OBSAH: Geografické, časové a terminologické súvislosti • Počiatky stredoveku a formovania stredovekých štátov • Valasi/Rumuni medzi 12. a 15. storočím • Valasi/Rumuni v 16. storočí • Sociálno-ekonomická situácia a svetské i cirkevné inštitúcie • Odporúčaná literatúra
Územie na sever a západ od Karpát
Na územie Sedmohradska rozdeleného na komitáty, ktoré bolo pôvodne osídlené Valachmi/Rumunmi, Slovanmi, Pečenehmi, Kumánmi a inými etnikami, presúvali v priebehu 12. a 13. storočia uhorskí králi aj nové obyvateľstvo. Malo tuná totiž reprezentovať ich záujmy voči väčšinovým Valachom/Rumunom. V danom období bola uhorským aristokratom udeľovaná pôda v Sedmohradsku. Novým etnickým skupinám boli za ochotu presťahovať sa sem dávané určité privilégiá („libertates“ v latinčine), no museli ostať byť naďalej verní kráľovi a chrániť krajinu od nepriateľov.
Novoprišlím etnikom boli aj Sikuli, ktorých pôsobenie sa v Karpatskej kotline najprv spájalo so západným Uhorskom, potom s Bihorom v Krišane, riekou Târnava a nakoniec s juhovýchodným Sedmohradskom.
Najmä za vlády uhorských kráľov Gejzu II. (1141 – 1162), Bélu III. (1172 – 1199) a Ondreja II. (1205 – 1235) prišlo nemecké a frankofónne obyvateľstvo z Porýnia, Luxemburska, Flámska, Saska a iných oblastí na juh vnútrokarpatského regiónu Sedmohradska, odkiaľ predtým odišli Sikuli. Spomenutí Nemci boli nazývaní Sasmi („Saxones“, „Sachsen“, „Saşi“, „Szászok“). Taktiež sem musíme pripočítať i Rád nemeckých rytierov, ktorí sa dostali do juhovýchodného Sedmohradska („Burzenland“, „Ţara Bârsei“) medzi rokmi 1211 a 1225. Sasi dostali viaceré výsady, ktoré im zaručovali osobnú slobodu, vlastné súdy, cirkevnú organizáciu a samosprávu. Pozitívne ovplyvnili hospodársky vývoj v oblasti a tiež podnietili rozvoj miest.
Treba tiež spomenúť, že obranu juhovýchodnej hranice Uhorského kráľovstva, v Severinskom banáte, zabezpečoval v rokoch 1247 až 1250 i Rád sv. Jána Jeruzalemského – johaniti. Pôsobili aj na území spomenutých kňazov Ioana a Lupu.
Vytvorenie dvoch nezávislých Valachií v 14. storočí a tiež samostatných pravoslávnych metropólií v rámci nich malo dopad i na Valachov/Rumunov na sever i západ od Karpát. Na ich osudy mala vplyv aj 4. krížová výprava a tiež nástup Anjouovcov na Uhorský trón. Pred negatívnymi dopadmi vyššie spomenutých udalostí boli Valasi/Rumuni a ich elita zo Sedmohradska chápaní v dokumentoch kráľovstva ako užitoční, vlastniaci majetky a účastniaci sa na vojenských kampaniach kráľovstva. Popri šľachte (nobiles), Sasoch a Sikuloch sa dokonca objavovali aj na celonárodných zhromaždeniach.
Ľudovít I. vykonával misionársku činnosť v Sedmohradsku v súlade s jeho politikou presadzovania katolicizmu ako jediného náboženstva v Uhorsku. To pre pravoslávnych Valachov/Rumunov malo za následok reštrikcie a tresty. Od roku 1366 musela byť držba zeme a poddaných podmienená diplomami vydanými kráľom a skutoční šľachtici museli byť katolíkmi. V Sedmohradsku nemali však väčšinou kráľovské donačné listiny „cnezi“, nižšia valaská/rumunská šľachta, a tí zároveň neboli ani katolíkmi. Preto „cnezi“ prestupovali na katolícku vieru a vstupovali do stavu „nobiles“. Bez oficiálne uznanej šľachty boli takto Valasi/Rumuni vyňatí zo stavov v rámci kráľovstva po roku 1366. Daná situácia našla svoj ohlas aj pri vzniku tzv. „fraternal unio“ v roku 1437 (neskôr známej ako „unio trium nationum“), ktorá združovala nobilitu (týkajúcu sa Uhrov), Sasov a Sikulov ako stavy Sedmohradska. Už v nej pochopiteľne chýbali Valasi/Rumuni. Bolo tomu počas neúspešného povstania sedliakov v Sedmohradsku v rokoch 1437 až 1438, ktoré začalo vybudovaním opevneného tábora vzbúrencov na kopci Bobâlna pri Kluži. Žiadali od vrchnosti svoje sociálne, hospodárske a politické práva, čo sa im nakoniec nepodarilo dosiahnuť.
