OBSAH: Geografické, časové a terminologické súvislosti • Počiatky stredoveku a formovania stredovekých štátov • Valasi/Rumuni medzi 12. a 15. storočím • Valasi/Rumuni v 16. storočí • Sociálno-ekonomická situácia a svetské i cirkevné inštitúcie v rumunskom priestore • Odporúčaná literatúra
Pre neustály tlak migrujúcich kmeňov v období sťahovania národov sa dáko-rímska populácia musela po ústupe Rimanov z Dácie (271 – 274) vzdať svojho prevažne mestského života a prikročiť k vytváraniu malých sídlisk, ktoré by sa lepšie bránili, alebo i k ústupu do lesov. Daná populácia sa dostala až do oblastí, kde predtým nežili latinsky hovoriaci obyvatelia, konkrétne do Krišany, Marmarošu, Beregu, Ugoče, stredného a severného Moldavska. Niektoré pohyby dáko-rímskej populácie alebo „Protorumunov“ boli ovplyvnené útokmi nomádov, iné zase prírastkom obyvateľstva a niektoré aj potrebou nájsť si úrodnú pôdu alebo pasienky pre sezónne pastierstvo oviec, ktoré vyžadovalo pravidelnú zmenu miest na zimovanie a letnú pastvu.
Spomínané etnické skupiny prispôsobili staršie inštitúcie Rímskej ríše potrebám vidieka. Napríklad dnešné rumunské slovo pre dedinu/osadu na vidieku, „sat“, pochádza z latinského „fossatum“, ktoré znamenalo osídlenie obkolesené priekopou a zemným valom. Dediny boli vedené voleným sudcom, v rumunčine „jude“ (pl. „juzi“), ktorý bol neskôr pod slovanským vplyvom nazývaný v rumunčine „cneaz“ (pl. „cnezi“). V ďalšom texte týkajúcom sa stredoveku historických rumunských regiónov budeme pre neho používať aj slovenské slovo „kňaz“, ktorého staršie variácie počínajúc praslovanským „*kъnędzь“ zastupovali z pohľadu etymológie vládcu alebo pána. Kňaz v historickom rumunskom priestore zabezpečoval, s pomocou niektorých dobrých a starších ľudí („boni et seniores homines“), aplikáciu práva založeného na rímskych a neskôr valaských/rumunských právnych princípoch. Po čase začali byť funkcie sudcov dedené a oni sa stávali mocnými a váženými vodcami komunít, v ktorých obyčajní ľudia pracovali pre nich zadarmo. Stali sa jadrom budúcej pozemkovej šľachty. Ľudí, ktorí pre nich robili, a dediny mohli „juzi“/“cnezi“ vlastniť už od 8. – 9. storočia. Niektorí z nich vlastnili niekoľko dedín v povodí rieky či v údolí. Pre obranné účely sa viacerí „cnezi“ zjednocovali pod vedením najschopnejšieho z nich, vojenského veliteľa, nazývaného v latinských prameňoch „dux“ a „voievod“ zase v tých slovanských. Počínajúc 9. storočím je možné už hovoriť o existencii určitých politických útvarov v rumunskom historickom prostredí. Tie si organizovali Valasi/Rumuni a s nimi koexistujúce etniká. Dané malé útvary/štáty mali svoje vlastné silové zložky, drevo-zemné pevnosti, legislatívu a cirkevnú organizáciu. Vznik neskorších centralizovaných štátov v 13. až 14. storočí bol potom výsledkom postupného zjednocovania takýchto politických útvarov.
Dlhší čas nemohli Valasi/Rumuni vytvoriť pevné stredoveké štátne útvary kvôli tlaku migrujúcich etník a ich krátkodobých útvarov v historickom rumunskom prostredí. Prví Slovania, ktorých história identifikovala prostredníctvom diel Jordana, Prokopia i Jána z Efezu, sa nachádzali i v priestore na východ od kráľovstva Gepidov a na západ od rieky Dnester a Antov, a tým pádom aj v historickom rumunskom priestore. Do daného priestoru zasiahli zo západu i Avari zameriavajúci sa na Karpatskú kotlinu od začiatku tretej tretiny 6. storočia a Bulhari presúvajúci sa na juh od rieky Dunaj na konci 7. storočia. Ďalšími boli stepné etniká, ktoré sem prenikali zo severovýchodu v období 10. až 13. storočia, konkrétne Maďari, Pečenehovia, Oguzi/Uzi, Kumáni a Tatári.
