Historické regióny RumunskaJuhovýchodná Európa

Valasi/Rumuni v 16. storočí

OBSAH: Geografické, časové a terminologické súvislostiPočiatky stredoveku a formovania stredovekých štátovValasi/Rumuni medzi 12. a 15. storočímValasi/Rumuni v 16. storočíSociálno-ekonomická situácia a svetské i cirkevné inštitúcieOdporúčaná literatúra


Pätnáste storočie bolo priam heroickým zo strany vojvodov rumunských historických oblastí v ich konfrontáciách s Osmanskou ríšou. Ich snahy o zachovanie nezávislosti pokračovali aj v 16. storočí, no nie už s predchádzajúcou intenzitou a silou. Ovplyvnila to i porážka Uhorska Osmanmi v 20. rokoch 16. storočia, ako aj vlády schopných sultánov 16. storočia počínajúc Sülejmanom I. Nádherným (1520 – 1566).

Na začiatok 16. storočia môžeme tiež datovať aj najstarší zachovaný súvislý text, ktorý bol napísaný v starej rumunčine. Napísal ho v roku 1521 obchodník Neacşu Lupu z Câmpulungu vo Valašsku primátorovi mesta Brašov, Hansovi Bencknerovi. Neacşu Lupu v ňom varoval pred blížiacim sa útokom Osmanov na Sedmohradsko.

Valašsko a Moldavsko

Behom 15. storočia a prakticky aj v prvej polovici 16. storočia zmluvy medzi Valachmi/Rumunmi a Osmanmi garantovali Valašskému i Moldavskému vojvodstvu naďalej zachovanie si vlastných inštitúcií a absolútnej moci vojvodov. Ostali tiež kresťanskými autonómnymi štátmi, ktoré boli vazalmi Osmanskej ríše. Mali totiž čiastočnú slobodu v zahraničnej politike, obmedzenú prítomnosť Turkov na svojom území, rešpektovanie pravoslávnej kresťanskej viery a zákaz rozširovania islamu a budovania mešít na ich území. Za uvedené museli odvádzať ročnú daň a poskytovať prípadnú vojenskú pomoc Osmanským sultánom. V prvých dekádach 16. storočia vojvodovia Valaška a Moldavska pokračovali, aj keď často len tajne, vo svojej politike protitureckých aliancií. Nadväzovali kontakty hlavne so Sedmohradskom a Uhorskom, Habsburgovcami a Poľskom. Vojvodovia Moldavska od  Bogdana III. Jednookého, Štefana Mladého (Ştefănițu, 1517 – 1527) a Petra Rareşa (1541 – 1546) až do vlády Jána Chrabrého/Hrozného (Ioan Vodă cel Viteaz/cel Cumplit, 1572 – 1574) a Arona Tyrana (Aron Vodă, 1591 – 1592, 1592 – 1595) vykonávali aktívnu politiku. Niektorí z nich organizovali protiturecké taženia, spevňovali pevnosti v údolí rieky Dnester, starali sa o správu krajiny, stimulovali obchod a podporovali Cirkev a kultúru. Napriek tomu, neistota, zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí, tatárske a osmanské útoky, vnútorná rivalita medzi skupinami bojarov, ako aj iné faktory, oslabovali spomínané vojvodstvá Valachov/Rumunov.