Dôležitou historickou postavou nielen pre Rumunov, ale i pre obyvateľov Uhorska, bol Iancu/Ioan de Hunedoara, János Hunyadi alebo Ján Huňady, celoživotný bojovník proti osmanskej politike rozpínania sa. Jeho otec, kňaz Voicu, bol Žigmundom Luxembruským za vedenie boja s Turkami obdarovaný panstvom Hunedoara. Jeho otec konvertoval na katolicizmus, no jeho rodina si udržovala i svoju valaskú/rumunskú identitu. To sa odzrkadlilo aj vo viacerých variáciách mena Jána Huňadyho spomenutých už vyššie. Vojenské skúsenosti získal vo vojsku milánskeho vojvodu, vojsku Žigmunda Luxemburského pri jeho ťažení do Itálie ale i proti husitom, a v neposlednom rade i v bojoch proti Osmanom. V roku 1438 boli kráľom Albrechtom Habsburským Ján Huňady a jeho brat vymenovaní za bánov v Severíne a správcov Temešváru. V roku 1441 sa Ján Huňady stal vojvodom Sedmohradska a grófom Sikulov. Z tejto pozície sa snažil koordinovať v boji s Turkami nielen svoje, ale aj ostatné dve valašské/rumunské vojvodstvá. V rokoch 1441 – 1442 vybojoval niekoľko víťazných bitiek proti osmanskému vojsku vo Valašsku a Sedmohradsku. V nasledujúcom roku začal Ján Huňady však už svoje tzv. Dlhé ťaženie na územie Osmanskej ríše. Vyhral pri ňom 6 víťazných bitiek a dostal sa až k Sofii a Nišu. Kvôli tomu bol nútený sultán Murad II. uzavrieť v Segedíne s Uhorskom prímerie na 10 rokov. Poľsko-uhorský kráľ Vladislav III./I. (1434 – 1444) však na naliehanie kardinála Juliana Cesariniho ťaženie proti Turkom obnovil. To však skončilo Vladislavovou porážkou pri Varne v roku 1444 (Vladislav i Cesarini tuná zahynuli) a vystúpením Poľska z protitureckej koalície.
V roku 1446 sa stal Ján Huňady zemským správcom Uhorska (do roku 1452) v mene neplnoletého uhorského kráľa Ladislava Pohrobka. V tomto období často zasahoval do vnútorných záležitostí Valašska a Moldavska kvôli tureckému nebezpečenstvu. Vo Valašsku dosadil na trón Vladislava II. a v Moldavsku svojho zaťa Petra II. Moldavsko mu následne odstúpilo pevnosť a prístav Chilia na Dunaji. Práve na Chiliu smeroval potom sultán svoj útok flotilou v júni 1448, no Huňadymu sa ho podarilo odvrátiť. Pri aktívnej kampani proti Turkom na jeseň roku 1448, kedy sa chcel Ján Huňady dostať až ku Konštantínopolu, sa jeho jednotky prebili dokonca k Nišu a do Macedónska, no boli porazené pri Kosovom poli kvôli zrade Srbov. Uhorskí magnáti uviedli Ladislava Pohrobka predčasne na trón v roku 1453, aby tak obmedzili Huňadyho moc. No aj napriek tomu ostal najmocnejším a najbohatším šľachticom Uhorska. V lete 1454 sa podujal na výpad proti Osmanom do Srbska, kde dobyl Kruševac.
Asi najväčším počinom Jána Huňadyho bolo zastavenie ofenzívy sultána Mehmeda II. Dobyvateľa do Strednej Európy po jeho dobytí Konštantínopola v roku 1453. Tá začala v roku 1456 ťažením do Srbska a smerom na Belehrad. Ján Huňady, od roku 1453 už hlavný kapitán Uhorska, zhromaždil k obrane Belehradu medzi 30 až 60 tisíc bojovníkov. Boli najmä z Uhorska, Poľska, Nemecka a Čiech. V júli 1456 prebiehali boje o mesto a pevnosť, ktorá sa ubránila a hrala kľúčovú úlohu v protiútoku proti Osmanom a celkovom víťazstve Jána Huňadyho. Ten sa stal vzápätí hrdinom celého kresťanského sveta a pápež ho nazval „Athleta Christi“ – Kirstov atlét. 11. augusta 1456 však náhle zomrel na mor v Zemune pri Belehrade a nakoniec ho pochovali v katedrále sídelného mesta sedmohradských vojvodov v Albe Iulii.
