OBSAH: Počiatky a vláda Merovejovcov • Nástup Karolovcov a vláda Karol Veľkého • Nástupcovia Karola Veľkého • Správa a spoločnosť • Odporúčaná literatúra
Na území pod nadvládou Frankov žilo obyvateľstvo s rôznymi jazykovými a kultúrnymi tradíciami. Z obdobia vlády Chlodovika I. je známy zákonník Lex Salica. Obsahuje rozsiahle právne texty, ktoré sa týkali nielen Frankov, ale tiež galorímskeho obyvateľstva a duchovného stavu (kňazi, kláštory, biskupi). Na čele ríše bol kráľ, ktorý spolu s dvorom a sprievodom bol neustále v pohybe. Existovali aj mestá, kde sa kráľ zdržiaval intenzívnejšie (Tournai, Soissons, Paríž, Rems a Orleáns). Dôležitým atribútom kráľa bol poklad (dedičstvo, vojnová korisť, dary), ktorý bol jeho osobným majetkom. Štátne výdavky boli hradené z daní a odvodov. Okrem panovníka sa na spravovaní ríše podieľal kráľovský dvor, ktorí tvoril pohárnik, komorník, stajník a senešal. Neskôr vznikla funkcia majordóma, ktorý prevzal správu celého úradníckeho aparátu. Dvorskú agendu mali na starosti referendári, ktorí mali patričné vzdelanie. Z družiny okolo vládcu sa vytvorila šľachta, ktorá pozostávala z veľmožov (dux) a grófov (comes). Táto vlastnila pozemky a držala v rukách významné úrady. Grófi spravovali územné celky nazývané pagi, kde vykonávali súdnu moc, vyberali dane a velili vojsku. Ďalšou správnou jednotkou boli mestské okrsky (civitates), kde na čele mohli byť aj biskupi so svetskými úradníkmi (iudicales). Okrem kráľa, šľachty a cirkvi drobné majetky vlastnili slobodní roľníci, ktorí sa postupne dostali do lénneho vzťahu s veľkými vlastníkmi pôdy. Za vlády Merovejovcov sa totiž začali vytvárať pevné zväzky – lénne vzťahy, založené na vzájomnej potrebe medzi pánom (seniorom) a jeho vazalom. Lénnik ponúkal seniorovi (pánovi) svoje služby, a ten mu za to poskytoval ochranu a prepožičiaval mu léno, ktoré slúžilo na sanovanie jeho potrieb. Lénnik tak mohol vykonávať služby, k plneniu ktorých sa zaviazal pánovi. Vazal nebol seniorom považovaný za poddaného, požíval všetky výhody, ktoré prislúchali stavu, ktorého bol príslušníkom. Pán mal záujem o človeka slobodného a zastávajúceho v spoločnosti vyššie postavenie, teda vazalitu si nemožno zamieňať s poddanstvom. K vzniku vazalského vzťahu sa viazalo s verejným ceremoniálom, kde vazal v pokľaku vložil vzopäté ruky do rúk seniora. Následne vazal vstal a vzájomne sa pobozkali. Súčasťou bola aj sľub vernosti, pričom, aby tento vzťah bol posvätený Bohom ako najvyššou autoritou, vazal mal položenú ruku na nejakom cirkevnom predmete (relikvia, Biblia). Nasledovalo oboznámenie sa s podmienkami vzťahu (určilo sa, kto sa k čomu zaväzuje) a odovzdanie léna. Porušenie vazalskej zmluvy sa nazývalo felonia a bolo trestané. Za závažné porušenie mohol previnilec zaplatiť aj vlastným životom. V spoločnosti sa postupne vytvorila rozsiahla sieť vazalských vzťahov. Keďže neexistovala stála armáda, zabezpečujúca ochranu, vazalita sa najskôr uplatnila vo vojenstve. Jednotlivcovi tento spôsob vytvárania silných spoločenských pút mohol poskytnúť záruku obrany pred nepriateľom.
Reformu štátnej správy uskutočnil Karol Veľký, ktorý zriadil na okrajových územiach ozbrojené pohraničné marky (Španielska, Bretónska, Dánska a Východná marka) na čele s markgrófmi. Základnou správnou jednotkou ríše boli grófstva na čele s grófmi, ktorí boli podriadení panovníkovi. Existovali aj cirkevné správne celky – arcibiskupstvá, biskupstvá a opátstva. Panovník vydával nariadenia, ktoré oznamovali kráľovskí poslovia po celej krajine a súčasne aj kontrolovali ich plnenie. Karol so svojím dvorom nepresúval po svojej ríši, ale si vybudoval stále sídlo (falc) v Aachene.