchodca Leon VI. keď proti Bulharom povolal staromaďarské kmene. Nikeforos sa tentoraz obrátil na nového spojenca – ruského kniežaťa Svjatoslava, ktorý zvýšil svoju hegemóniu v čiernomorských stepiach zničením kedysi silnej ríše Chazarov. Byzantský cisár poslal k Rusom svojho vyslanca Kalokyra s množstvom cenností a zlata. Svjatoslav lákavú ponuku akceptoval a v lete roku 968 vtrhol do Bulharska, kde porazil vojsko cára Petra, zatiaľ čo zvyšné skupiny obľahol v podunajskej pevnosti Dristre. Tiesnený bulharský cár sa obrátil na Nikefora so žiadosťou o mier a napokon pod tlakom abdikoval v prospech svojho syna Borisa. Svjatoslav medzitým aj so svojou družinou opustil Bulharsko, pretože dostal správu, že nomádske kmene Pečenehov vpadli na Rus a obkľúčili Kyjev. Po tom ako zahnal nomádov späť do čiernomorských stepí, sa však rozhodol natrvalo vrátiť do Bulharska, kde si za svoje nové sídlo vyhliadol mesto Perejaslavec v dunajskej delte. Rusi vtrhli opäť do Bulharska, dobyli Dristru a nakoniec aj hlavné mesto Preslav. Svjatoslav sa zmocnil cára Borisa, ktorému ponechal trón, pretože dúfal, že ho získa za spojenca proti Byzancii.
Cisár Nikeforos až teraz pochopil, akú nebezpečnú hru s Rusmi rozohral. Pokúsil sa preto Borisa pretiahnuť na svoju stranu ponukou dynastického spojenectva, podľa ktorého by si Nikeforovi mladí spolucisári Basileios a Konštantín zobrali za manželky vybrané bulharské kňažné. Svjatoslav medzitým roku 969 prekročil pohorie Stará Planina a rýchlo sa približoval k Filippopolu. Nikeforos však na tento atak už nestihol zareagovať, pretože v decembri sa stal obeťou politického prevratu. Na čele sprisahancov stál jeho niekdajší priateľ a vojenský zástupca Ioannes Tzimiskes. V pozadí celého komplotu však v skutočnosti stála Nikeforova manželka – cisárovná Theofano, ktorá mala s Tzimiskom milostný pomer. Po zavraždení cisára obaja sprisahanci dúfali, že sa spoločne ujmu vlády, ale konštantínopolský patriarcha Polyeuktos sa proti tomuto zámeru ostro postavil. Vyhradil si, že Tzimiska uzná iba v prípade, ak svoju milenku zapudí a potrestá priamych aktérov Nikeforovej vraždy. Ambiciózny generál bol ochotný pre trón obetovať všetko a bez otáľania poslal svojich druhov na smrť a milenku do vyhnanstva. Aj on sa formálne ujal trónu v mene macedónskych následníkov Basileia a Konštantína, v skutočnosti však vládol sám a svoju pochybnú legitimitu upevnil sobášom s dcérou po byzantskom cisárovi Konštantínovi Porfyrogennetovi Theodorou.
Tzimiskes urýchlene skonsolidoval moc a pokúsil sa čeliť Rusom, ktorí okupovali veľkú časť Trácie. Knieža Svjatoslav však cisárove mierové návrhy odmietol a povýšene žiadal pre seba všetky európske provincie vrátane Konštantínopola. Byzantské vojsko pod vedením generála Bardu Sklera však Rusom uštedrilo porážku pri Adrianopole a donútilo ich stiahnuť sa za pohorie Starú planinu. Na jar roku 971 sa do Bulharska vypravil sám Tzimiskes, údajne na čele 40 000 vojska podporovaného flotilou 300 lodí, ktorá mala vplávaním do Dunaja Rusom odrezať ústupovú cestu. Vzrastom nevysoký cisár sa prejavil ako veľký vojvodca. Po prechode balkánskych priesmykov Rusom uštedril ďalšiu porážku a nakoniec obsadil aj bulharské hlavné mesto Preslav, ktoré na počesť tohto víťazstva premenoval podľa seba na Ioannopolis.