Neskôr, v roku 1479, vpadli Osmani cez Valašsko na Sedmohradsko. Porazil ich však sedmohradský vojvoda Štefan Báthory na planine Câmpul Pâinii, blízko Orăştie. Týmto sa na dlhšiu dobu Sedmohradsko striaslo tureckého nebezpečenstva.
Územie na juh a východ od Karpát
Dobrudža
Dobrudža (okrem jej severnej časti pri ústí Dunaja do Čierneho mora, ktorú kontrolovali Tatári) získala v 40. rokoch 14. storočia určitú samostatnosť od Bulharska pod vládcom Balikom (†1347). Ten si vytvoril sídlo v Karvune (dnes Балчик v Bulharsku). V roku 1325 vznikla cirkevná metropolia pre Varnu a Karvunu. Ďalší autonómni dobružskí vládcovia sa stali vazalmi Byzantskej ríše s titulom despota. Cirkevne začala potom Dobrudža patriť pod Konštantínopolský patriarchát. Najväčší rozsah dosiahol despotát za svojho prvého despotu Dobroticu (1347 – 1386). Hlavné mesto preniesol do Kaliakry (dnes Калиакра v Bulharsku). V roku 1388 bol zabitý posledný dobrudžský despota Ivanko pri ťažení osmanského veľkovezíra Ali Pašu. Tohto veľkovezíra však porazil valašský vojvoda Mircea cel Bătrân, t. j. Starší (1386 – 1418) a Dobrudžu pripojil k svojej doméne. V ďalších rokoch musel Mircea Starší o Dobružu zvádzať s Osmanmi ďalšie boje. Po Mirceovej smrti (1418) v tom pokračoval i jeho syn Mihail I. (1415 – 1420), no po jeho zabití v boji, obsadila Osmanská ríša Dobrudžu už na dlhé obdobie, konkrétne do roku 1878.
Valašsko
Na zjednocovacie procesy na území Valašska a Moldavska mala vplyv kríza v Uhorskom kráľovstve po vymretí Arpádovskej dynastie v roku 1301, ako aj expanzia Uhorska a Poľska na východ a juh od Karpát, či v neposlednom rade i aktivity valaských/rumunských šľachticov zo Sedmohradska v danej oblasti. Títo šľachtici do spomínaných oblastí odchádzali pretože v Sedmohradsku zažívali náboženský i politický útlak. Vo Valašsku a Moldavsku potom zjednocovali okolo seba miestnych kňazov a vojvodov. Tento proces sa tým pádom v súčasnej rumunskej historiografii definuje dvomi fázami – „descălecat“ (zostúpenie) a „întemeiere“ (zakladanie).
Prvým legendárny panovníkom Valašska (Ţara Românească v rumunčine) bol možno už Negru Vodă alebo Radu Negru. Ten vraj ešte na konci 13. storočia (1290?) prešiel so svojimi vernými Karpatami. Pravdepodobne bol kumánskeho pôvodu. K jeho verným môžeme pripočítať aj katolíkov a pravdepodobne aj Sasov. Zdá sa, že prvé hlavné mesto mal v Câmpulungu a druhé v Argeşi. Avšak prvým historicky známym zjednotiteľom Valašska medzi Karpatami a Dunajom bol vojvoda Basarab I. (1310 – 1352), ktorého miestni uznali za svojho vládcu s titulom „voievod şi domn“. Daný panovník mal tiež asi kumánsky pôvod. Basarab I. počas svojej vlády uzavieral aliancie so susednými panovníkmi Balkánu, aby vyvažoval uhorský tlak. Po počiatočnej podpore Karola Róberta na Uhorskom tróne, svoj vazalský pomer k nemu zrušil. Preto Karol Róbert zaútočil na Valašsko v roku 1330, no pri Posade, neďaleko sídla Basaraba I. v Curtea de Argeş, bolo Karolovo vojsko zničené. Padli tu mnohí uhorskí šľachtici i duchovní. Týmto víťazstvom si Basarab I. obhájil samostatnosť svojej zeme.