V západnej časti skúmaného priestoru sa minimálne od 80. rokov 9. storočia mohla nachádzať i časť územia Veľkomoravskej ríše kniežaťa Svätopluka (871 – 894). V roku 882 sa mohol totiž odohrať bulharský nájazd do oblasti Potisia kontrolovaného Veľkou Moravou. Nepriamo nás na to upozornili Fuldské anály z Franskej ríše. Pre moravský zásah do Sedmohradska nám zase hovoria aj slovanské toponymá týkajúce sa prídavného mena „moravský“ alebo podstatného mena „Morava“ v okolí dnešného Kluža (Târgu Mureş, Morău).
V Anonymovej kronike („Gesta Hungarorum“), napísanej koncom 12. storočia, sa dozvedáme o troch neurčito existujúcich vojvodstvách, s ktorými sa Maďari mohli stretnúť už pri dobývaní Karpatskej kotliny, konkrétne v jej dnešnej rumunskej časti. Spomenuté reálie však pravdepodobne už nemuseli odzrkadľovať realitu na konci 9. a v 10. storočí. Hovoria minimálne ale o rôznych etnikách obývajúcich západné časti dnešného Rumunska v období písania „Gesta Hungarorum“ anonymným notárom uhorského kráľa Bela III. (1172 – 1196). Zo spomínaných vojvodstiev šlo o Menumoróta, ktorý vraj panoval v Krišane a Satmársku a jeho krajina bola obývaná rôznymi národmi – Rimanmi, Slovanmi, Bulharmi, a Valachmi. Jeho centrálnou pevnosťou mal byť Bihor. Vojvoda Menumorót mal byť vazalom cisára v Konštantínopole. Ďalej v Banáte (aj v jeho dnešnej srbskej časti) mohol sídlil vojvoda Glad, ktorý sa opieral o bojovníkov z radov Valachov, Kumánov a Bulharov. V Sedmohradsku v tomto čase vraj sídlil Gelu a svoju moc koncentroval na rieku Someş a jej prítoky, čo je možno niekde v okolí dnešného mesta Kluž. Jeho krajina bola obývaná Valachmi a Slovanmi a on sám bol Valachom. Jeho krajina ovplývala zlatom, ako aj soľou a kamennou soľou. Gelovi Valasi a Slovania vraj nemali iné zbrane, len luky a šípy. Územie daných troch vojvodstiev bolo podľa Anonymovej kroniky následne Maďarmi napadnuté a spomínaní vodcovia porazení.
Istejšie sa javia už udalosti v Banáte a Sedmohradsku okolo roku 1000. Samostatné politické útvary vedené Ahtumom (Ajtony maďarsky) v Banáte a Geulom (Gyula maďarsky, Prokuj slovansky) v Sedmohradsku stáli v tomto čase v ceste expanzii prvého uhorského kráľa, Štefana I. (1000 – 1038). Prvý z nich bol porazený a zabitý v bitke a druhý bol so svojou rodinou zajatý ako väzeň. Informujú nás o tom najmä tzv. Dlhší život sv. Gerarda, ako aj Altašské a Hildesheimské anály. Uhorské kráľovstvo sa potom rozšírilo o roviny Krišany a Banátu. V 11. storočí začalo aj postupné obsadzovanie Sedmohradska uhorskými kráľmi zo severu a severozápadu, a to prostredníctvom údolí riek. Útočníci i obrancovia si začali v tejto súvislosti budovať aj svoje opevnenia. Nakoniec okolo roku 1200 bola už väčšina Sedmohradska po Karpaty dobytá Uhorskom. Dané dobývanie sprevádzalo vytváranie stolíc (scaune rumunsky, sedes latinsky). Medzi prvými bola i Bihorská stolica v Krišane zriadená roku 1111. V rokoch 1111 až 1113 bol vymenovaný prvý uhorský správca Sedmohradska – Mercurius – v hodnosti „princeps Ultrasilvanus“. Ďalší uhorský správca daného územia sa objavuje v prameňoch až k roku 1176. Je ním „Leustachius voyvoda“. Sedmohradsko bolo jedinou časťou Uhorského kráľovstva, ku ktorej bol tento vojvodský titul priradený. Bolo tomu pravdepodobne pre jeho akceptáciu miestnou väčšinou Valachov/Rumunov. Kým v Moldavsku a Valašsku boli vojvodovia suverénni panovníci, v Sedmohradsku boli iba úradníkom vymenovaným uhorským kráľom.