Po polovici 16. storočia sa osmanská zvrchovanosť nad Valašskom a Moldavskom začala postupne prejavovať ako viac represívna a navyšujúca povinnosti (hlavne v hospodárskej oblasti), ktoré bolo pre sultána treba plniť. Okrem ročnej dane Osmanom museli platiť vojvodovia aj trebárs za získavanie a udržovanie si svojich vlastných trónov. Tiež museli vojvodstvá poskytovať Osmanom mimoriadne služby a plniť iné záväzky. K tomu prislúchal aj predaj tovarov Osmanom za výhodnejšie ceny oproti cenám na európskych trhoch, ktoré mohli byť až o 15 – 20 percent vyššie. Nezávislé konanie v zahraničnopolitickej oblasti bolo pre vojvodov výrazne obmedzené. Tiež sa zvyšovala vojvodom ročná daň a nelojálni vojvodovia boli zosadzovaní a nahradzovaní tými, ktorí boli sultánom už vernými poddanými. V období tureckej nadvlády prichádzalo k zvýhodňovaniu cudzích etnických príslušníkov lojálnych voči sultánovi, najmä Grékov. Rieka Dunaj však ostávala hranicou, ktorá oddeľovala územia s priamou osmanskou okupáciou na juh od nej, od tých, ktoré boli kresťanskými a rozprestierali sa na sever od nej. Z pohľadu politickej a náboženskej doktríny Osmanskej ríše boli rumunské vojvodstvá na pomedzí dvoch svetov – domu islamu a domu vojny, ktorý bol nepriateľským bolo ho treba dobyť. Predstavovali totiž súčasť domu prísahy alebo prímeria (Dar al-‚Ahd alebo Dar al-Sulh). Počas 16. storočia Osmani dobyli a priamo riadili Tighinu v Moldavsku, Brăilu vo Valašsku a veľkú časť Banátu v Uhorsku.

Sedmohradsko

Uhorské kráľovstvo, do ktorého Sedmohradské vojvodstvo náležalo, prechádzalo na začiatku 16. storočia už znateľne krízou. Tá sa prejavila už počas tzv. Dóžovho povstania, pred ktorým sa pôvodne na krížovú výpravu proti Osmanom zhromaždili desaťtisíce sedliakov, mestskej chudoby, remeselníkov, študentov, nižšej šľachty i kléru. Potom, ako uvedení účastníci povstania neúspešne otočili svoje zbrane proti svojim utlačovateľom, boli sedliaci znevoľnení.  Po porážke uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského (1516 – 1526) osmanským sultánom Sülejmanom I. Nádherným pri Moháči v roku 1526 nemohli sedliaci ani aktívne pomôcť zostavšej šľache pri obrane vlasti. Medzi rokmi 1526 až 1541 malo Uhorsko až dvoch kráľov, jedného Habsburgovca – Ferdinanda I. (1526 – 1565) a druhého Zápoľského – Jána I. (1526 – 1540) a potom Jána II. Žigmunda (1540 – 1570). Do tejto situácie vošiel ešte osmanský sultán v roku 1541 a obsadil centrálnu časť Uhorska s jeho hlavným mestom.

Takto popri časti patriacej Habsburgovcom a Osmanskej ríši vzniklo autonómne vojvodstvo/kniežatstvo Sedmohradska pod osmanskou zvrchovanosťou, ktoré okrem jeho pôvodného územia zahŕňalo teraz aj Banát, Krišanu a Marmaroš. Aj keď sa v roku 1552 stal stredný a južný Banát osmanským vijáletom, územie Sedmohradského vojvodstva sa prakticky zdvojnásobilo. Majoritnú časť jeho obyvateľstva tvorili Valasi/Rumuni, no politickú moc mala v rukách uhorská šľachta, ktorá ho považovala za pokračovanie Uhorského kráľovstva. Na čele krajiny figuroval vojvoda/knieža, ktorého musel zvoliť snem a potvrdiť osmanský sultán. Podľa Dohody zo Spreyeru v roku 1570 uznal cisár Maximilián II. (1562 – 1576) Jána II. Žigmunda za knieža Sedmohradska a pána časti Uhorského kráľovstva (princeps Transsylvaniae et partium regni Hungariae dominus).