Tzimiskes sa v Preslavi zmocnil bulharského cára Borisa II. aj s rodinou a odtiahol k Dunaju, kde sa uchýlil Svjatoslav so svojou družinou. Byzantské vojsko nakoniec obávaného protivníka na hlavu porazilo a Svjatoslav sa v novej zmluve zaviazal, že viac nevstúpi na byzantské územie a prisľúbil cisárovi spojenectvo a vojenskú pomoc v prípade potreby. Svoje záväzky však už nestihol splniť, pretože na spiatočnej ceste do Kyjeva ho pri dneperských perejách zabili Pečenehovia aj s väčšinou družiny.
Tzimiskes sa triumfálne vrátil do Konštantínopola aj s pokoreným bulharským cárom Borisom II., ktorého viedol v triumfálnom sprievode ulicami mesta a za prítomnosti zhromaždeného obyvateľstva ho nakoniec symbolickým sňatím koruny zbavil cárskej hodnosti. Bulharsko sa stalo byzantskou provinciou a na miesto zosadeného patriarchu cisár nominoval gréckeho metropolitu.
Bulharský odboj nebol však ani zďaleka potlačený. V západnej časti krajiny sa proti byzantskej moci vzbúrili štyria bojari – Dávid, Mojžiš (Moisej), Áaron a Samuel (Samuil), synovia istého Nikolu, ktorý stál na čele jedného z bulharských komitátov. Z tohto dôvodu byzantské pramene nazývajú týchto súrodencov komitopulmi (doslovne synovia komitu).Cisár Ioannes Tzimiskes pokračoval vo svojich ťaženiach v Sýrii a dokonca sa dostal až do Palestíny a pritiahol k bránam samotného Jeruzalema. Nakoniec sa z taktických dôvodov stiahol a počas spiatočnej cesty nečakane podľahol na týfus. Po jeho smrti sa k moci dostal po dlhšom čase legitímny príslušník macedónskej dynastie – Basileios II., ktorý však musel viesť boj so svojimi oponentami. Zložitú vnútropolitickú situáciu v Byzancii využili bulharskí komitopuli na rozšírenie svojho panstva s centrom v oblasti Macedónie. V priebehu týchto bojov zahynuli Mojžiš i Dávid a napokon aj tretí Aaron, ktorého však v mocenskom strete nechal usmrtiť najmladší z bratov – Samuel. Bol to práve on, kto konsolidoval dobyté územia a napokon pričlenil do svojej správy aj východnú časť niekdajšieho Bulharska vrátane hlavného mesta Preslavi. Nečakané úspechy povstalcov využil zosadený bulharský cár Boris a utiekol so svojim bratom Romanom z Konštantínopola. Hoci on sám pritom tragicky zahynul, Romanovi sa podarilo dostať do mesta Vidin, kde bol prehlásený za nového bulharského cára.
Týmto krokom došlo k obnove bulharského štátu a jeho patriarchátu. Roman však nemohol zabezpečiť kontinuitu moci, pretože ešte v Konštantínopole z neho spravili eunucha na príkaz samotného cisára Ioanna Tzimiska. Skutočným vládcom Bulharska teda zostal Samuel, ktorý postupne pripojil k svojmu panstvu ďalšie byzantské oblasti a po dobytí thessálskej Larissy ohrozoval druhé najdôležitejšie mesto ríše – Solún.
Až v tomto momente sa mladý byzantský cisár Basileios odhodlal proti Samuelovi zakročiť, ale neúspešne. Odbojní byzantskí generáli Bardas Skleros a Bardas Fokas mu vzápätí vyhlásili vojnu, ktorá ho takmer stála trón. V rozhodujúcej chvíli cisárovi poskytol vojenskú pomoc ruský knieža Vladimír.
