Na severe Atlantického oceánu sa nachádza ostrov Island, ktorého dejiny osídlenia začínajú práve v stredoveku. Informácie o tom sú zachytené vo viacerých písomných prameňoch. Známa je Kniha o zaujatí krajiny (Landnámabók), Kniha o Islanďanoch a niekoľko ság. Významné historické osobnosti a medzníky od roku 1183 do polovice 60. rokov 13. storočia zachytáva Sága o Islanďanoch (Íslendinga saga), ktorej autorom je Sturla Tórdarson. Z druhej polovice 13. storočia pochádza Kráľovská kniha (Codex Regius) a Stadarhólská kniha (Staðarhólsbók), ktoré obsahujú spísané islandské zákony.
V súčasnosti sa predpokladá, že Island osídlili väčšinou sedliaci, ktorí odišli z Nórska okolo roku 900 a v nasledujúcich desaťročiach za vlády Haralda Krásnovlasého (†930). Harald totiž na obyvateľov uvalil veľké dane. Časť z nich sa preto rozhodla opustiť krajinu a priplávali na Island. Údaje o počte prvých usadlíkov sa rozchádzajú. Ostrov im poskytoval množstvo kvalitnej pôdy, pastvín a oceán dostatok rýb. V tom období bol Island pokrytý lesným porastom, v ktorom žilo množstvo zvierat. V poslednej štvrtine 10. storočia obyvatelia Islandu osídlili aj Grónsko. Prvý sa tu usadil Erik Červený (Hrdzavý). Na Islande si na základe skúseností z Nórska vytvorili obyvatelia snem (althing), ktorého členmi boli slobodní muži. Títo mohli hlasovať a rozhodovať o zákonoch, ktoré platili na celom ostrove. Pôvodne ústne tradované zákony vychádzali z nórskych predlôh. Prvýkrát sa snem konal na Snemovej pláni (þingvöllr) východne od Reykjavíku okolo roku 930 a odvtedy každý rok po dva týždne v období letného slnovratu. Okrem althingu bola schválená existencia 12 lokálnych snemov a náčelníkov, ktorí sa nazývali godiovia. Títo stáli na čele godordov, zvolávali na jar miestne snemy, menovali sudcov a na althingu reprezentovali zákonodarnú moc. Godord bola inštitúcia a nie presne ohraničené územie. Vzťah medzi godmi a ostatnými obyvateľmi existoval na základevzájomnej dohode. Každý sedliak (bóndi) si vybral svojho goda a mohol prejsť k inému. Godord sa postupne stal základom individuálnej moci. V roku 965 došlo k reforme, keď Island bol podľa svetových strán rozdelený na štyri administratívne štvrte ((fjórðungr), počet godordov narástol na 39 a jarných snemov na 13. Althing mal dva výbory. Zákonodarnou zložkou bola tzv. lögrétta, v ktorej zasadali všetci godiovia. Títo schvaľovali nové zákony najprv na skúšobnú dobu troch rokov a volili hlavného vykladača zákonov na tri roky, ktorý viedol aj zasadnutie. Spory sa riešili na súdoch. Od roku 965 mala každá štvrť svoj tribunál. Zákony presne stanovovali postup pri voľbe sudcu a pri samotnom procese. Do 13. storočia Island fungoval týmto správnym systémom ako samostatný štát. V 12 storočí sa postupne narušila rovnováha moci medzi jednotlivými godmi. Godordy a územia patriace k miestnemu snemu ovládli významné rody (Haukdælir, Ásbirningar, Sturlungar, Oddaverjar). Medzi nimi prebiehal krvavý zápas o moc, do ktorého zasiahol aktívne nórsky panovník Haakon IV. Starý (1217 – 1263). V rokoch 1247 – 1250 bol nejmocnějším mužom na Islande Tórdur Kakali z rodu Sturlungarov. Po ňom s podporou Haakona získal najväčšiu moc Gissur Torvaldsson, ktorý zabezpečil na althingu v roku 1262 odhlasovanie vernosti nórskemu kráľovi a platenie dane. Niektoré rody sa podriadili až v nasledujúcich rokoch. Gissur Torvaldsson získal od kráľa titul jarl a spravoval Island do svojej smrti v roku 1269.
Nástupcom Haakona sa stal Magnus VI. Haakonsson (1263 – 1280), ktorý dal vypracovať pre Island nový zákonník známy ako Železná stránka (Járnsíða), ktorý sa opieral o nórske zákony. Súdiť napríklad mohli kráľovskí úradníci a krvná pomsta bola chápaná ako zločin. Magnus ešte pred smrťou inicioval vznik ďalšieho zákonníka, ktorý by viac vychádzal z islandským zákonov. Tento bol schválený po jeho smrti a nesie meno Jónova kniha (Jónsbók). Nórsky kráľ spravoval Island úradníkmi zo svojho okolia, ktorí pochádzali priamo z Islandu alebo boli z Nórska. Najvyšším predstaviteľom kráľovskej moci bol miestodržitelia (hirðstjóri). Ak úrad vykonávali Nóri, tak na ostrove sa vyskytovali len v lete a namiesto nich dohliadal na správu fógeti. Od 14. storočia sa usídlili kráľovskí úradníci na Bessastadire. Island bol správne rozdelený na dvanásť administratívnych obvodov na čele s úradníkmi nazývanými sýslumanni, ktorí vyberali od sedliakov dane, viedli súdne konanie a dohliadali na poriadok. Túto funkciu zastávali domáci Islanďania z najbohatších rodov. Do kráľovskej pokladnice plynuli aj výnosy z prístavných a obchodných ciel. Althing sa schádzal aj naďalej, ale účastníkov vyberali z radov sedliakov sýslumanni. Z nich sa vyberalo 36 doživotných členov lögrétty, ktorí mali zákonodarnú i vyššiu súdnu moc. Návrhy hlavných zákonov prichádzali z Nórska. Kráľ Magnus Eriksson (švédsky kráľ 1319 – 1364, nórsky kráľ 1319 – 1355) od roku 1354 prenajímal za podiel z daní určité územia miestodržiteľom, no proti tomu sa postavili obyvatelia Islandu. Magnus od tohto systému upustil. Za jeho vlády došlo od roku 1319 k spojeniu Nórska a Švédska do personálnej únie. Nórsky kráľ Haakon VI. (1343 – 1380) sa na jar roku 1363 oženil s dánskou princeznou Margarétou. Ich syn Olaf bol titulárnym kráľom Dánska a Nórska až do roku 1387. Uznávali ho aj Islanďania. Margaréta potom nastúpil ako regentka v obidvoch monarchiách a od roku 1389 aj vo Švédsku. Za svojho nástupcu dezignovala prasynovca Erika Pomoranského (1389 – 1442), ktorý sa stal nórskym kráľom v roku 1389 a dánskym a švédskym panovníkom v roku 1396. Slávnostná korunovácia v roku 1397 prebehla v juhošvédskom meste Kalmar, kde bol podpísaný dokument stanovujúci fungovanie budúcej trvalej únie. Island po rozpade tejto únie v roku 1523 napokon pripadol pod správu Dánska. V 14. storočí sa najvýznamnejšou časťou hospodárstva stal rybolov a obchod s rybami.