Za dvoch ďalších nástupcov Basaraba I., jeho syna a vojvodu Nicolae Alexandra (1352 – 1364) a vojvodu Vladislava Vaicu (1364 – 1377), sa postavenie Valašska ďalej konsolidovalo. Za vlády prvého z nich bolo zriadené metropolitné sídlo v Argeş a za vlády druhého aj metropolia v Severíne. Obe metropolie boli podriadené Konštantínopolskému patriarchátu, aby sa zaistila nezávislosť v náboženskej otázke. Taktiež vojvodovia Valašska (a neskôr i Moldavska) začali na základe toho regulárne používať titul dominus (domn rumunsky) podľa rímsko-byzantskej tradície. Uhorský kráľ uskutočnil výpravu proti Vladislavovi Valaicovi v roku 1369, no bol porazený pri Cetatea Dâmboviței. Následne uznal nezávislosť Valašska a pridelil valašskému vojvodovi léno v okolí Făgăraş i vojvodstvo Amlaş. V rovnakom roku vpadli prvý krát do Valašska i osmanskí Turci, ale boli porazení.
Významným panovníkom, ktorý pozdvihol Valašsko a zároveň zvýšil aj jeho medzinárodnú prestíž bol už spomínaný Mircea Starší (1386 – 1418). Územie Valašska rozšíril aj vďaka ťaženiam proti dobiedzajúcej Osmanskej ríši tak, že v rokoch 1402 – 1408 ovládal okrem dedičného Valašska aj Dobrudžu, Severínsky banát, a územie Amlaşu i Făgăraşu v Sedmohradsku. Mirceovými dôležitými spojencami boli moldavský vojvoda Petru I. Muşat (cca. 1375 – 1391) a poľský kráľ Vladislav Jagelovský (1386 – 1434), no po celý jeho život aj uhorský kráľ Žigmund Luxemburský (1387 – 1437). V rokoch 1395 až 1397 bol Mircea Starší nútený bojovať s osmanskými inváznymi vojskami vo svojej doméne a naviac i s protikandidátom na valašský trón, Vladom I. Toho podporovala turecká strana i časť šľachty. Obaja ovládali iba časť územia Valašska. Mircea sa so svojimi vernými zúčastnil, popri uhorskom, byzantskom, a bulharskom vojsku, aj krížovej výpravy proti Osmanom v roku 1396. Bitku pri Nikopole však križiaci prehrali a po predchádzajúcom obsadení Trnovského cárstva, Osmani obsadili i Vidimské cárstvo. Valašskí bojari boli po tejto porážke vystrašení konfiškáciami statkov bulharských bojarov Osmanmi. Začali sa preto v občianskej vojne významne pridávať na stranu Mirceu. Ten bol nakoniec v roku 1397 uznaný definitívne za jediného panovníka Valašska. Potom začal zo svojich dŕžav vytláčať i Osmanov. Po ich porážke Tamerlánovými Mongolmi pri Ankare roku 1402 zasiahol do dynastických bojov o osmanský trón medzi synmi sultána Bajezida I. (1389 – 1402). Nakoniec však skončil porazený sultánom Mehmedom I. (1413 – 1421), keď stratil pevnosti Turnu Severin a Giurgiu, ako aj Dobrudžu. Sultánovi musel platiť ročný poplatok a rozhodovať mohol iba vo vnútorných záležitostiach vlastnej krajiny. I keď Mirceov syn Michal I. (1418 – 1420) spolu so Žigmundom Luxemburským naďalej bojovali proti Turkom. Za Žigmundovu pomoc musel Michal vydať Uhorsku Severínsky banát. Po Michalovom zvrhnutí z trónu sa na panovníckom tróne Valašska striedali takmer jedno desaťročie iní dvaja príslušníci Mirceovej rodiny, Dan II. a Radu Praznaglava.
Ján Huňady pomohol Vladovi III. Draculovi dostať sa druhý krát (prvý krát v roku 1448 s tureckou podporou) na valašský trón v roku 1456 po tom, čo sa dostal do konfliktu s úradujúcim vojvodom Vladislavom II. (1447 – 1456) a potreboval ísť brániť Belehrad pred Osmanmi. Bol synom vojvodu, ktorý vládol na valašskom tróne v rokoch 1436 – 1442 a 1443 – 1447 pod menom Vlad II. Dracul. Jeho otec mal pomenovanie „drak“ (dracul v rumunčine) odvodené od Dračieho rádu, ktoré mu udelil Žigmund Luxemburský v roku 1431 za boj s Osmanmi. „Dracula“ alebo „Draculea“ znamenalo potom v starej rumunčine „syn Draculu“.
