Historické regióny RumunskaJuhovýchodná Európa

Sociálno-ekonomická situácia a svetské i cirkevné inštitúcie stredovekých Valachov/Rumunov

OBSAH: Geografické, časové a terminologické súvislostiPočiatky stredoveku a formovania stredovekých štátovValasi/Rumuni medzi 12. a 15. storočímValasi/Rumuni v 16. storočíSociálno-ekonomická situácia a svetské i cirkevné inštitúcieOdporúčaná literatúra


Dá sa odhadovať, že medzi 14. a 16. storočím bolo v Sedmohradsku (spolu s Banátom a priľahlými časťami východného Uhorska) v priemere 700 tisíc obyvateľov, vo Valašsku asi 500 tisíc obyvateľov a v Moldavsku približne 400 tisíc obyvateľov.

Po založení vlastných stredovekých štátov Valachov/Rumunov nad Dunajom sa väčšia časť kňazov („cnezi“ rumunsky) stala oficiálnou šľachtou a v dokumentoch bola nazývaná ako bojari („boieri“ rumunsky). V Sedmohradsku tento prerod kňazov v bojarov nastal len v určitých oblastiach kontrolovaných valašskými vojvodami  v 14. a 15. storočí (napr. vo Făgăraşi). Po roku 1366 tí kňazi v Sedmohradsku, ktorí nekonvertovali na katolícku vieru a neobdržali od panovníka oficiálnu donáciu pôdy s poddanými, boli degradovaní na závislú šľachtu, praediálov, slobodných ľudí alebo poddaných. Nemohli už pokračovať v spravovaní dedín podľa spísaného zvykového práva – „ius valachicum“ alebo „ius keneziale“. Stali sa z nich „vilici“ – starostovia poddanských obcí. V skutočnosti boli poddanými tiež.

Väčšinu vidieckej populácie samozrejme netvorila nobilita, ale sedliaci, či už roľníci alebo chovatelia dobytka. V rumunčine sa sedliak nazýva „ţăran“ a v stredoveku sa toto slovo týkalo všetkých obyvateľov krajiny („ţăra“). Sedliaci boli pôvodne slobodní ľudia. Bolo tomu čiastočne aj potom, ako sa stali poddanými na feudálnych statkoch a mali nejaké povinnosti (v tovaroch, službách a peniazoch) voči svojim pánom (bojarom, inej šľachte alebo cirkevným inštitúciám). Slobodnú zložku obyvateľstva na vidieku Valašska a Moldavska však predstavovali „moşteni“, „moşneni“, „megieşi“ alebo „răzeşi“. Často boli remeselníkmi a vlastnili zem, ktorú obrábali. Feudálne povinnosti boli vo Valašsku a Moldavsku znateľne nižšie a menej intenzívne než v Sedmohradsku a preto tam smerovali migrácie sedliakov zo Sedmohradska počas celého stredoveku a raného novoveku. Nevoľníctvo bolo v Sedmohradsku zavedené v roku 1517, ako tomu bolo aj v iných častiach Uhorského kráľovstva. Naproti tomu vo Valašsku sa tak stalo až v rokoch 1595 – 1596 a v Moldavsku až v roku 1628. Sedliakom bol za týchto okolností výrazne limitovaný alebo zakázaný pohyb. Sedliaci sa v Sedmohradsku nazývali väčšinou „iobagi“, vo Valašsku „rumâni“ a v Moldavsku „vecini“.

Mestá boli v rumunskom historickom priestore, ako aj inde, len výnimkou v rámci feudálneho sveta. V Sedmohradsku boli mestá západo- alebo stredoeurópskeho typu, a to vďaka miestnym Sasom. Sedmohradské mestá, ako i ostatné uhorské, boli asi do polovice 14. storočia obývané väčšinou iba Nemcami. Ich mestami boli Brašov, Sibiň, Bistrița, Turda, Alba Iulia a iné. Z nich bolo počas stredoveku najväčším mestom Brašov s viac ako 10 tisícmi obyvateľmi. Najslobodnejšie z nich boli tie mestá, ktoré boli na kráľovskej pôde („Fundus Regius“ v latinčine) a mali rozsiahlu autonómiu. Obyvateľmi boli slobodní ľudia a z nich sa volila mestská rada o 12 prísažných („jurați“ v rumunčine). Mesto viedol miestny alebo niekedy aj kráľovský primátor. Popri bohatých patricioch boli v sedmohradských mestách prítomní i remeselníci organizovaní do cechov. Sedmohradsko malo svoje mestá („civitates“ v latinčine), ako aj trhy („flora“, „oppida“ v latinčine), ktoré boli skôr feudálnymi doménami s čiastočne agrárnym charakterom.