Basileios napokon zvíťazil nad odbojnými generálmi a po konsolidácii vnútorných pomerov opäť obrátil pozornosť k Bulharsku. Do byzantského zajatia sa medzičasom dostal bulharský cár Roman, ktorý nakoniec zomrel roku 997 v Konštantínopole. Po jeho smrti sa jediným vodcom vzbury stal posledný z pôvodne štyroch odbojných komitopulov – Samuel, ktorý sa prehlásil za nového bulharského cára. Jadrom obnoveného Bulharska zostala oblasť Macedónie s mestami Ochridom a Prespou. Basileios sa poučil z predchádzajúcich neúspechov a v obnovenej vojne medzi rokmi 1001 až 1003 sériou postupných útokov ovládol väčšinu východného Bulharska. Opätovne získal pod kontrolu dôležité mestá ako Serdiku, Plisku a napokon aj Preslav. V ďalšom roku zaútočil na samotné centrum Samuelovho štátu a odňal mu mestá Vodenu (Edessa) a Skopje. Basileios napriek neskoršej aureole neporaziteľného vojvodcu dosiahol víťazstvá nad Bulharmi predovšetkým vďaka diplomacii. Postupne presvedčil mnohých miestnych guvernérov, aby mu vydali pevnosti a mestá výmenou za potvrdenie vo funkciách, alebo za prísľub iných, najmä finančných výhod a dvorských titulov. Roku 1004 Basileios pravdepodobne uzavrel so Samuelom mier a uspokojil sa s obmedzením jeho moci na oblasť Macedónie a vnútrozemskej Dalmácie.
Po skončení desaťročného prímeria však roku 1014 vypukla nová byzantsko-bulharská vojna. Samuelovo vojsko zabarikádovalo priesmyk Kleidion pri rieke Strumica na dnešnej bulharsko-grécko-macedónskej hranici. Basileios bezúspešne útočil so svojimi mužmi na obranné postavenie protivníka, avšak nakoniec v rozhodujúcom momente časť byzantských síl uskutočnila obchvatný manéver neschodným horským terénom a vpadla Bulharom do tyla. V nastávajúcej panike cisár zaútočil čelne a dokonal dielo skazy. Podľa neskorších správ zhromaždil až 15 000 zajatcov (podľa iného údaju 14 000) a nechal ich oslepiť. Takto zmrzačených mužov poslal naspäť Samuelovi, pričom každému stému ponechal jedno oko, aby ostatným robil sprievodcu. Pri pohľade na masové zmrzačenie svojho vojska dostal Samuel srdcový záchvat a zomrel. Napriek tomu sa Kleidionska bitka, neskôr oslavovaná v Byzancii, nestala epilógom bulharskej moci. Jeden z Basileiových oddielov dokonca utrpel počas zmieneného ťaženia zdrvujúcu porážku a sám cisár sa predbežne stiahol na vlastné územie.
Po Samuelovej smrti prevzal trón jeho syn Gavril (Gabriel) Radomir, ktorý Basileiovi ďalej vzdoroval. Podľa neskoršej správy sa zdá, že byzantský cisár opäť využil tradičný ríšsky prostriedok – diplomaciu a proti Radomirovi podnietil jeho bratanca Ivana (Jána) Vladislava, ktorému sľúbil do správy strategický prístav Dyrrhachion. Vladislav napokon Radomira zavraždil a stal sa novým bulharským cárom. Keďže však Basileios nehodlal svoj pôvodný sľub splniť, Vladislav sa Dyrrhachia dvakrát neúspešne pokúsil zmocniť a pri druhom zo spomínaných pokusov zahynul pod jeho hradbami. V odpore chceli spočiatku pokračovať jeho synovia, no napokon sa spolu s ostatnými bojarmi podrobili Basileovi.
Roku 1018 začal byzantský cisár Basileios triumfálny pochod dobytými krajinami, ktorý vyvrcholil špeciálnou oslavou víťazstva v Konštantínopole. Basileios vošiel do dejín pod príznačným menom Bulgaroktonos (Bulharobijca), no vo svojej politike sa snažil Bulharov pacifikovať mierovým spôsobom. Tamojším veľmožom síce udelil vysoké tituly, no väčšine dal do správy oblasti mimo Bulharska. Majetok a pozemky cárskej rodiny skonfiškoval a na dobytom území zriadil thema Bulgaria, ktorého centrum sa stalo Skopje. Krátko po Basileiovej smrti však došlo k jeho rozdeleniu a v priestore pôvodného územia bulharského cárstva medzi Dunajom a Starou Planinou vzniklo nové thema Paristrion/Paradunavon (Podunajsko) s centrom v Dristre.