Už na začiatku svojej vlády sa vojvoda Vlad III. dostal do sporu so Sasmi z Brašova, ale aj Sibine. Sasi podporovali Vladových politických rivalov, keďže si nárokovali privilégiá pre obchodovanie na juh od Karpát. Vlad podporoval zase valašských kupcov a rozvoj obchodu a hospodárstva vo Valašsku. V roku 1460 sa mu podarilo konečne zvíťaziť nad svojím konkurentom vyzbrojeným Brašovom, Danom II., po čom vykonal i trestnú výpravu do Sedmohradska. Saských obchodníkov zo Sedmohradska primäl predávať a kupovať len v mestách a zakázal im bezprostredné obchodovanie so sedliakmi a bojarmi. Takto podnietil rozvoj miest Valašska, no znepriatelil si domácu vysokú šľachtu a sedmohradských mešťanov. Aby upevnil svoju vlastnú moc, dosadzoval oddaných bojarov do dvorskej rady a obmedzoval moc mocných bojarov. Počas jeho vlády mu bola oporou časť bojarov a mešťania malého počtu valašských miest, ktorých kupcom sa snažil zabezpečovať obchodné trasy.
Vojvoda Vlad III. sa preslávil hlavne konfliktom s Osmanskou ríšou v rokoch 1461 a 1462. Pri týchto bojoch vynikol svojou krutosťou a pre svoju obľubu v napichovaní nepriateľov na kôl začal byť nazývaný „Ţepeş“ – napichovač. Dracula uzavrel spojenectvo s kráľom Matejom Korvínom (1458 – 1490) a v roku 1459 prestal platiť sultánovi ročný poplatok. Počas vojny s Osmanskou ríšou prekračoval dunajskú hranicu a pustošil nepriateľovu obranu pozdĺž Dunaja a v severnom Bulharsku. Dokonca v pevnosti Zimnicea na Dunaji dal zmasakrovať 23809 nekresťanov a ďalších 884 upálil zaživa v ich domoch. Zároveň však zachránil množstvo kresťanov na Balkáne ich presunom do Valašska. Sultán Mehmed II. (1451 – 1481) sa vydal v apríli 1462 osobne na výpravu do Valašska s údajne až vyše 200 tisícovou armádou a takmer dvomi stovkami lodí na Dunaji. Vladov boj proti silnému, no pomalému protivníkovi, sa vyznačoval hlavne malými útokmi, prepadmi a dokonca i pokusom o zabitie sultána pri nočnom prepade jeho tábora v rámci bitky pri Târgovişti. Žiaľ, časť bojarov a invázne osmanské vojsko vyhlásili Vladovho brata, Radu cel Frumos (Krásneho, 1462 – 1474) za vojvodu Valašska. Vlad ušiel do hôr Sedmohradska a tu očakával pomoc kráľa Mateja Korvína. No ten sa dal ovplyvniť Sasmi z Brašova a v boji o valašský trón podporil Vladovho brata Radu. Potom vyše 10 rokov Dracula strávil vo väzeniach po Uhorsku, kým sa opäť nestal kandidátom Mateja Korvína na valašský trón v roku 1475. Ten uzavrel spojenectvo s Vladovým bratrancom, vojvodom Štefanom Veľkým z Moldavska. So Štefanovou podporou vyhnal Vlad proosmanského vojvodu Basaraba Laiotu v novembri 1476 a zasadol po tretí krát na valašský trón. Posledná Draculova vláda trvala však len vyše mesiaca, pretože potom Osmani dosadili za vojvodu Valašska opäť Basaraba Laiotu. Dracula bol v danom konflikte i sám zabitý.