Vo Valašsku a Moldavsku boli mestá väčšinou v podobe väčších dedín alebo trhov východného rázu. Mestá tu boli podriadené panovníkom a ich autonómia bola obmedzená. Spravoval ich primátor zvaný „județ“ vo Valašsku a „şoltuz“ v Moldavsku. Pritom mestskú radu tvorilo tiež 12 prísažných zvaných „pârgari“. Z valašských miest boli počas stredoveku významnými napríklad Curtea de Argeş, Târgovişte, Chilia, Brăila, či Giurgiu. V Moldavskom vojvodstve to boli napríklad Suceava, Jaşi alebo Cetatea Albă. Dnešné hlavné mesto Rumunska, Bukurešť, sa stalo opevneným sídlom valašského vojvodu až za vlády Vlada III. Draculu, čo je spomínané najskôr v roku 1459. Pritom ešte v 14. storočí bola Bukurešť len osadou.

Hlavou štátu bol v rumunskom historickom prostredí veľký vojvoda a pán („marele voievod“ a „domn“). Bol považovaný za panovníka krajiny a svojich poddaných, najvyššieho vojenského veliteľa, sudcu a zákonodarcu a dokonca i hlavu Cirkvi. Rumunské označenie „domn“ nadväzuje na rímsku tradíciu titulov cisárov z čias dominátu – latinsky „dominus“. Vo Valašsku a Moldavsku, ako predtým u panovníkov Valašsko-bulharského cárstva, si vojvodovia pred svoje osobné mená predkladali ešte „Io“. Bola to skratka biblického mena „Ján“, ktoré v sebe nesie Božie meno. „Ján“, „Yôḥānān“ v hebrejčine, je totiž skrátenou formou slova „Yəhôḥānān“, v preklade „Jehova podporuje/je dobrotivý“. V Sedmohradsku bol pochopiteľne na čele štátu uhorský kráľ, kým vojvoda Sedmohradska, gróf Sikulov („comes Sicolorum“) a predstavitelia Sasov boli len vyššími dvorskými úradníkmi. Vojvodovia Valašska a Moldavska mali vo svojich krajinách absolútnu moc a nastupovali na trón podľa zmiešaného princípu dedenia a voľby. Keď vojvoda zomrel, mužskí dediči z kráľovskej rodiny („os domnesc“), ktorí mohli byť legitímnymi alebo nelegitímnymi, sa mohli uchádzať o trón. Jeden z nich bol potvrdzovaný poprednými bojarmi, alebo veľkým zhromaždením krajiny („marea adunare a ţării“), ktoré pozostávalo z bojarov, biskupov, igumenov (predstavených monastierov), reprezentantov miest a kupcov. Dôležitým orgánom bola i dvorská rada/rada vladára („sfatul domnesc“), ktorá pomáhala vojvodovi presadzovať v štáte jeho autoritu. Pôvodne bola zložená z bojarov s veľkými pozemkami a z bojarov, ktorí boli dvorskými hodnostármi. Na konci 15. storočia a na začiatku 16. storočia sa  dvorská rada skladala už skoro výhradne len z bojarov, ktorí boli aj dvorskými úradníkmi. Hlavné úrady vo Valašsku a Moldavsku, ktoré začali vznikať v priebehu 14. storočia, boli postavené na byzantských a južnoslovanských modeloch. Najvýznamnejšími úradníkmi vojvodstiev boli hlavne nasledovní hodnostári. „Vornic/palatine“ bol úradníkom zodpovedným za spravodlivosť a vnútorné záležitosti vojvodstva; „logofăt“ zastával post kancelára; „vistiernic“ bol pokladníkom; „spătar“ vo Valašsku a „hatman“ v Moldavsku predstavovali držiteľa panovníckeho meča a druhého veliteľa v poradí vo vojsku po vojvodovi; „paharnic“ bol osobou zodpovednou za panovníkove nápoje; „stolnic“ sa zase staral o jedlá a „postelnic/statornic“ bol úradníkom, ktorý mal na starosti vojvodove komnaty a bol i jeho osobným radcom. Tiež bol panovníkovým tlmočníkom a mal na starosti styk so zahraničím.