Do Sedmohradska sa začali v danom období šíriť tiež myšlienky vtedajšej reformácie. Sasi sa začali stávať luteránmi, Uhri kalvínmi a unitariánmi a viac konzervatívni Sikuli ostávali naďalej katolíkmi. Neskôr získala katolícka viera opäť určitý vplyv aj medzi ostatnými. Medzi rokmi 1550 až 1570 sedmohradské stavy na svojich snemoch (diétach), ktoré reprezentovali len časť populácie a ktoré sa rozhodli stať väčšinou protestantmi, si odsúhlasili garanciu svojich nových vierovyznaní reformou zákona. Od 70. rokov 16. storočia sa Sedmohradsko stalo krajinou troch národov (nobilita/natio Hungarica, Sasi a Sikuli) a štyroch oficiálnych alebo uznaných vierovyznaní (katolicizmus, luteránstvo, kalvinizmus a unitarizmus). V územnej sfére náležali komitáty/stolice šľachte, „scaune“ na východe a juhovýchode Sedmohradska Sikulom a „Fundus Regius“ (kráľovská doméne) Sasom. Niektorí vrcholní predstavitelia Sedmohradska prešli všetkými štyrmi vierovyznaniami, ako tomu bolo i u kniežaťa Jána II. Žigmunda alebo biskupa Františka Dávida. Tí boli najprv katolíkmi, potom luteránmi, kalvínmi a nakoniec unitariánmi. Rumunom však naďalej chýbala politická moc a Rumun/rumunský sa vtedy rovnalo pravoslávnemu alebo schizmatickému. Boli len tolerovanými v krajine „na milosť privilegovaných a kniežat“ (usque ad beneplacitum regnicolarum et principum). V rokoch 1554 a 1555 dokonca sedmohradský snem rozhodol, že kresťanský sedliak (katolík alebo protestant) nesmie byť obvinený zo zločinu, ak sa nenájde proti nemu sedem kresťanských svedkov. Naproti tomu, valašský/rumunský sedliak ako nekresťan, smel byť obvinený už tromi kresťanskými alebo až siedmymi nekresťanskými svedkami.

Vláda Michala Chrabrého (1593 – 1601)

Napriek tomu, že osmanská moc bola vo vzťahu k Valašsku na konci 16. storočia dosť značná, na valašský trón sa dostal schopný panovník, ktorý chcel robiť samostatnú politiku. Bol ním Michal Chrabrý, ktorý sa v roku 1593 vyšplhal po spoločenskom rebríčku až na funkciu vojvodu, ktorú si skrze úplatky a dary získal od osmanského dvora. Predtým bol najbohatším vlastníkom pôdy vo Valašsku. Aby posilnil vlastnú pozíciu a zaviazal si bojarov, pripútal poddaných k pôde a zaviedol tým nevoľníctvo.

S Valašskom Michal Chrabrý vstúpil do Svätej ligy, ktorú iniciovali Habsburgovci proti Osmanom. Nachádzali sa v nej okrem nich aj Svätá Stolica, Španielsko, Benátky, niekoľko italských vojvodstiev, Moldavsko a Sedmohradsko. Svoj protiturecký boj začal spolu s Moldavskom a Sedmohradskom. Vojvoda Michal dal v pevnosti pri Bukurešti upáliť tureckých veriteľov 13. novembra 1594, potom zabiť všetkých Osmanov vo Valašsku a v zime 1594/1595 zaútočil na osmanské pozície pozdĺž rieky Dunaj. Obsadil naspäť pevnosť Giurgiu a Brăila. Moldavsko zase zaujalo pevnosť Ismail. Vojvoda Michal sa dokonca pri svojich nájazdoch objavil až pri Edirne. Prebiehajúca vzbura vazalov zasiahla Vysokú portu hospodársky i finančne. V Osmanskej ríši chýbalo totiž obilie i financie, ktoré ju mohlo podporiť v prebiehajúcej Trinásťročnej vojne. Nato vpadol do Valašska osmanský veľkovezír Sinan Paša v lete 1595. Vojvoda Michal porazil invázne osmanské vojsko 23. augusta 1595 v Călugăreni. Pri tejto bitke ukoristil aj zelenú vlajku proroka Mohameda. Neskôr vojská troch valaských/rumunských vojvodstiev prinútila Osmanov opustiť Valašsko a Michal Chrabrý sa dokonca zmocnil ich koristi so zajatcami. Nakoniec v roku 1598 Vysoká porta uzavrela mier s valašským vojvodom a potvrdila jeho nezávislosť. V roku 1598 vojvoda Michal uzavrel vazalský sľub habsburskému cisárovi Rudolfovi II. (1576 – 1612).