Moldavsko
V Moldavsku sa proces zjednocovania začal pravdepodobne za vojvodu Dragoşa (Dragoş Vodă). K polovici 14. storočia uhorský kráľ Ľudovít I. z Anjou (1342 – 1382) urobil z jedného svojho poddaného, šľachtica Dragoşa z Marmarošu, panovníkom území na východ od Karpát. Bola to zrejme však iba časť Moldavska, konkrétne jeho severozápadná a západná oblasť. Toto územie pretransformoval na obrannú pásmo, marku, Uhorska, namierené proti Tatárom a Poľsku. Skutočným zakladateľom Moldavska však môže byť skôr kňaz Bogdan Cuhea pochádzajúci taktiež z Marmarošu. V Marmaroši viedol od roku 1342 dve desaťročia trvajúce povstanie miestnych malých pozemkových vlastníkov proti uhorskému kráľovi. Potom pravdepodobne v roku 1363 prešiel spolu so svojimi vernými kňazmi cez Karpaty, na východ do Bukoviny. Tu porazil Dragoşovich nasledovníkov, Sasa a Balca, a vytvoril jadro autonómneho Moldavska. Počas zimných mesiacov prelomu rokov 1364 a 1365 porazili Moldavci vojsko uhorského kráľa Ľudovíta I. a obhájili si nezávislosť svojho územia. V rokoch vlády vojvodu Laţcu (cca. 1365 – cca. 1375), Petru I. Muşata (cca. 1375 – cca.1391) a Romana I. (cca. 1391 – 1394) sa moldavské hranice posunuli až k Dnestru a Čiernemu Moru. Roman I. sa na základe toho označil ako: „Marele și singur stăpânitor, din mila lui Dumnezeu domn, Io Roman voievod stăpânind Țara Moldovei de la munte, până la mare“ (Veľký a jediný vládca, z milosti Pána Boha, Io Roman vojvoda vládnuci Zemi moldavskej od hôr až k moru). V orientálnych prameňoch Moldavsko poznáme pod menom „Bogdania“, v poľskom, nemeckom a talianskom prostredí zase ako „Valachia“, „Valachia Minor“, či „Moldavia“. Ku koncu 14. storočia, za panovania vojvodu Petru I. Muşata (1375 – 1391), vzniklo i Moldavské metropolitné biskupstvo v Suceavae založené na byzantsko-slovanskej tradícii. Táto metropolia posväcovala nezávislosť štátu a panovníkovu zvrchovanosť. Nakoniec bola uznaná Konštantínopolským pariarchátom v roku 1401.
S pomocou Mirceu Staršieho sa v Moldavsku ujal vlády vojvoda Alexandru cel Bun/Alexander Dobrý (1400 – 1432). Za jeho vlády sa územie Moldavska rozprestieralo až k Dunaju a Čiernemu moru na juhu, na severe až skoro k Haliči a na východe k rieke Dnester. V tomto období vojvoda Alexander rozvinul a posilnil v Moldavsku orgány politickej moci. Počas svojej vlády hľadal hlavne poľskú ochranu pred nebezpečenstvom od svojich susedov, pôvodne najmä proti uhorskej rozpínavosti. V roku 1402 zložil lénne prísahy poľskému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému a v roku 1420 sa i podriadil poľskej zvrchovanosti. V rámci svojich záväzkov pomáhal Poliakom aj pri ich bojových stretoch s Rádom nemeckých rytierov medzi rokmi 1410 a 1422. Významne podporoval obchod, a to aj tak, že dal zvláštne privilégiá kupcom z Ľvova (mali už v Poľsku monopol na obchod s Orientom) a podporoval i arménskych kupcov (ktorím zriadil aj biskupstvo v Suceave). Dokonca povolil husitským utečencom z Čiech, aby sa usadili v Moldavsku. V roku 1420 sa Moldavsku podarilo eliminovať prvý osmanský útok na Moldavsko, ktorý súvisel s Alexandrovým vmiešavaním sa do záležitostí Valašska. Po vojvodovej smrti roku 1432 nastalo v Moldavsku dlhé obdobie nestability, ktoré v roku 1456 vyústilo za vlády Petra Arona (1455 – 1457) do uznania tureckej zvrchovanosti a platenia symbolického poplatku osmanskému sultánovi vo výške dvoch tisíc zlatých ročne.
Najdlhšie panujúcim a najvýznamnejším panovníkom stredoveku rumunského historického prostredia bol vojvoda Ştefan cel Mare – Štefan Veľký (1457 – 1504). Už za jeho života ho ľudia nazývali veľkým a svätým. Dnes je jedným z oficiálnych svätých v rumunskom pravoslávnom kalendári. Pospolitý ľud ho uctieval po storočia ako legendárnu postavu držiacu v jednej ruke meč a v druhej kríž. Medzi ľuďmi sa hovorilo, že dal postaviť kostol po každej bitke proti pohanom z vďaky Pánu Bohu. Tak postavil desiatky kostolov a kláštorov a stal sa ich najväčším zakladateľom v rumunskej histórii. Po tom, čo sa vysporiadal s nepriateľmi vo svojej rodine a medzi bojarmi, upevnil pevnejšie svoju pozíciu na tróne. Svojich verných odmeňoval vysokými funkciami a majetkami. Svoje postavenie opieral o nižšiu a strednú šľachtu, obyvateľov miest a slobodných vlastníkov pôdy. Územie Moldavska rozšíril, podporoval rozvoj miest a vycvičil armádu. Ekonomický rozmach zabezpečil hlavne obchodom so Sedmohradskom, s ostatným zvyškom Uhorska, ale aj s Poľskom.