Nepravidelne a podľa potreby sa vo Valašsku a Moldavsku schádzali zhromaždenia stavov („adunările de stări“). Skladali sa zo šľachty, cirkevných predstaviteľov, dôstojníkov a mešťanov. Na týchto zhromaždeniach sa riešili najmä finančné, sociálne, zahraničnopolitické a nástupnícke problémy. V Sedmohradsku sa zhromaždenia nazývali až do 16. storočia „universitates“ alebo „congregationes Generales“. Keď v neskorom 13. storočí začali v Sedmohradskom vojvodstvu fungovať, boli medzi zúčastnenými stavmi Uhri (neskôr združení v nobilite), Sasi, Sikuli a Valasi. Ako je už vyššie uvedené, Valasi/Rumuni, boli v druhej polovici 14. až v prvej polovici 15. storočia zo sedmohradských stavov odstránení.

V oblasti práva si historické rumunské územia zakladali na neskororímskej tradícii i vplyvoch niektorých migrujúcich etník. Nepísané zvykové právo, „ius valachicum“ a „ius keneziale“, bolo používané a akceptované všade vo valašskom/rumunskom vidieckom prostredí. Po začlenení sa Sedmohradska do Uhorska a vzniku Valašského a Moldavského vojvodstva za začali prijímať nové právne normy. V Uhorsku to bolo podľa západných modelov, no vojvodstvá hľadali inšpiráciu v Byzancii. Na sedmohradskej pôde, ako aj v Uhorsku, boli právne zásady zhrnuté Štefanom Werbőczym v Tripartitu v roku 1517. Na juh a východ od Karpát boli zase aplikované Syntagma Mateiho Vlastara z roku 1335. Súdne dvory boli v osadách, ktoré v počiatočnom období pozostávali z dobrých a starých ľudí („boni et seniores homines), ďalej to boli tie majiteľov pôdy (bojarov a nobility), územných jednotiek (județ vo Valašsku, ținut v Moldavsku, komitát, stolica a dištrikt v Sedmohradsku) a tie panovníka. Panovník bol najvyšším sudcom a jediným, ktorý mohol dávať tresty smrti. Tiež reprezentoval aj najvyšší odvolací súd.

Najstaršie doložené biskupstvo na území dnešného Rumunska vieme spojiť s antickým mestom Tomis, dnešnou Constanţou. Grécky historik Sozomen v 4. storočí po Kr. uviedol, že v danom meste pôsobili biskupi v rámci provincie Scythia. Dlhé obdobie malo dáko-rímske obyvateľstvo a potom Valasi/Rumuni ľudový charakter svojho kresťanstva. Latinský pôvod a pozadie miestnej viery sa skombinoval s pravoslávím a slovanskou kultúrou bez dobre organizovanej kanonickej hierarchie a bez priamych spojení s Rímom alebo Konštantínopolom. Liturgickým jazykom sa stala staroslovienčina.