Keďže sa Moldavsko dostávalo pod poľský a osmanský vplyv za vojvodu Ieremia Movilu (1595 – 1600) a sedmohradské knieža, Ondrej Báthory, podporovalo na valašský trón brata vyššie spomenutého moldavského vojvodu – Simiona Movilu, vojvoda Michal Chrabrý musel skôr či neskôr zasiahnuť aj do diania v okolitých vojvodstvách. Vo vzťahu k Osmanskej ríši súhlasil s platením ročnej dane, no Osmani opustili dunajské pevnosti Giurgiu a Brăilu.

Proti kardinálovi Ondrejovi Báthorymu zasiahol vojvoda Michal na jeseň roku 1599 a 28. októbra 1599 porazil sedmohradské vojsko pri Selimbări. Michal Chrabrý urobil kardinálovi aj okázalý pohreb, po tom, čo bol pri úteku sťatý Sikulmi. Dňa 1. novembra bol vojvoda Michal vyhlásený v hlavnom meste Sedmohradska Albe Iulii za jeho knieža. Po svojom príchode potlačil síce povstanie sedliakov proti šľachte, no na zvolanom sedmohradskom sneme bola vďaka nemu uznaná rovnoprávnosť pravoslávneho kléru s klérom uznaných vierovyznaní. Tým pádom boli daní duchovní zbavení feudálnych povinností. Vojvoda Michal podriadil Pravoslávnu cirkev v  Sedmohradsku pod Pravoslávnu cirkev v domovskom Valašsku už v roku 1595. V roku 1597 tiež založil metropolitnú pravoslávnu katedrálu v Albe Iulii.

Ďalší protivník, moldavský vojvoda Ieremia Movilă, ktorý sa opieral o Poliakov a bol ich vazalom, bol porazený vojvodom Michalom v roku 1600. Za niekoľko týždňov sa mu podarilo do júla 1600 dobyť Moldavské vojvodstvo a v meste Jaşi bol následne vyhlásený za vojvodu Valašska, Sedmohradska i Moldavska. Na pečati, ktorá bola na základe toho vojvodom Michalom vydaná, sa spomína „Io Michal, Valašský vojvoda Sedmohradskej a Moldavskej krajiny“. – „IO MIHAILI UGROVLAHISCOI VOEVOD ARDEALSCOI MOLD ZEMLI“. Habsburský cisár Rudolf II. ho vymenoval  potom za svojho miestodržiteľa. S danými úspechmi a územnými ziskami však začal byť tŕňom v oku okolitým mocnostiam – Poľsku, Osmanskej ríši a dokonca aj Habsburskej ríši. Sedmohradská šľachta nakoniec odmietla prísť na snem zvolaný vojvodom Michalom do Turdy a prisahali vernosť cisárovi Rudolfovi II. Nakoniec generál Juraj Basta s habsburským vojskom i vojskom uhorskej šľachty zo Sedmohradska porazil Michala Chrabrého 18. októbra 1600 pri Mirăslău. Poliaci následne dosadili znova Ieremia Movilu za vojvodu Moldavska a jeho brat ašpirujúci na valašský trón porazil vojvodu Michala priamo vo valašskom Buzău.

Michal Chrabrý sa po svojom pobyte v Prahe, kde rokoval s s cisárom Rudolfom II., opäť objavil na scéne ako potlačovateľ vzbury uhorskej šľachty proti Habsburgovcom v Sedmohradsku. Prišiel sem s habsburskými zbormi generála Juraja Bastu. Uhorskú šľachtu na čele s kniežaťom Žigmundom Báthorym porazili 3. augusta 1601 pri Guruslău. O 16 dní však generál Basta zradil vojvodu Michala a dal ho zavraždiť pomocou valónskych žoldnierov, pretože sa chcel stať jediným pánom Sedmohradska.