Na trón sa vojvoda Štefan dostal vďaka intervencii valašského vojvodu Vlada III. Draculu. Na začiatku svojej vlády ostával spojencom Poľska i Osmanskej ríše a vyhýbal sa konfliktom, pripravoval sa totiž potichu na hlavný cieľ svojej politiky, zbavenie sa závislosti od Osmanov. Prvých 6 rokov svojej vlády sa zameral na budovanie armády, skladajúcej sa hlavne z troch zložiek. Prvou bola palácová garda, ktorá mala približne 1000 členov a pôsobila v tých najohrozenejších oblastiach. Potom tuná bolo vojsko zložené z bojarov a poddaných o sile 3000 mužov. Obe tieto zložky boli doplnené jazdou slobodných sedliakov. Popri týchto dvoch elitných častiach armády tu bola aj jazda 30 tisícov sedliakov, ktorú dopĺňala ešte pechota sedliakov. Dokonca vieme, že Štefan Veľký nakupoval pre svoje vojsko zbrane v sedmohradských mestách (Brašov, Sibiň a Bistriţa). Tiež opevňoval i staval pohraničné mestá.
Najprv sa Štefan Veľký dostal do konfliktu s uhorským kráľom Matejom Korvínom. Ten chcel dosadiť na moldavský trón opäť Petra Arona a za túto iniciatívu sa postavil i valašský vojvoda Vlad III. Dracula. Počas daného konfliktu musel preto vojvoda Štefan podporiť osmanský útok na Valašsko roku 1462. Podarilo sa mu dobiť od Uhorska pevnosť Chiliu na Dunaji roku 1465. Štefan Veľký podporoval i Sikulov a Sasov v ich separatistických tendenciách v rámci Sedmohradska. Kvôli tomu Matej Korvín vpadol do Moldavska na jeseň 1467, kde ničil aj moldavské mestá Neamţ, Roman a Bacău. Ťaženie skončilo však jeho porážkou v bitke pri Baia v decembri 1467. Kráľovi Matejovi bol zapálený aj tábor a bol i pri danej akcii aj sám zranený. Matej Korvín i Štefan Veľký sa dohodli na mieri a vzájomnej podpore v boji proti Osmanom. Štefan Veľký bol naviac odmenený územnými donáciami v rámci Uhorska. V júli 1468 došlo potom k dohode s poľským kráľom Kazimírom IV. (1447 – 1492) o jeho nezasahovaní do otázok moldavského následníctva.
Na prelome 60. a 70. rokov 15. storočia sa nepodarilo vojvodovi Štefanovi dosadiť svojho kandidáta na valašský trón nastálo. Nakoniec si tam síce dosadil späť ním protežovaného Lăiotu Basaraba v roku 1474, no ten ho ešte ten rok zradil v prospech Osmanov. Tí v zime 1474 vpadli na čele so Sulejmanom Pašom a jeho veľkou armádou do Moldavska. Tá sa okrem Osmanských Turkov skladala aj z Valachov Lăiotu Basaraba. Bolo ich spolu asi 120 tisíc. Proti nim mohol postaviť vojvoda Štefan iba 40 tisíc svojich bojovníkov a niekoľko tisíc Sikulov, Uhrov a Poliakov. Štefan Veľký ustupoval a využíval taktiku spálenej zeme. S inváznou armádou hodlal totiž zviesť bitku vo Vaslui, kde by mu zalesnený a bažinatý terén umožnil postaviť sa veľkej armáde. 10. januára 1475 tu vojvoda Štefan zvíťazil a tri dni po bitke svojou moldavskou jazdou prenasledoval zvyšky inváznej armády, ktoré z väčšej časti táto jazda i pobila. Bola to najväčšia osmanská porážka na rumunskom území a vojvoda Štefan o tom poslal listy kresťanským kráľom Európy. Písalo sa tam aj to, ako Štefan Veľký vnímal celé víťazstvo: „Vzal som meč do svojich rúk a s pomocou Všemohúceho Pána som bojoval proti nepriateľom kresťanstva, porazil som ich a rozmliaždil pod mojimi nohami a nabodol na naše meče.“ Napísal im o veľkom nebezpečenstve, ktoré môže postihnúť Moldavsko i Európu, ak Európa nepodporí protiturecký boj. Taktiež nezabudol podotknúť, že sultán sa čoskoro vráti so svojou celou silou, aby dobyl jeho krajinu, ktorá je „Bránou kresťanstva“ a ktorú „…náš Pán dosiaľ chránil…“ a „…keď táto brána, ktorou je naša krajina, bude prelomená, Pán Boh nás chráň, potom celé kresťanstvo bude vo veľkom nebezpečenstve.“
