OBSAH: Raška • Srbsko na ceste k monarchii • Cárstvo Štefana Dušana • Rozpad Dušanovho cárstva • Bitka na Kosovom poli • Srbsko po roku 1389 • Sv. Sáva a vytvorenie samostatnej srbskej cirkvi
Raška
Z poloautonómnych slovanských kniežatstiev juhozápadného Balkánu sa v prvej polovici 12. storočia začalo dostávať do popredia vnútrozemské Srbsko, ktoré latinské pramene začínajú od tohto obdobia nazývať Raškou. Pôvod tohto názvu nie je celkom jasný. Pochádzal buď od rieky Raška, ktorá preteká dnešným mestom Novi Pazar v južnom Srbsku a vlieva sa do rieky Ibar, alebo sa odvodzoval od lokality Ras, ktorú spomína už cisár Konštantín Porfyrogennetos ako pohraničné územie medzi Srbskom a Bulharskom.
Srbsko na ceste k monarchii
Roku 1196 abdikoval veľký župan Rašky Štefan Nemanja v prospech svojho prostredného syna Štefana. V pripojených prímorských oblastiach na čele zo Zetou však Nemanja ponechal moc najstaršiemu synovi Vukanovi. Zeta i Raška tak od tohto momentu formálne tvorili jednotný srbský štát, ale ich politická a kultúrna orientácia bola značne rozdielna. Prímorské oblasti poznamenal dlhodobý vplyv katolíckej cirkvi. Silní panovníci Zety v 11. storočí sa snažili o vytvorenie samostatného katolíckeho arcibiskupstva v meste Bar (Antibari) na úkor Dubrovníka.
Cárstvo Štefana Dušana
Milutinov nástupca Štefan Uroš III. Dečanský (1321 – 1333) pokračoval v politike expanzie do oblasti Macedónie na úkor slabnúceho byzantského štátu. Na tejto expanzii mali predovšetkým záujem predstavitelia bojachtivej srbskej nobility. Ohrozený byzantský cisár Andronikos III. (1328 – 1341) preto uzavrel spojenectvo s bulharským cárom Michalom III. Šišmanom a spoločne naplánovali útok na Srbsko.
Rozpad Dušanovho cárstva
Smrťou cára Štefana Dušana sa štát začal okamžite rozpadať. Ešte za svojho života cár pridelil dobyté územia príslušníkom vlastného rodinného klanu a lojálnym veľmožom, takže formálnu jednotu štátu garantoval iba svojou autoritou. Jediným politickým garantom multietnického cárstva bola silná osobnosť panovníka. No po nečakanej Dušanovej smrti nastúpil na trón jeho presný opak – dobrácky, ale pravdepodobne slabomyseľný syn Štefan Uroš V. (1356 – 1371), ktorý vo svojich devätnástich rokoch nemal potrebnú autoritu, ale ani schopnosti zabrániť postupnej decentralizácii.
Bitka na Kosovom poli
Bitka na Kosovom poli bola napriek rozšíreným romantickým predstavám typicky stredovekým mocenským stretom dvoch strán, z ktorých každá sledovala svoj vlastný, výsostne legitimný a oprávnený cieľ. Koalícia na čele s kniežaťom Lazarom pozostávala z jeho rodinných spojencov, predovšetkým tých, ktorých územia najviac ohrozovali Turci.
Srbsko po roku 1389
Lazarovou smrťou sa rozbila veľká protiturecká koalícia. Z bitky na Kosovom poli profitovali Uhri, ktorí vtrhli do centrálneho Srbska. Za tejto situácie uznala Lazarova vdova Milica za svojho suveréna sultána Bajazida, aby ochránila kniežatstvo pre svojich nedospelých synov Štefana a Vuka. V odpore proti Osmanom pokračoval už iba vládca Kosova Vuk Brankovič, napriek údajným obvineniam zo zrady, ktorú mu po bitke na Kosovom poli prisúdila neskoršia ľudová tradícia.
Sv. Sáva a vytvorenie samostatnej srbskej cirkvi
Pripojením prímorských oblastí k Raške sa pod jej vládou ocitli krajiny ovplyvnené latinským kultúrnym vplyvom a cirkevne napojené na Rím. Táto kultúrna a politická dvojkoľajnosť sprevádzala aj počiatočné formovanie sa Rašky. Samotný Štefan Nemanja bol dvakrát pokrstený – najskôr v Zete podľa latinského obradu a druhý raz v Raške, keď konvertoval na ortodoxnú vieru pod vplyvom stretnutia s byzantským cisárom Manuelom Komnenom.