Snahy Valachov/Rumunov o inštitucionalizovaný náboženský život môžeme klásť až k 11. a 12. storočiu. Prvé biskupstvo západného charakteru bolo založené na území dnešného Rumunska a Banátu v Čanáde (rumunsky Cenad), ktoré založil uhorský kráľ Štefan I. (1000/1001 – 1038). Toto biskupstvo bolo podriadené arcibiskupstvu v Kalocsi. Prvým tunajším biskupom sa stal sv. Gerard, ktorý bol pôvodne benediktínskym mníchom a pustovníkom. Panovník Achtum (Ajtony), ktorý predtým ovládal Banát, bol pokrstený vo Vidine asi medzi rokmi 1002 a 1020. Vidin v tomto období patril Byzantskej ríši. Achtum založil v Cenade ešte pred vznikom spomenutého biskupstva grécky kláštor pre baziliánskych mníchov. Uhorskí králi chceli presadiť v Sedmohradsku a v okolitých oblastiach katolicizmus. Valasi/Rumuni si však aj pomocou pravoslávia snažili zachovať vlastné tradície a identitu. Uhorskí králi dynastie z Anjou sa svojou politikou usilovali obrátiť valaských/rumunských šľachticov na katolícku vieru, redukovať počet pravoslávnych kostolov a sankcionovať pravoslávnych duchovných. V 13. a 14. storočí vznikali aj na juh a východ od Karpát niektoré katolícke biskupstvá v rámci misijnej činnosti. Bolo tomu hlavne na moldavskom území. Boli to konkrétne tzv. Kumánske biskupstvo, Biskupstvo na rieke Milco a biskupstvá v Sirete, Baii a Argeşi. Taliansky humanista a historik Antonio Bonfini (1427 – 1503), ktorý pôsobil aj na dvore uhorského kráľa Mateja Korvína, z jeho poverenia napísal dielo venované dejinám Uhorského kráľovstva. Bonfini nás informuje, že snahy uhorského kráľa Ľudovíta I. z Anjou rozšíriť katolícku vieru sa prejavili (len) v jednotretinovom podiele katolíkov na celkovom počte obyvateľov Uhorska na konci jeho vlády.

Proti úmyslom zriaďovať katolícke biskupstvá na území (budúceho) Valašského a Moldavského vojvodstva a taktiež v rámci snahy vytvoriť vlastnú cirkevnú správu začali vznikať v druhej polovici 14. storočia metropolie (Argeş a Severín vo Valašsku a Suceava v Moldavsku) priamo v spomínaných vojvodstvách. Po ich zriadení začali zastrešovať, ordinovať, svätiť i materiálne podporovať pravoslávnych duchovných a cirkvi na sever i západ od Karpát. O oblasť Sedmohradska a priľahlé oblasti dbala metropolia Valašska, kde boli biskupi i kňazi svätení a ordinovaní. Valašskí vojvodovia robili aj výstavbu kostolov v Sedmohradsku a vybavovali ich potrebným mobiliárom. Podobne sa starala o severné Sedmohradsko a Marmaroš metropolia Moldavska a jeho vojvoda. Keďže v Sedmohradsku bolo pravoslávie len tolerované, pravoslávna cirkevná správa sa nemohla plnohodnotne rozvíjať. Vieme však, že v polovici 15. storočia sa už spomína biskupstvo v Hunedoare. Metropolia v Albe Iulii vznikla potom v roku 1479. Nakoniec moldavský vojvoda Štefan Veľký založil biskupstvo aj v sedmohradskom Feleac. V neposlednom rade treba spomenúť i to, že podobne, ako boli pôvodne pravoslávni veriaci Sedmohradska rôznymi spôsobmi vedení a tlačení uhorskými kráľmi ku katolíckej viere, tak v 16. storočí pociťovali na seba najväčšie pnutia zo strany protestantských cirkví.

Metropolia v Curtea de Argeş vo Valašsku bola v roku 1517 premiestnená vojvodom Neagoe Basarabom (1512 – 1521) do Târgovişte. Nakoniec v roku 1665 bola táto metropolia presunutá do Bukurešti. Popri nej existovala ešte metropolia v Severíne. V Moldavsku bola metropolia zo Suceavy napokon presunutá do Iași v roku 1564.

Prvý známy kláštor vo Valašsku, Vodița, bol založený srbský mníchom Nikodémom v roku 1370. Neskôr po obsadení Severinského banátu Uhorskom založil tento mních ďalší kláštor v Tismane v roku 1378. V Moldavsku to bol biskup Iosif, ktorý v roku 1380 založil tuná prvý známy kláštor. Neskôr v oboch vojvodstvách začali kláštory zakladať samotní vojvodovia. Vojvodovia Valašska i Moldavska podporovali aj kláštory na území vtedajšej Osmanskej ríše. Ich zvláštnu pozornosť mali kláštory na Svätej hore Athos v rámci súčasného Grécka.