OBSAH: Počiatky a vláda Merovejovcov • Nástup Karolovcov a vláda Karol Veľkého • Nástupcovia Karola Veľkého • Správa a spoločnosť • Odporúčaná literatúra
Po skone Dagoberta I. moc v ríši získala aristokracia – majordómovia. Z nich Pipin II. (687 – 714) z roku Karolovcov zjednotil Frankov, po ňom si moc upevnil aj jeho syn Karol Martel (688/689 – 741). Jemu sa podarilo v roku 732 pri Poitiers poraziť moslimské vojská a zastaviť ich expanziu. Za pôsobenia majordómov Pipina II. a Karola Martela mali ešte formálnu moc franskí králi z dynastie Merovejovcov. Karol Martel však rozdelil v roku 737 ríšu medzi troch synov. Pipin III. Krátky Mladší (714/715 – 768) sa dal v roku 751 so súhlasom pápeža Zachariáša (741 – 752) korunovať za franského kráľa a posledného Merovejovca Childericha III. (743 – 751) poslal do kláštora St. Bertin. Za to pomáhal Pipin III. pápežom riešiť ich konflikty s Longobardmi na Apeninskom polostrove. Po jeho smrti spolu vládli ríši jeho synovia Karol Veľký (742/747 – 814, kráľ od roku 768, cisár od roku 800) a Karolman (kráľ 768 – 771). Po predčasnej smrti brata sa stal jediným panovníkom Karol, neskôr označovaný titulom Veľký. Tento vládca v roku 774 rozvrátil Longobardskú ríšu, podmanil si Sasov a Bavorov, viedol vojenské výpravy za Pyreneje a aj proti Avarskej ríši, Slovanom a Dánom. Dňa 25. decembra 800 mu počas omše v Chráme sv. Petra v Ríme pápež Lev III. (795 – 816) položil na hlavu cisársku korunu. Touto udalosťou došlo k formálnemu obnoveniu Západorímskej ríše. Karolova vláda, okrem ďalšieho rozširovania územia pod rúškom kristianizácie, sa vyznačovala podporou vzdelanosti a umenia v službách štátu. Nešlo teda len o pripájanie ďalších oblastí, ale aj o ich účinné spravovanie a udržanie. Množstvo zavedených reforiem a uplatnenie vazalských vzťahov v správe ríše, zabezpečili krajine aspoň na isté obdobie stabilitu. Obdobie vlády Karola Veľkého a jeho nástupcov sa označuje novodobým termínom karolovská (karolínska) renesancia, pretože sa začala rozvíjať kultúra a vzdelanosť. Pri jeho panovníckom dvore pôsobili významný učenci a básnici – Alkuin, Pavol Diakon, Eginhard, Peter z Pisy alebo Theodulf z Orléansu. Pri cirkevných inštitúciách vznikali školy, skriptóriá a knižnice. Na konci 8. storočia sa začalo používať v pisárskych centrách Franskej ríše písmo známe ako karolovská (karolínska) minuskula. Skriptóriá a iluminátorské dielne tvorili bohato maliarsky zdobené evanjeliáre, žaltáre, sakramentáre, biblie a iné rukopisy (napr. Korunovačný evanjeliár, Zlatý kódex). Za vlády Karola Veľkého došlo tiež k rozvoju výtvarného umenia a architektúry. Známa je prestavba kláštorného kostola Saint-Denis pri Paríži, ale najvýznamnejšou stavbou je čiastočne zachovaný komplex cisárskej falce v Aachene (od 794 sídlo kráľovského dvora), ktorého najdôležitejšou časťou bola centrálna kaplnka. Stavebné formy vychádzali z neskoroantickej architektúry. Najrozšírenejším typom kresťanských chrámov v tomto období bola bazilika. Umeleckí remeselníci (najmä zlatníci) sa špecializovali na výrobu liturgických predmetov a relikviárov.