Dňa 12. júna 1475 Štefan Veľký vytvoril spoločnú kresťanskú frontu s Uhorskom, ktorého kráľovi – Matejovi Korvínovi – zložil lénnu podriadenosť. Zato dostal od Uhorska pôdu v Sedmohradsku a prísľub prípadnej pomoci proti nepriateľom okrem poľského kráľa. Pomoc však moldavskému vojvodovi priamo neprišla a v lete 1476 musel Štefan Veľký bojovať len sám proti veľkej armáde vedenej dobyvateľom Konštantínopola, slutánom Mehmedom II. (1444 – 1446, 1451 – 1481). Dňa 26. júla 1476 boli Moldavci poranení v bitke pri Războieni (Valea Albă). Štefanovo vojsko sa stiahlo hlavne do pevností Suceava, Neamț a Hotin, ktoré nevedeli Osmani dobiť. Navyše moldavské vojsko používalo taktiku spálenej zeme, malé útoky a prepady zo zálohy. Taktiež vypukol mor. Osmani pociťovali nedostatok potravín a vojsko kráľa Mateja Korvína sa už tiež vydalo na pomoc Moldavsku. To rozhodlo o následnom tureckom ústupe.
V lete 1479 prebudoval vojvoda Štefan pevnosť Chilia na ľavom brehu Dunaja. Priekopa okolo nej bola naplnená vodou tak, aby tvorila samostatný ostrov. Ešte v roku 1481 sa Uhorsko a Moldavsko pokúsili spod Osmanskej ríše oslobodiť územia na dolnom Dunaji. Žiaľ, neúspešne. V roku 1484 osmanský sultán Bajezid II. (1481 – 1512) zaútočil na Chiliu po mori i súši a po 10 dňoch ju i dobyl 14. júla 1484. Do osmanských rúk padla počas tohto sultánovho ťaženia i ďalšia moldavská pevnosť pri Čiernom mori, Cetatea Albă – Biela pevnosť. To malo za následok stratu významných colných príjmov a veľké hospodárske škody pre Moldavsko.
Štefan Veľký sa snažil získať pomoc v boji proti Osmanom i z Poľska. Kráľovi Kazimírovi IV. zložil lénny sľub, no ten s Osmanskou ríšou uzavrel mier. Takto bol vojvoda Štefan nútený uzavrieť s Vysokou portou mier a obnoviť platenie ročného tribútu 3000 benátskych dukátov. Poľská agresivita voči Moldavsku vzrástla po tom, ako zasadol syn Kazimíra IV., Vladislav II. Jagelovský (1490 – 1516), na uhorský trón v roku 1490. Po smrti kráľa Kazimíra IV roku 1492 zasadol na poľský trón jeho syn Ján I. Albrecht (1492 – 1501). Jeho druhý syn, Alexander, získal Litovské veľkovojvodstvo. Pre tretieho syna v Poľsku počítali s moldavským trónom. Preto Ján Albrecht zhromaždil invázne vojsko a vpadol do Moldavska roku 1497. Chcel doby Suceavu, no nepodarilo sa mu to. K Moldavcom sa pridal i sedmohradský vojvoda Bartolomeu Dragfi (1495 – 1499), valašský vojvoda Radu Veľký (1495 – 1508) a pomoc sa čakala ešte od uhorského kráľa Vladislava II. Poliaci boli potom na ceste späť do Poľska porazení pri Codrii Cosminului 26. októbra 1497. Následne vojvoda Štefan Veľký spustošil južnú časť vtedajšieho Poľska. Mierová zmluva po tomto konflikte (v Hârlău dňa 16. apríla 1499) bola sprostredkovaná Vladislavom II. a hovorila o poľsko-moldavsko-uhorskej spolupráci v boji s Osmanskou ríšou. Neobsahovala pasáže o lénnej poslušnosti. Vojvoda Štefan Veľký zomrel 2. júla 1504 a bol pochovaný v kláštore Putna, kde bol pochovaný potom i jeho syn Bogdan. Nástupcom na moldavskom tróne sa stal jeho syn Bogdan III. Jednooký (cel Chior, 1504 – 1517).