Územie Dobrudže prestalo byť územím Východorímskej ríše počas slovanskej migrácie za vlády cisára Heraklia (610 – 641), azda už do roku 615. V roku 681 sa Dobrudža stala súčasťou Bulharského chanátu. Na základe nápisu z Mircea Vodă vieme pre rok 943 o županovi Dimitriovi z Dobrudže („Дѣимитрѣ жѹпанѣ“), ktorý bol zabitý v bitke s Byzantíncami. Medzi rokmi 968 až 971 náležalo dané územie ku Kyjevskej Rusi kniežaťa Sviatoslava I. (964 – 972). Cisár Ioannes I. Tzimiskes (969 – 976) následne začlenil Dobrudžu ako tému („Μεσοποταμια της Δυσεον“) do Byzantskej ríše. Podľa princeznej Anny Komnénovej (1083 – 1153) boli v Dobrudži v rokoch 1087 – 1090 až tri politické útvary. Bolo to za vlády cisára Alexiosa I. Komnena (1081 – 1118) a viedli ich Tatos („Τατοῦ“), Sesthlav („Σεσθλάβου“) a Saccea („Σατζά“). V roku 1187 Byzantínci stratili kontrolu nad Dobrudžou opäť a tá prešla pod správu Valašsko-bulharského cárstva.
Moldavsko bolo v 12. storočí chápané ako zem Valachov – „ţara volohovenilor“ v rumunčine. Prvé zoskupenia na tomto území boli označované ako zem („ţară“ rumunsky), les („codri“ rumunsky), pole („câmp“ rumunsky) alebo ohradené územie („ocol“ v rumunčine). Príkladom preto sú Codrii Orheiului, Codrii Cosminului, Câmpul lui Dragoş, alebo Ocolul Câmpulung. V roku 1227 bolo zriadené tzv. Kumánske biskupstvo na východ od Karpát. Valasi/Rumuni boli v písomných prameňoch spomínaní ako politicky a nábožensky organizovaní obyvatelia týchto končín, ktorí aj napriek prijatiu katolíckej viery stále nasledovali svojich „schizmatických“ biskupov.
Pre 13. storočie vieme o vojvodstvách vo Valašsku, na čele ktorých boli vojvodovia Litovoi v Olténii a Seneslau v Munténii, a tiež tuná vládli „cnezi“ Ioan a Lupu (Farcaş). Taktiež sa vo valašskej Olténii nachádzala Zem Severínu („Terra de Zeurino“), ktorá sa rozprestierala v južnom Banáte a západnej Olténii. V roku 1230 bola Uhorskom premenená na Severínsky banát. Vyššie uvedení valašskí vládcovia boli pod uhorskou zvrchovanosťou, z čoho i politicky a materiálne ťažili.
Litovoi mal okrem Olténie majetky aj v Sedmohradsku – v údolí rieky Jiu. Predtým ovládal i územie Hațegu, no to mu Uhorsko obsadilo, keď predtým v 70. rokoch 13. storočia vyhlásil nezávislosť svojej domény. V konflikte s Uhorskom bol nakoniec Litovoi zabitý a jeho brat Bărbat zajatý. Bărbat bol nakoniec vykúpený a najpravdepodobnejšie vládol nad väčšinou bratových území, no opäť len pod uhorskou zvrchovanosťou.
Pôvodná jednota Valachov (románskeho obyvateľstva) bola, ako to je spomenuté už vyššie, prerušená kolonizáciou Balkánu Slovanmi a príchodom Bulharov. Valasi boli potom zatlačení na sever od Dunaja, alebo smerom na juh, k pohoriu Balkán, Tesálii, Epiru a do centrálneho Grécka. Títo Valasi z územia na juh od Dunaja prvýkrát vystúpili proti nadmernému zdaňovaniu Byzantskou ríšou v roku 1066. V roku 1185 povstali valaskí bojari s majetkami v súčasnom bulharskom meste Veliko Tarnovo, Theodor a Asen, proti novým daniam od byzantského cisára Isaakia Angela (1185 – 1195). Popri Valachoch z tohto územia a Bulharoch bolo povstanie podporované aj Valachmi žijúcimi na sever od Dunaja a Kumánmi. Na základe týchto udalostí vzniklo následne Valašsko-bulharské cárstvo a jeho prvým panovníkom sa stal bojar Theodor pod novým menom cár Peter. Dokonca roku 1204, za cára Kalojana (z gréckeho „Kallos Ioannis! – krásny Ján; rumunsky zvaný Ioniță Caloian; 1197 – 1207), bol tento stredoveký štát uznaný Svätou stolicou. Pápež Inocent III. (1198 – 1216) uznal tohto cára za kráľa Bulharov a Valachov, keďže sa vzdal pravoslávnej viery a prijal katolícku vieru. Valasi sa neskôr z oficiálnej titulatúry štátu a prameňov k nemu vytratili. Samotný Kalojan sa v neskorších dokumentoch označoval už len ako cár Bulharov a meno Valachov sa potom vo vzťahu k spomínanému cárstvu stratilo za panovania cára Ivana Asena II. (1218 – 1241).